Prepáč mi
slzu, čo zaleskne sa na tvári...
nie tvojou vinou je,
keď niečo sa mi nedarí...
Ona bola,
a možno ešte zablýska sa vo vete...
Veď nie len šťastie
a lásku stretám na svete...
Prepáč mi
slzy, žiaľ i moje básne
často boľavé...
Chrobáka, čo ti potom chodí po hlave...
Všetko, čo vravím
i to, čo v riadkoch nepoviem...
Pochop, že báseň je miesto,
kde voľne dýchať smiem...
V nej slzy,
premenia sa zrazu na verše
a radosť sama vzlietne
so mnou do neba...
No ak boľavé sú pre teba...
Prepáč mi...
to jedno mi k šťastiu netreba.
To radšej zmĺknem
atrament vylejem z pera...
a budem znova len človek....
... matkina dcéra
Bez básne...
bez seba samej na liste...
Odpusť...,
že moje stránky sú neisté...
Nechcela som
preniesť slzu na teba...
To jediné...
mi ozaj k šťastiu netreba...
