A pre každého je tá jeho / jej tá najlepšia na svete.
Tento článok venujem tej svojej. Za jej lásku a nehu, prívetivosť aj odmeranosť, ochotu aj odmietavosť, úsmevy aj krik, smiech aj plač, rady aj pripomienky, trpezlivosť, výchovu, za všetko, vďaka čomu som dnes jedinečnou osobnosťou na tomto svete.
Nebola som vždy príkladnou dcérou. Niekedy neúmyselne, niekedy zámerne. Ako každému mi v niekoľkých okamihoch patril celý svet a len tá moja pravda bola tou správnou. Všetko muselo byť podľa mňa a boli aj časy, kedy som preto dupala nohami a trieskala dverami, kričala aj plakala. Vymýšľala som tisícky výhovoriek pre a proti, aby som dosiahla svoj cieľ. Maminka to znášala horšie aj lepšie, ale vždy s nadhľadom a pochopením. Odovzdávala mi svoju múdrosť a rady, ktoré som samozrejme ako malý rebel prijala až po ich osvedčení. Roky pribúdali a ja som rástla fyzicky aj duševne. Dnes, po 22 rokoch života, sú stále situácie, keď sa dokážeme spolu rozprávať, smiať aj hádať. S tým rozdielom, že už nie som malé dievčatko v pubertálnom ošiali svojho ega, ale mladá žena, ktorá si formuje svoje názory na svet aj na základe vlastných skúseností. A maminka sa už len z úzadia čuduje, kedy ten drobizg stihol dospieť.
Mami, za všetky tie roky, ktoré si sa mi venovala, Ti patrí jedno veľké ĎAKUJEM a ja dúfam, že budem mať dostatok príležitostí vo svojom živote Ti dokázať, že ten čas a sily, ktoré si do mňa vložila, neboli márne.
V súčasnosti sa pripravujem na štátnice a obhajobu diplomovej práce. A podiel mojej maminky na príprave? Sedem zelených štvorlístkov, ktoré mi pre šťastie priniesla z prechádzky z parku.
PS: dúfam, že ten kvietok, čo schovávam v skrini vydrží a v pravú chvíľu poteší.
