Ako to chodí na bratislavskej onkológii

Po nepríjemnom ekzéme, ktorý sa mi vyhodil vo forme malých červených fliačkov po celom trupe, som sa po niekoľkotýždňovej liečbe uzdravila. Jeden fliačik mi však ostal na ľavom ramene po celý ďalší rok a po lete, kedy som sa bola opaľovať v Grécku, sa okolo neho vytvoril úzky hnedý pásik.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)

V podstate som si však počas celej tej doby z toho nič nerobila. Nepatrím k ľuďom, ktorí panikária pri každej zmene teploty či zakašľaní. Brala som to na ľahkú váhu. Po nátlaku môjho najbližšieho okolia som sa teda "slávnostne" vybrala k všeobecnej lekárke, že čo tá červená škvrna je, a že prečo to nezmizlo. Lekárka to pozrela a povedala, že má ísť s tým na kožné, lebo tam sú na to špecialisti a ona mi nevie s týmto pomôcť. Keďže som u nej bola vybavená asi za 15 minúť (pozn. - je to ešte detská lekárka), išla som sa hneď pozrieť, ako to vyzerá u kožnej. No a moja jedinečná skúsenosť zo slovenským zdravotníctvom začala.

Na kožnom bolo asi 10 ľudí a ordinačné hodiny končili o pol hodiny. Všetci čakajúci mali kartičky s poradovými číslami a oznámili mi, že dnes už lekárka nikoho neberie. No super. Tak som si pozrela ordinačné hodiny a rozhodla sa prísť zajtra na ôsmu pred školou, ktorá mi začínala o deviatej. Ako som sa rozhodla, tak som aj spravila. Na druhý deň som prišla - a čakalo na mňa číslo 8. OSEM!!! A to som prišla o pol ôsmej, aby som to do začiatku školy určite stihla. Po mojich prepočtoch, že aj keby tam každý človek bol asi 10 minúť, na radu sa dostanem o pol deviatej a to už školu nestíham. Tak som sa len otočila, v škole som bola v triede prvá. Ďalší deň som si privstala a bola v čakárni o siedmej a ušlo sa mi číslo 3. To som bola už potešená, a sadla si. To som však nevedela, že napriek začiatku ordinačných hodín o ôsmej, teda čakala som len kým príde lekárka hodinu, tak na rad som sa dostala niečo po pol deviatej. A fakt, že do školy prídem neskoro ma nezaujímal, lebo ma dorazil lekárkin verdikt - treba s tým ísť na onkológii, či to nie je rakovinotvorné. Ona síce použila také to superlekárske slovo, ale tak ľudovo preložené je to pre mňa zrozumiteľnejšie. Ešte mi odporučila, nech tam idem tak na pol siedmu, že tam býva každý deň veľa ľudí a že lekár berie tak 30 ľudí denne a dosť.

Cesta do školy ubehla rýchlo. Ani som nevnímala zastávky a skoro zabudla aj vystúpiť. Pohľad človeka na kopu vecí sa zmení, keď mu zrazu hrozí rakovina kože. A to som mala 19!Doma som rodičov oboznámila s výsledkom. Možno nechceli vyzerať znepokojene, ale povedali mi, že ma tam ocino zavezie a mamina ostane so mnou čakať (asi pre prípad, že by som sa tam zrútila). Na druhý deň, ešte za pološera sme dorazili na onkológiu pri Kramároch. A na naše obrovské prekvapenie, bol rad ľudí až von z čakárne a ich počet presahoval číslo 50! To bol 6:30 RÁNO!!!! Šli sme sa teda spýtať tých, ktorí boli aspoň vnútri v čakárni, že ako to je. Oznámili nám, že oni tam čakajú už hodinu (od 5:30!) a boli piati. Vraj si ľudia berú poradové čísla, a lekár začína o ôsmej a zoberie do tej 12h tak asi 30 ľudí. Ale že záleží na tom ako rýchlo a podobne. No keď som sa pozrela na tej rad až na chodbu, akákoľvek vôľa čakať ma prešla. Dohodli sme sa s maminou, že prídeme zajtra a teda poriadne skoro ráno.

A tak, ako sa povedalo, tak sa aj stalo. Ďalší deň som vstala o ŠTVRTEJ, a na onkológii sme boli o 4:30!!! Áno, pol piatej. Všade tma, ticho a kľud. A to až taký, že vchod do budovy bol zhasnutý, napriek tomu dvere boli otvorené. Žiadny vrátnik ani strážna služba. Šli sme teda po pamäti zo včera a postupne rozvecovali na chodbách svetlo. Ešteže je to iba prvé poschodie. Prakticky bez akejkoľvek kontroly sme sa dostali až do čakárne, čiže čisto teoreticky majú do takýchto priestorov ľahký prístup aj hocijaké indivíduá. No ale pre mňa podstatná vec - boli sme v čakárni prvé. Tak sme si sadli, že aspoň budeme skoro, hneď prvé vybavené. Ľudia postupne prichádzali, my sme prečítali už všetky letáčiky a časopisy, ktoré sa povaľovali na stole v čakárni. A dočkala som sa. Po prečakaných dňoch najprv vošla a vyšla z ordinácia asi najnepríjemnejšia sestrička na svete. Zmaľovaná s vlasmi až po strop začala kričať (to nepreháňam), že kto pôjde a kto nie. Zavelila, že prých 30 a ostatní nech prídu inokedy. Podotýkam, že pred vstupom je nutné zaplatiť 20 SK ako vstupný poplatok v inej budove, takže platíte, ešte ste ani nevošli. Odbilo 8 a ja som vošla do ordinácie. Podľa sestričky som očakávala nejakú guču nervóznych nervov, ale prekvapila ma veľmi milá česky hovoriaca asi 50 ročná lekárka. Pozrela mi znamienko, použila na pozrenie nejaký prístroj a bolo. Verdikt: nie je to rakovinotvorné, ale nech si to dám pre istotu vybrať na chirurgii. Len tí, ktorí niečo podobné prežili, si vedia predstaviť, aký kameň mi padol zo srdca. Z ordinácie som vyšla 8:07.
Nasledovala opätovná návšteva kožnej, ktorej som oznámila, že nie na pol siedmu, ale pol piatu treba chodiť, aby sa človek dostal na vyšetrenie na 100 percent. Chirurgický zákrok dopadol dobre. Oznámiť bolo treba ešte aj všeobecnej lekárke, že ako to dopadlo, aby mala o tom záznam. S rukou spolu s hygienou som musela asi dva týždne narábať veľmi opatrne, kým mi nevybrali stehy. Jazva ostala, ale našťastie sa pekne zrástla a vidno ju len veľmi zblízka. Frajerovi to však neprekáža, okrem toho on má podobnú, ale na inom mieste.

Môj zážitok ohľadom čakacích dôb je však tak isto na celý život. Toto sa udiali asi pred dvoma rokmi a ja pevne dúfam, že pomery sa zmenili. Počítali ste niekto, koľko hodín som čakala, kým som sa "dopracovala" k výsledku? Ja radšej nie. Ale podľa mojich skúseností existuje v našom zdravotníctve priama úmera - čím viac platím, tým viac čakám.

Laura Adamová

Laura Adamová

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  0x

neprofesionálna blogerka - začiatočníčka Zoznam autorových rubrík:  Moje cesty okolo svetaSlovenskó, Slovenskó(nie)LEN PRE ŽENYSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu