Nevyslovená...

Nekonečne veľa slov,

ktoré Ti už nikdy nepoviem.

Nemôžem,

hoci veľmi by som chcela...

okolo Teba točila sa

pre mňa Zem...

Žiaľ,

už Ti to nepoviem...

ako sme si boli súdení

na život...,

no smrť nám nečakane

vošla do scény,

predčasne...

Nik z nás na tom už nič nezmení...

Život občas

len tak vyhasne...

Ukryjem ich aspoň do básne.

Nekonečne veľa slov,

ktoré Ti už nikdy nepoviem...

ako Ťa ľúbim,

ako už dávno nežijem...

Spolu s Tebou sa mi zatvorili oči...

je to už len čakanie,

kedy život skončí...

Viem...,

nechcel by si počuť tieto slová,

moje náreky...

„nehovor tak", vravel by si

„nebuď smutná..."

Povedz, prečo zomiera sa naveky?!

Nekonečne veľa slov,

čo blúdia a strácajú sa

do ticha, bez adresy...

Kiežby si mi odpovedal,

keď na nebo hľadím

a pýtam sa Ťa: „Kde si...?"