Jeseňbola v tom roku teplá a mala nádych nového života. Ja som sa o barliachflákal po univerzitných chodbách a slepo si myslel, že ma tam niečonaučia. Omnoho dôležitejší však bol kolektíve nových ľudí, z ktorýchsršala študentská túžba robiť veci proti múru. Búrať konvencie, po nociach rozbíjaťv parku fľaše a vyhovárať sa pritom na študentský preukaz. Ďakujem tiSlovensko za bezplatné vzdelanie, veď ja ti to v mojich daniach a desiatomdôchodcovskom piliéri určite vrátim!
Kým jasom na chatách zisťoval aká krásna môže byť neviazanosť, José Maria Martinez sarozhodol cestovať. Chcel ísť po celej Európe, no prešiel len niečo cez 300 km. V Prahevraj náhodou stretol svojho nevlastného brata, Juana. Až neskôr som pochopil,že to vôbec nebola náhoda. Hovoril, že brat rozbieha v Prahe dobrý biznisa že do toho možno pôjde s ním.
- „A čo to je? Jazykováškola španielčiny?“, spýtal som sa celkom
logicky, pretože José Maria Martinez sao tom niekoľko krát zmienil. Usrkol z Lavazzy, potiaholz Camelky.
- „Nie, smaragdy.“, povedal klasicky pokojnýmhlasom. „Ako škola?
Čo to vlastne študuješ“?
- „Reklamu. Zatiaľ je to fajn“, odvetímtiež pokojným hlasom, lebo smaragdy boli len ďalšou vecou, ktorá ma na JoséMaria Martinezovi už nemohla prekvapiť.
Biznisso smaragdami sa zjavne rozbehol veľmi rýchlo a Slovensko sa pre JoséMaria Martineza, stalo pritesné. Do Bratislavy sa však z povinnostik Čumilovi vracal každý piatok, v sobotu ráno odchádzal späť. Niekedy však robil biznis aj tu – pre vybranú klienteluprevažne žijúcu v Záhorskej Bystrici. Odvtedy sme sa stretávali menej, alevždy keď došiel, tešili sme sa na spoločné pifko. Ja som mu nadšene hovorilo prvých študentských projektoch, o bande chalanov, ktorí už točia normálnespoty, či tom, že sa opäť učím španielčinu. On rozprával prevažneo svojich zelených kamienkoch, o ich ceste do Európy, židovskomznalcovi v Prahe a následnom biznise s klientmi. Niekedyo tom rozprával viac, ako som chcel počuť a dokonca mi ukázal aj pár fotiek.To bolo ale prekvapenia, keď som v júni roku 2006 videl jedného pánaz tých fotiek, ako pred novinármi oznamuje, že funkciu ministra financiíbude vykonávať najsvedomitejšie ako sa dá.
Nakonci jesene, keď stromy mali na konároch všetko zlato sveta, bol už aj JoséMaria Martinez v peknom balíku. Zjavne bol busy, pretože sa dva týždne posebe neodfotil pri Čumilovi. Keď sme sa pred Dušičkami stretli, cítil somz jeho prázdnotu a osamelosť. Sedeli sme vonku v Depresse naVentúrskej a bol to posledný deň v tom roku, kedy bola otvorená terasa.Okrem nás tam už nebol skoro nikto – len mladí scenáristi, čo pri vedľajšomstole srkali mätový čaj. Ak pozorne počúvali, tak v ten večer mohli od José Maria Martineza dostať vymakaný námet na koprodukčný film s GaelomGarciom Bernalom v hlavnej roli.
JoséMaria Martinez si okolo krku poriadne zaviazal šál. Vyzeral strhaný a bolprekvapivo neoholený. Vraj sa budí zo snov, no psychologička mu zatiaľ dala lenprášky na spanie. Nespavosť a jesennú depku sa rozhodol zapiť Johnie Walkrom. Peniazepre neho zjavne stratili význam, pretože v podniku skrachovaných umelcovsi buržujsky objednal celú fľašu, dva poháre a ľad.
Po vzájomnýchobligátnych otázkach, ako sa máš?, ako ide biznis?, čo škola?, frajerka?, som sarozhodol, že prejdem rovno k veci. Vyzeral byť vyčerpaný zo smaragdovéhobiznisu. Citíl som, že Dušičky a prichádzajúca zima 49. rovnobežky preneho nie sú tou najlepším relaxom.
- „Mám pocit, že ti niečo chýbaa mám pocit, že si to nechal doma
v Kolumbii. Pozri, veď teraz užmáš dosť prachov, prečo sa teda na mesiac – dva nevyserieš na to a nejdešdomov, hm?“ Mal sklopený zrak a v ruke sa hral s pohárom.
- „Domov?“, usmialsa trochu bezradne a glgol si. Z jeho pohľadu som
cítil, že dnes to nebude normálnestretnutie. Mesto sa pripravovalo na večerný ponor do pouličných lámp. Naše kyslíkovébomby plné prvotriednej whiskey už čakali na to, kedy ich naplno využijeme. PoVentúrskej prešli milenci zakliesnení v objatí a s nimi ajchladný vietor. Akoby som bol vtedy priamo vnútri jeho ranenej duše. Steny tamboli zjazvené tak, ako to býva po zlých štichoch. Pozrel som na neho. Malskopený zrak a neustále krúžil s pohárom po stole. Nozdry mal širokootvorené a bolo vidno, že pevne zatína zuby.
Nastaloticho, ktoré ťažklo každou sekundou. Mohol som buď pokračovať v rozhovorealebo to nechať tak a navrhnúť diskotéku plnú jeho obľúbených peroxidovýchblondín. Tajomstvo jeho minulosti a terajšia ťarcha z nej, však bolisilnejšie ako čokoľvek iné. Dúfal som, že sa mu hádam uľaví, keď mi povie eštejeden príbeh o Kolumbii. Tentokrát ten svoj a pravdivo.
- „Hej, domov...“, rozhodol som sa predsalenpokračovať v rozhovore. „Prečo nejdeš navštíviť svoju rodinu?“ Tá vetapreťala ticho blízko pri srdci a posledné slovo sa v nás obidvoch ozývaloako keď vstúpite do opusteného rozprávkového hradu plného pavučín a naplné pecky zarevete Je tu niekto niektoniekto nietko to to to? V tommomente, ako by som vedel, čo bude nasledovať a niekedy aj ľutujem, že somsa ho na to vôbec pýtal.
- „Ja nemám domov. Ak by som sa do Kolumbie aj vrátil, hneď na letisku mazatknú.“ José Maria Martinez už nezvládol De Nirovskú pózu juhoamerickéhonarkotrafikanta. Už neuniesol tu zemeguľu výčitiek ako Atlas predRockefelerovým centrom. Jeho ruky sa začali triasť a nakoniec mu doľadovej whiskey spadli horúce slzy. Začal plakať, ale tak, že to okrem mňa niktonevidel. Chlapec, ktorý sa narodí v zlej bogotskej štvrti nesmie nikdyplakať. Inak neprežije.
Keď saupokojil a obidvaja sme sa posilnili ďalšou nádychom kyslíkovej bomby whiskey,všetko mi vyrozprával. Ako som celý ten čas tušil, všetko to začalo s „pracovnými“výletmi do Ameriky. Jeho sestra bola junkie a šľapala ulice. Ostatné dve študovali. Jednamedicínu, druhá právo. Otcovi jedného dňa ukradli auto, a keďže boltaxikár, stratil robotu. Mama bola už 15 rokov na invalidnom dôchodku, čo sav zemepisných šírkach Južnej Ameriky rovná dostačujúcemu príjmu na večeruv Le Mond pre jednu osobu bez alkoholu. José Maria Martinez mal vtedy 21rokov a jeho priateľka Rosa 10 mesačný plod v tele.
Akoväčšina príbehov, ktoré mi pred tým rozprával, ani v tomto nemal hlavnýhrdina na výber. Musel sa postarať o rodinu. Jeho nevlastný brat Juan muvtedy ponúkol job. Na niektoréelementárne veci sa v Južnej Amerike čaká roky. Falošný pas mal José MariaMartinez vyrobený na počkanie. O týždeň už sedel na záchode ňujorského mekáča,modliac sa, aby ani jeden z kondómov nepraskol. Takto si pozrel Ňu jórk päťkrát.Všetky peniaze dal vždy rodine a junkie sestre zaplatil sanatórium.
