NaVentúrskej sme už sedeli len my dvaja. Nervózna čašníčka z Depressa vybehla z tenkom svetríku vona poprosila nás, aby sme už vypadli. Tak sa aj stalo. Myslím, že som muvtedy nedokázal povedať viac ako sprosté ahoj.Iné asi ani nečakal. V tú noc som nemohol zaspať. Sledoval som tienezáclon, ktoré na strope mojej izby hrali zvláštne divadlo. Mohol to byť kľudneHamlet. Možno celý život je len divadlo a autor je cynik s fľašouBacardi v ruke. Možno sme len vynikajúco napísané literárne postavy, ktoréhrajú svoju rolu tak ako sa dá. Možno máme v scenári napísané viacmonológy, možno viac dialógy. Možno sa autor jedného dňa zobudí s opicou,otvorí si v na svojom Mecku word, prečíta posledné riadky a rozhodnesa všetko to prepísať. Možno je to celé len taká božská komédia. Re5pect toDante!
Už somvedel, prečo som z José Maria Martineza vždy cítil pach cigánskeho tuláka bezdomova. Nikdy nemôže utiecť pred svojím tieňom. Je ako pes, ktorý sa naháňa zasvojím chvostom. Svoj príbeh ma vyrytí na čele a v pase. Podobá sa napilota, ktorý jedným stlačením gombíka zapísal Hirošimu do dejín. Je to celév ňom a nemôže na nič zabudnúť. Vyhľadáva riziko, pretože na rozdielod nás, obyčajných ľudí s obyčajnými príbehmi, on si to môže dovoliť. Tonajpodstatnejšie totiž už dávno a navždy stratil.
Popristátí v Sao Paule sa mu podarilo získať nový pas. Meno José MariaMartinez nebolo nikdy jeho. Vrátil sa do Ňu jorku, kde za 7 rokov vymenil aspoňsto zamestnaní. To posledné bola donáška pizze, ale to už predsa viete. Z Ňújorku kontaktoval Rosu a rodinu, ale každý ich krok sledovala polícia. Rosachcela emigrovať do USA, ale dostala podmienečné zadržanie pasu. Za pol roka sanarodil syn Rodrigez. José Maria Martinez ho nikdy osobne nevidel, podobne akozvyšok svojej rodiny.
Poslednýkrát som sa s José Maria Martinezom stretol na Vianočných trhoch. Povedalmi, že cez víkend ide s bratom do Švajčiarska. Majú tam odovzdať zatiaľnajväčší kufrík so smaragdami. Je to vraj kšeft desaťročia a absolútnatutovka. So ziskom idú fifty fiftys nevlastným bratom Juanom. Tým istým, ktorý ho vtedy v Bogotenamočil do najväčšieho prúseru života. By the way, Juan nebol nikdy políciou hľadaný...
- „Nechoď tam“, povedal som a rukysom si hrial o horúci punč. Na pódiu začali deti spievať otrepané vianočnékoledy.
- „Je to môj posledný kšeft. Fakt. Eštetento jeden a potom koniec. Otvorím si tú jazykovú školu, čo som tihovoril“. Neveril som mu ani slovo, ale tváril som sa, že s ním súhlasím
- „Dobrý nápad s tou školou.“
- „Hej, ty môžeš učiť anglinu.“
- „Nemôžem.“
- „Prečo?“, spýtal sa so smutnýmhlasom, akoby veril, že jedného dňa tú školu otvorí.
- „Idem do reklamky. Chápeš.“
- „Jasné. Tak ti držím palce“.
- „Dik, možno ti raz urobím reklamu natvoju školu. Neodpovedal, asi ho už táto hra moc nebavila. Pozrel sa skákajúcedetičky na pódiu, potom na radničné hodiny.
- „Už musím ísť“, ospravedlnil sa. „Tentopunč stojí za hovno, nabudúce si dáme vínko, ok?“,
- „Jasné“
- „Keby sme sa náhodou nevideli, takŠťastné a veselé.....“ kričal cez rad ľudí a postupne sa stratilmedzi blikajúcimi čiapkami Santa Clausa.
- „Jasné, a nezabudni na 12 bobúľhrozna na Nový Rok“, pomyslel som si v duchu a čo najrýchlejšie somsa vyparil z dosahu roztomilého detského škrekotu.
