Rozprávala o ňom samé chvály, aký je krásny, úžasný a... pri vete ako krásne vonia som ju prestala počúvať. Nie naschvál, ale práve vtedy som si všimla môjho bývalého spolužiaka, ako prechádzal popred kaviareň v ktorej sme sedeli. Po boku mu kráčala krásna mladá dáma, dokonale oblečená, nalíčená, no jednoducho " super kostra". Baby pozerali po spolužiakovi ( musím skonštatovať, že veľmi opeknel)a sledovali jeho svalnaté ramená, zatiaľ čo chalani komentovali zadok a prsia slečny, ktorá kráčala vedľa. Pozorovala som ich, až kým nezašli za roh ulice a poviem vám, tí dvaja sa na seba ani raz nepozreli. Žiaden zamilovaný úsmev, žiadne iskry v očiach. Nič. Len súhra oblečenia a takmer dokonalých tiel. Trošku ma to zamrezlo, lebo spolužiak si určite zaslúži niečo viac, ale dorozmýšľať som nestihla, keďže ma kamarátka šťuchla priamo medzi rebrá. Zase som ju nepočúvala, no pardon, ja som vážne nechcela.
Po chvíli sme sa odtiaľ odišli. No naša samota netrvala dlho. Po pár minútach k nám dobehol nejaký blondiak. Objal kamarátku a mal úsmev od ucha k uchu. Zase ma šťuchla. No tentokrát už nie medzi rebrá.
"Tak, toto je Filip." predstavila mi ho. Rozmýšľala som, či je to ten Filip, ktorý je taký krásny a úžasný. Váhala som. Ale áno, bol to on. Vysoký asi tak 180cm, čierne tričko s nejakým nápisom, strapatý s akné a hrubým hlasom. Odstúpila som a čakala čo bude. No a v tom som si TO všimla. Ten chalan mal oči zaliate láskou a celý čas sa usmieval. Ibaže... nebol to taký nútený úsmev. Bol to taký ten čarovne krásny, z ktorého máte úsmev aj vy. A aj ja som mala. Odrazu som pocítila šťastie. Nie z toho, že si niekoho konečne našla, ale z toho, že to šťastie išlo z nich dvoch. A zaplavovalo celú ulicu.
Rozlúčili sa so mnou a ja som tam s úsmevom ostala stáť aj naďalej. Ľudia v kaviarni pozerali von oknom a všimli si ich. Možno teraz nepozerali na zadok a prsia, či svalnaté ramená, nepozerali sa na bezcitnosť a "zaruky" kráčajúcu dokonalosť, ale pozerali sa na dvoch zamilovaných ľudí, ktorým neprekážali pohľady iných. Objímali sa, držali sa za ruky a smiali sa. Pozerali na seba láskyplnými očami a zmizli za rohom ulice.
Ostala som tam a rozmýšľala som. Nenapĺňa ma vlastný pocit šťastia, ale napĺňajú ma dvaja šťastní ľudia. A to je teraz asi to najdôležitejšie. Ja si na svojho Pána Dokonalého veľmi rada počkám. Ak mám na ulici rozširovať rovnaké šťastie a úsmevy. :-)
