a už ma tu vidíš zasa stáť...
po roku...
365-krát sa stihlo slnko prebudiť...
mesiac 12-krát zmizol z oblohy.
Tu ma máš...
môžeš ma odsúdiť!
Či nezhostil si sa ešte tej úlohy?
Zabil si ma, a predsa dýcham!
Zmenil si,
už tu stojím iná...
Čia to bola všetko vina?
Viem, i ja som tomu vinná,
nie len neúprosný čas...,
ktorý nás oddelil mrazom zimy...
Zas...
I ty tu stojíš a si iný...
bez slov, ktoré potešia.
Už ma nerozosmeješ, nenazlostíš...
Aj pieseň sa stratila... iba tíš...
len tá sa s tebou vrátila.
Pred rokom sa smiali oči,
pred rokom si stál zoči-voči
dievčaťu v okuliaroch z pozlátka.
K tomu času však nie je návratka
a ty ma nespoznávaš...
Tichom iba rany dávaš,
i keď si nechcel vystreliť...
Pred rokom som prosila..."príď"
a teraz to pozlátko nenosím.
Teraz len slzami trávu rosím...
Iná ako pred rokom,
krok sa blíži za krokom
a zmena bije do očí...
S naivitou v pozlátku,
tvoj prístup tvrdo zatočí
a zmetie ju navždy zo stola.
Bijú zvony kostola,
závet sa číta v myšlienke.
Tá predtým som iba v spomienke....
No i tú môžeš ľahko zmyť...
Už nevyslovím " prosím príď".
