Prvýkrát som stretol José Maria Martineza na hotelovej izbe v Orlande,v štáte Florida. Od začiatku sme si takpovediac sadli, i keď onzväčša stál. Vravel, že sa ešte v živote veľa nasedí, a preto si chcenaplno vychutnať pocit vystretých nôh.
Naša komunikáciasa z počiatku rozbiehala pomaly. Pravda, iné sa ani čakať nedalo, keďže on poanglicky koktal a ja som vtedy prekypoval asi desiatimi španielskymi slovíčkami,z ktorých polovica bola z latinskoamerických telenoviel vysielanýchna STV 2. Cítili sme však, že niekde za dverami jazykových schopností zdieľamepodobné názory, a tak sme si rýchlo našli spoločnú cestu. Taktiež sme saveľa smiali. Najprv sa síce smial iba on, no keď mi došlo, že za smiech sanetreba hanbiť, smial som sa aj ja. Dá sa povedať, že José Maria Martinez bolpre mňa akýmsi učiteľom smiech, teda okrem iného.
Jednéhovečera, potom ako sme z Florencie vytiahli Michelangela a spýtali saho, čo mu to na tej Sixtínskej kaplnke preboha toľko trvalo, potom ako smeprediskutovali Majstrovstvá sveta vo futbale z roku 1990 a vypadnutieČeskoslovenska proti Nemecku a potom ako stihol José Maria Martineztrikrát vytočiť zlé číslo hotelovej recepcie, začal so mnou rozprávať na rovinu.
- „Tú Bolívičanku musíš za 15 minúťdať. Počkám ťa vonku, hm?“
- „Noooo.... Jasné,že hej!“, odpovedám so zdvihnutým palcom ako politik v predvolebnom moratóriu a
pripadámsi ako blbec.
- „Keď budeš hotový,dvakrát zabúchaj na stenu, budem vedľa.“
- „Jasné, jasné!“,pokračujem v predvolebnej kampani sileným úsmevom.
- „Dobre, tak užpoďme“, zavelil.
- „José MariaMartinez......?“, zastavil som ho náhle.
- „Si, si...?“
- „Ešte by som potrebovalvedieť to....“
- „Queeeee?“,potmehúcky sa na mňa usmieva.
- „No ako sa povieto,... no vieš...“, neviem sa vykoktať.
- „Queeeeeeeeeeeeeeeee?“spýta sa s ešte väčším úsmevom.
- „Chcem ťa pobozkať!“
- „Quiero besarte!“, povie ľubozvučnou španielčinou aj s potrebným sfarbením hlasu. Myslel som si, že sami vysmeje, ale zjavne pochopil určité procedurálne zaužívanosti nočnýchrandevou, ktoré som si zo sebou doniesol zo svojej 49. rovnobežky. Na viac alenie je čas, pretože už zatvárame hotelovú izbu a utekáme dolu do lobby.
Predhotelom náš čakala nablýskaná limuzína s nepochopiteľným bumerangom vzadu.Nasadlo nás do nej – no dobrých desať, medzi nimi aj predmet môjho záujmu,Bolívičanka Mariela s ebenovými vlasmi. José Maria Martinez v jednomkuse otravoval vodiča a pýtal sa ho, na čo slúži ten bumerang vzadu. Vodičbol samozrejme prisťahovalec z Bosny a Hercegoviny, a pretodookola odpovedal Yes, yes, Hard RockCafe, yes yes, no problem.
Aby somv tom José Maria Martineza nenechal samého, ja som zatiaľ bojoval na bolivijskompoli femme fatal s mojou fatálne zlou španielčinou. Z tej 10 slovnejzásoby sa mi podarilo vytvoriť prvé nesúvislé vety, na čo som bol patričnehrdý. V nasledovnom poradí som Mariele pochválil krásu jej:
vlasov
očí
pier
šiat
strihu šiat - najmä v okolí poprsia
účesu
takej tej prblblej korunky, ktorú si ženy dávajú dovlasov, aby... vlastne ani neviem na čo.....
gustióznych módnych doplnkov
konkrétne dvoch náramkov
farebne zladených lodičiek
dobrej výšky ihličiek, takých... ani vysokých ani nízkych
vyvážene korenistého parfumu – snažil som sa jejvysvetliť, čo v ňom cítim, ale lexika ma nepustila cez slovo hmmmmm....
a neviem čoho ešte všetkého, čo mohlo vzbudiťdojem mojej sympatie.
Je jasné, že zo spomínaných slovíčoksom neovládal ani jedno jediné, a preto som iba ukazoval prstom nakonkrétne veci a priblbo opakoval peknébyť toto, pekné byť toto... ty rozumieť?
Keď smevystúpili, José Maria Martinez ešte stále nechápal, čo robí austrálsky bumerangna limuzíne a bosniansky Radko Čučič stále opakoval This be Hard Rock Cafe. No problem. Hard Rock.Yes. Limuzína odišlaaj s tajuplným bumerangon a milión červenobielych svetielok sa mihotalo podlhom bulevarde, zanechávajúc vo mne prísľub čarovnej noci.
Na druhéráno pristúpil José MariaMartinez k môjmu stolu. Pred sebou som mal omeletu a priznávam –vyzeral som skôr ako apatický patológ šprtajúci sa v tele negerskéhobezdomovca, ako kultivovaný stredoeurópan na raňajkách. José Maria Martinez chcelsamozrejme stáť a cez slamku si vychutnával pohár mlieka s plávajúcimkalciom. Keď dosŕkal, začal podpichovať.
- „Hombre,hombre..... que pasó?“
- „What?“, spýtam sanepríčetne?
- „Hombre,hombre,.... povedz mi, čo sa stalo.“
- „What....... whathappened“?
- „Hombre, pozri satam!“, zavelí, nahne sa ku mne a rukou otočí môj pohľadový projektil smerom,v ktorom za 42 stupňov zakopnem o krásnu Marielu. Môj svetabôl zrazu pominie,čo videli snáď aj videokamery snímajúce náš roh. Za sekundu a trinásťstotín je však po náznaku úsmevu. Pri Mariele sa objavuje extrémne vysoký Tureks extrémne nízkym hlasom a IQ.
- „Hombre?“, ukazujúcsmerom na nich, nástojí José Maria Martinez na vysvetlení.
- „Si“?, vyjde zo mňa kontaktné slovo,ale stále som zakliesnený pohľadom na nich. Bolo celkom hnusné vidieť, ako TurčínPoničan plieni jemné juhoamerické ústa svojimi neokrôchanými bozkami, a zvyšokhuby má otvorený do tvaru arabského polmesiaca. Od zlosti stískam tuho zuby dokopy.Myslím, že to bolo vtedy, čo mi odpadla moja najobľúbenejšia amalgámová plomba.José Maria Martinez zatiaľ stále stojí nado mnou, srká svoje plávajúce kalciuma čaká, čo mu poviem.
- „Hombre, povieš mi to už“?
Vedelsom, že José Maria Martinez sa neuspokojí s mojím mlčaním, a pretosom nachvíľu opustil stredoveké sebemartírstvo, vrátil svoj pohľadový projektilna neho, a pre istotu sa uistil, že je zaistený. Musel som s tým von. Naholsom sa k nemu, naznačujúc, že to, čo mu idem povedať bude osobnejšiehocharakteru než aby on gestapovsky stál a ja na neho kričal.
- „Zabudol som nato..... „ naznačujem čo možno najdiskrétnejšie.
- „Ach ach, hooooombre!!!,krúti hlavou a v medzinárodnej gestikulačnej terminológii začína s otáznikom vočiach ukazovať všetky perverznosti stredného rangu.
- „No, no..... nieto“, snažím sa ho naviesť správnym smerom. „Zabudol som na...“
- „Que, que“,netrpezlivo to zo mňa ťahá von.
- „Zabudol som akosa povie chcem ťa pobozkať.“
José MariaMartinez, ktorý bol v tej chvíli absolútne jediný, kto v jedálni stál, explodoval v nekontrolovateľnýhurónsky smiech. Samozrejme, že si tým vybojoval pozornosť a zatiaľ eštelen mierne pohoršenie okolitých stolov. Snažil som sa ho upokojiť, ale nešloto. Po dobrej minúte, keď už začala jeho meltová pokožka (melta bol kávovoidnýnápoj za čias Husáka a asi ešte aj skôr) jemne červenkať a v pľúcachmal akurát dosť kyslíka na dve slová, zareval na plné gule Qiero besarte.
Hotelovájedáleň sa tej chvíli premenila na tiché Múzem Madam Tussaud so všetkýmiexponátmi (vrátane Mariely a debilného Turka) centricky otočenými ku námdvom. José Maria Martinez sa konečne nadýchol a ako keď bežec dorazí docieľa, začal jemne vydýchavať. Svoje ranné respiračné cvičenie už mal za sebou.Ja som zatiaľ nasadil úsmev politika v predvolebnom moratórius názvom Uppps, prepáčte, asi som siprdol. S takouto tvárou som sa pomaly otáčal ku všetkým stolom a extralingvistickysom sa snažil dať najavo, že tu nešlo o ranné vyznanie lásky, ale skôro hodinu španielčiny – lekciu číslo 7.
Keď sami niektoré voskové exponáty skutočne podarilo prebrať k životu, schmatolsom ešte stále stojaceho José Maria Martineza a posadil som ho oproti sebe.
- „Ďakujem JoséMaria Martinez, teraz si to už určite zapamätám navždy.“
- „Tak tomu verím“,povie sucho a dosŕka pohár mlieka. „Mňam, milujem kalcium!“ Potom sa pozrie na mojuomeletu alias rozpitvaný brooklinský neger a keď vidí, že už o ňunejavím záujem, s úsmevom si ju zoberie a začne raňajkovať.
Tak - tobolo prvýkrát, čo som ho stretol. Neviem kam sa potom podel. Zjavne pendloval niekde medzi Južnou Amerikoua Iberským poloostrovom a dával chlapcom zo 49. rovnobežky špeciálnelekcie zo španielčiny. Po čase som si uvedomil jednu dôležitú vec. A síce- že na to, aby sa človek učil cudzíjazyk, musí ho učenie baviť a prinášať zábavu. V mojom prípade to potejto Komenského škole hrou už nikdy nemohlo byť inak. Taktiež ma naučil, ženiekedy jednoducho nezáleží na slovách. Stačí, že sú vnútri.
Extrémnevysoký Turek s extrémne nízkym hlasom a IQ vtedy získal krásnuMarielu, a mne okrem spoznania José Maria Martineza, zostala aj tátokrátka báseň. Mal som 16 rokov.
Anjel s čiernymi vlasmi
Quiero besarte
Ticho kričím
Quiero besarte
A zas som ničím
Tvoje ebenové vlasy
Symbol zemskej krásy
Šteglia ma
Quiero besarte
El tiempo coré
Quiero besarte
Srdce mám choré
Tak mi podaj ruku
Nech nemusí puknúť
Od lásky
