Rozhodnutiasú ako počasie a nám sa niekedy zdá, že sme len meteorologickou stanicou,ktorá sa mlčky prizerá klimatickým zmenám v našich životoch. Niekedykonáme impulzívne a v priebehu niekoľkých sekúnd spravíme niečo, čonám navždy zafarbí plátno našich životov na inú farbu. Každý správnyČeskoslovák, ktorý ako pionier chodieval na zrazy mládeže do Tatier, poznápremenlivosť počasia. Zo Smokovca na Hrebienok zubačkou. V bufete horalkaza 1,90 Kčs. Kecáte s pionierkou, ktorej už začínajú rásť prsia, keď vedúcioddielu vyhlási trasu. Studenohorská dolina je plná cvičiek a červených úborov,keď v tom sa za 37 sekúnd a 5 stotín kompletne zmení obloha.Československí pionieri a ich poľskí kamaráti premoknú do nitky av hustom daždi sa vracajú dole, zubami drkocúc Internacionálu.
Niekedysa v nás kryštalujú rozhodnutia postupne, tak ako keď zima prechádza dojari a jeseň do zimy. Vtedy keď tráva penetruje vlhkú zem a vystieraruky nad hlavu. Každým dňom má väčšie prsty a každým dňom cítite silnejšie ešteslabé lúče slnka na tvári. Viete, že jedného dňa tráva vyrastie a nikto užnebude v lete vravieť: „Pamätáš si ako sme v marci behali po parku as pravítkami v rukách merali jej ruky?“
A čovtedy, keď vám každým dňom pred očami v perinách zomiera jeseň? Sledujeteako slabne a stráca listy na rozlúčku. Jej pleť zažíva horotvorné procesya žltne. Viete, že jedného rána otvoríte závesy a na šedom plátneoblohy bude visieť len kardiovaskulárny skelet košatého stromu. Počasie sa menípostupne, no s konečnou platnosťou. Vieme, že skôr či neskôr musí tá blbátráva vyrásť tak isto ako aj ten posledný debilný list musí zo stromu jednéhodňa spadnúť. Vieme, že raz to rozhodnutie musíme spraviť, aj keď ho odďaľujemeako návštevu zubára.
Klimaticképrocesy v živote José Maria Martineza boli pred odchodom zo 49. rovnobežkyporovnateľné s karibskými hurikánmi. Každý deň si v hlave písal nové scenárerozhodnutí a ich možné následky. To, že sa nakoniec ocitol na Iberskompolostrove bol dôsledok postupne sa kryštalizujúcich rozhodnutí ako ajimpulzívnej reakcie na zmenu frontu a tlakovú níž. Podpísalo sa pod to viacerokonštánt, premenných a zvláštnych funkcií relativity, ktorým asi ani sámnerozumel (úprimne pochybujem, že im rozumie teraz...). Erudovanejší názorz oblasti myšlienkových pochodov José Maria Martineza vyslovil jeho osobnýlekár, doktor psychológie, kandidát vied a profesor kalifornskejUniverzity vo Foolbridge - pán Ježek Cwokavski: „ Ako osobný lekár José Maria Martineza môžem povedať, že opotrebovanosťrecepčných vlastností a ich neustála viazanosť na opakujúce sa vnemy, malinajmarkantnejší podiel na rozhodnutí opustiť krajinu. K tomu sa v poslednejdobe podpísalo aj niekoľko signifikantných udalostí , ktoré v celomprocese zohrali úlohu exponencionálneho katalyzátora. Jeho podvedomie to uždlhšie bralo ako fakt, jeho vedomie s tým však zápasilo ešte pekne dlho. Jaosobne som si dosť vydýchol, pretože José Maria Martienez patril ku mojímnajnedisciplinovanejším klientom. Odmietal sa česať a meškals platením. “
Toľkoteda slová odborníka, pána Cwokavského. Je to tak - nebyť okolností, ktorénastali, možno by teraz José Maria Martinez ešte stále nosil vizitky nakvalitnom papieri, pred svoje meno by si hrdo dával titul magistra, a sosvojím finančným poradcom by riešil predčasné splatenie hypotéky. Nadával by narúbanie stromov v sade Janka Kráľa a na nákupné centrá, ktoréprofitujú z efektivity jeho reklamných kampaní.
Všetkomohlo byť inak. Možno by stačilo, keby si José Maria Martinez na štátniciachsplietol Leo Burnetta s Oliverom Toscanim. Alebo keby na druhý deň, po 12hodinovom fláme, s 1,7 promile zostatkového alkoholu v krvi nemeškal poldňa do práce a nedostal od svojhozamestnávateľa list informujúci o nespokojnosti s pracovným nasadeníma následným zrušením letných odmien.
Možno bystačilo, keby už nemusel poskakovať pred kamerou a natáčať tú nikdy sanekončiacu vzťahovú telenovelu Skúsmeto znovu. Možno keby si s Conchitou (druhá hlavná postava spomínanejtelenovely) povedali ďalšie dvojtýždňové áno, mohlo byť všetko úplne inak.Kúpil by to drahé víno na pumpe a v posteli by si pozreli ďalší diellacného ženského seriálu. Možno to fakt mohlodopadnúť inak.
Alenedopadlo. José Maria Martinez spravil na prekvapenie celého učiteľského zboru štátnicovéskúšky a so svojim zamestnávateľom sa dohodol na dvojmesačnom voľne. Počasprestávky natáčania 341. časti telenovely Skúsmeto zas sa v provizórnej kuchynke ocitol zoči-voči svojej filmovejkolegyni, Conchite Ximere Perézovej. Za chvíľu mali natáčať scénu, kde saConchita z nesmierne tajného zdroju dozvie o nevere José MariaMartineza a veľmi ju to rozosmutnie. Priam až moc.
Jejvlasy boli dokonalé ako vždy. Mejkap sedel. Šaty tiež. V povetrí savznášal jej citrusový parfum Issey Miyake a dodával príchuť južného vetra.Conchita netrpezlivo čakala, kým jej automat vydá kvalitnú instantnú kávu bezlyžičky, cukru a práškového mlieka - ale s kelímkom. José MariaMartinez zatiaľ paradajkovým džúsom riedil tretiu dvojitú vodku.
- „Počuj, to ktorýkokot písal tento scenár?“ začal José Maria Martinez
podráždene.
- „Zas si opitý. Malby si prestať“, odpovedala Conchita, akoby čítala
svoju časť dialógu.
- „Somv pohode“, odpovedal José Maria Martinez a pokračoval pritom
v rýchlom čítaní nasledujúcichscén. Pozrela sa na neho. Po všetkých tých častiach, ktoré mali za sebouvyzeral ako skutočná troska, ktorá prežila predávkovanie sa všetkých rockovýchlegiend.
- „Kedy k tomuvšetkému začneš pristupovať zodpovedne?“, prerušila ho
Conchita.
- Zodpovedne?!? Čokonkrétne máš na mysli? Hádam som si odžil dosť
dielov na to, aby som tento cirkus užkonečne prestal brať zodpovedne.
Conchita neodpovedala. Bola zaujatá blikajúcimkávovým automatom. Jej káva bola hotová. Opatrne vytiahla von horúci kelímok.José Maria Martinez zatiaľ pokračoval v listovaní scenára.
- No fakt, to čo ten scenárista zasvypotil? By the way, ty si to čítala?“
- „Hej, zbežne.“
- „Zbežne.....a čona to hovoríš?“
- „V pohodičke,šak jak vždycky, nejaké hádky, udobrovací víkend, ďalší
rozchod... ďalej som sa nedostala“.José Maria Martinez na chvíľu spozornel. Očami prechádzal jednu časť strany užtretí krát.
- „Tak toto jevrchol! Ten fas napísal - citujem: Pokýmsi Conchita užíva
slnko a svoju obľúbenú rockovú kapelu na Pohode, José Maria Martinezsa prehrabuje v starých fotkách a robí si z nich pexeso. Čo je to za kokota! Po prvé, ako to, že ja na Pohode nebudem, po druhé – tvojapostava je určená akurát tak pre sláčikovú verziu rockovej balady MarikyGombitovej v Redute a po tretie – prečo by som si mal z našich fotiekrobiť vyjebané PEXESO???
- „Ukľudni sa, tak asi chce, aby sombola na Pohode s niekým iným. V auguste predsa ideme na víkend doChorvátska. Ježííííííš, ja dúfam, že ešte bude teploooooo.A moríííííčkoooooooooo“.
- Mám toho plné zuby. Ten človek jepsychopat. Pokazil si vlastný život a teraz ho kazí niekomu inému. Ako savlastne volá? A prečo ho nikdy nikto nevidel? Každý diel posiela mailomz adresy, na ktorú to nejde riplajnuť. Čo je to za divný mail, že imgod@god.god? A okrem toho,vôbec nevie písať - podľa mňa robil 35 rokov estrády pre estévečkua fetoval s Vargom ešte v čase, keď Bratislavou lomcoval bigbít.
- „Ukľudni sa, za chvíľu natáčame“.
- “Vieš, čo....ja som práve dotočil.Lepšie povedané, som vytočený na mraky a už na to nemám nervy. Mám plnézuby tejto chorej telenovely. Mám plné zuby zlého scenára a lacnéhorežiséra. Mám plné zuby teba a mám plné zuby seba. Do zajtra prepíšemscenár. Ty sa na Pohode stretneš s nejakým týpkom a začnešs ním. Na jeseň ti pridám nejakého telekomunikačného manažérav stredných rokoch. Môžeš ich kľudne aj vymieňať. Ja sa akože naserem a odídemniekam do prdele, hm? Telenovela bude pokračovať, len budeš s inými. Čo tyna to?
- „ To akože chceš prepísať scenár?“
- „Bingo baby, presne to som právepovedal.“
- Conchita chvíľu váhala. Odložilakelímok, ktorý ešte nepocítil jemnosť jej veľkých teplých pier potretých leskoms blahodarným extraktom aloe vera. Zahladila sa do diaľky, ako keď v telenovelebezmyseľne zoomuje kamera do jej výrazu a hrá pritom typicky dramatickáhudba, ktorá ďalším záberom skončí.
- „Noooooo dobre teda. Ale napíš tam,že ten môj budúci má aspoň trojizbák v Blave a ktomu prosperujúcu firmu, oki? A nech dobre vyzerá a vie robiťkoktejly“.
- „Jasné, namiešamvám nezabudnuteľný sex on the beach, zlatko“.
- „ To zniesupiškovsky. A v ktorom diely sa akože vrátiš ty? Potrebujem
predsa ranné masáže a také tietvoje bláznovstvá, šak vieš...“ José Mária Martinez schytil scenár do ruky,otočil sa bez odpovede a jemne sa potácajúc, vyšiel z kuchynky von.
Noc bolapre José Maria Martineza dlhá a plodná. Keď z depa vyšli prvévŕzgajúce električky a pekári nad riekou sušili chleby, mal už napísanýchzvyšných 159 častí telenovely Skúsme tozas. Po krátkom spánku zavolal José Maria Martinez dramaturgičkea režisérovi, že sa s nimi musí stretnúť. Stalo sa tak v jednejz tuctových bratislavských reštaurácii bez náznaku originality. Objednal si dvojitú vodku a trojitépiccolo. Obidvom dal do ruky novú verziu scenáru. Vedel, že to bude istý častrvať, a tak sa pustil do prvej várky nápojov. Trvalo to presne hodinua 13 minút. Vtedy obaja zdvihli zrak, pozreli sa na seba a potom naJosé Maria Martineza.
Dramaturgička– ostrieľaná profesionálka z barrandovskej tvorby 70. rokov a osobnápriateľka Karla Gotta, mala slzy na krajíčku. Režisér, ktorý si na slovenskejscéne telenoviel vydobil absolutúrium, sa nezmohol vôbec na nič. Paralyzovanýs náznakom kvalitného flešu držal už dobrých 15 minút pohár pivav ruke. Za ďalších 7 minút podpísal José Maria Martinezpredajno-právnu zmluvu na scenár a hneď na to výpoveď z hereckejúčasti na telenovele. Účet nechal na nich a vyšiel na kruto slnečnú ulicu.
14. júla– v deň začiatku Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie - okolo 14.hodiny stredoeurópskeho času pristál José Maria Martinez na medzinárodnomletisku v Barcelone a ako sa vraví, „nič neriešil“. The only constantis change, zacitoval v duchu svoju obľúbenú pseudofilozofickú knihua vykročil smerom k výdaju batožiny.
Všetkymyšlienky, pochybnosti a nechute, všetky príbehy, okolnostia divné postavy, všetky možnoa keby, všetky prísľubya dlžníkov, nevery a dlžníčky, všetky noci opreté o chrbátpotácajúcich sa ulíc, všetky dni pochované v rakve stereotypu, všetkylangoše, ktoré sa v lete nezjedia, všetky búrky, ktoré si v augustovédni líhajú k riekam - všetko to nechal krúžiť na rotujúcom páse s ostatnoubatožinou, ktorú si už nikto nikdy nevyzdvihne.
