Reakcia na bolesť

"Usmej sa sem prosím..."Usmiala by som sa, ale usmiať sa na človeka, ktorý mi ublížil nedokážem bez toho, aby som stratila vlastnú tvár. Vždy som bola, čo sa týka teba úprimná a nefalšovaná a chcem, aby to tak aj ostalo.Chcem len, aby si vedel, možno to vyznie ako nejaké klišé, ale nehnevám sa na teba, teda aspoň nie kvôli tomu, že si si našiel dievčinu, úprimne.Mrzí ma len to, že si voči mne nebol fér a aj napriek tomu, čo všetko sa za poslednú dobu udialo-možno niektoré úprimné (dnes fakt neviem či boli úprimné) rozhovory a podobne...Možno to bola chyba, možno to tak malo byť, ale neľutujem to, pretože si mi dovolil nazrieť bližšie do tvojho vnútra a zistiť, že hoci medzi nami bolo,je a možno vždy bude niečo, čo sama nedokážem pomenovať,( a som si istá, že vieš o čom hovorím) my dvaja spolu nikdy nevytvoríme rovnicu, pri ktorej sa ľavá strana bude rovnať pravej. Dokážeme sa spolu zasmiať, vypiť hektolitre pív, tancovať na desmod na stužkovej, viesť múdre rozhovory,chýbať si, ale nedokážeme sa milovať, tak ako by to každý z nás chcel. Opäť si mi dal pocítiť ako bolí pád pokiaľ človek lieta privysoko...(a nemyslím to len z toho láskového hľadiska, ako by tu z týchto slov mohlo vyznieť,myslím to aj po tej ľudskej stránke- ublížil si mi ako človeku...ale to nie je predmetom tejto pošty, vyhadzovať ti na oči, to čo ty veľmi dobre vieš).Falošné úsmevy preto ponechám na tú ľavú stranu, tá pravá by totižto stratila viac než len tvár ...