Zabudnutá

Akoby zomrela...

aj zo snov vymazať ju chceš.

Je preč...

a nebolo ťažké stlačiť tú spúšť...

Zabiť slovami

a z mora lásky spraviť púšť.

Možno to bola len fatamorgána...

len slza je skutočná, slaná

a kotúľa sa zabudnutej spomienke po líci...

Ráno sa zobudíš s hlavou v ťažkej opici

a ona z tvojich slov stratí reč.

Pamätáš si?

Nie... už je preč!

Spomienke uloženej v škatuli,

slza sa k lícu pritúli...

A hlava kata sa spamätáva...

Viem, niekedy i to sa stáva,

že kat pokojne si ďalej spáva.

A spomienka je proste preč... 

Také ľahké...

stratiť reč...