Rany dáva bez záruky,
modlí sa len nemý hlas.
Znova skúša vábiť dámu,
znova chce mať nad ňou moc.
Kľúče sa však v zámke lámu,
vonku musí prečkať noc.
Darmo volá o pomoc!
Silou uzla z dávnych citov,
drží ruky spomienkam.
Rozprávaním lásky mýtov
dáva krídla zámienkam.
Dáma sa však bráni ranám,
nechce opäť v putách stáť.
Po nociach dať šancu ránam,
opustiť tú starú trať,
nechce opäť v smútku stáť.
Púšťa láske obe ruky,
slová nemo prehĺta.
Zabiť lásku, zažiť muky,
na ihlách stáť vyzutá.
Láska už je prikutá
a uzol citov rozpletá sa,
rozplýva sa tmavá krása
a slnko znova vychádza,
pravdu žene prezrádza.
Chcel len znova vábiť dámu,
chcel nad ňou len získať moc.
Kľúče sa však navždy lámu,
nezíska už naspäť dámu.
Ona slovom ranu dá mu
a lásku krikom umlčí...
Už nenájde ju v náručí,
láska tú noc premlčí
a navždy sa s ňou rozlúči...
