Škola José Maria Martineza príjemne prekvapila.Osobne by tomuto miestu nikdy nedal tento pejoratívny názov. Bola to skôr príjemnádestinácia, kde sa cez prestávky stretával celý svet mladých ľudí. Boloneuveriteľné sledovať ako sa dokážu dorozumieť predstavami o životea energiou, o ktorej si myslia, že sa nikdy nestratí. Boli tu všetci- celá Európa na čele s Francúzmi, učenlivá Ázia a početná skupinaBrazílčanov. Snažili sa rozprávať po španielsky a každý do konverzácievniesol svoj národný akcent. Uvarili z toho celkom chutnú hatlaninušpanielčiny a iných barličkových jazykov. Pomáhali si rukami a inýmiextralingvistickými prostriedkami.
José Maria Martinez bol zaradený do skupinymierne pokročilých študentov s mierne ustupujúcim akcentom. Keď sa všetciakože predstavili, s údivom zistil, že je v triede najmladší. Jehospolužiaci – teraz skončení stredoškoláci, ktorí ešte nikdy nevypovedali predvyšetrovateľom a nekupovali v nočnej lekárni na Račku Postinors 97%tnou správnosťou výsledku, v ňom budili pocit starého dedka.Potajomky si nasadil imaginárnu zubnú protézu a čakal čo sa stane.
Pozoroval ich. Boli mladí, krásnia blázniví. Závidel im nepopísaný zošit osudových chvíľ a prázdnov peňaženke. Skutočná sloboda sa nemeria predĺženými víkendmi pri moria návratmi do pondelňajšieho víru emailov a deadlinov. Chcel sa ešteraz cítiť ako oni. Chcel ešte raz v živote prísť na tú veľkú križovatku.V aute zvanom život vyhodiť neutrál. V spätnom zrkadle uvidí svoju tvár,v ktorej medzi prvými vráskami ešte stále čupí odhodlanie. Stíši rádioa pozrie sa na dopravné značenia. 2,5 milióna kilometrov do hrobu jesakramentsky dlhá cesta, aby si ju človek presral lenivosťou. Chvíľuporozmýšľa, vyhodí blinker a zaradí jednotku. Auto sa v zdravej akceleráciipohne dopredu.
Veci sa vždy vyvinú tak povediac samé. Poniekoľkých dňoch ťažkých vojen v oblasti španielskej gramatiky sa JoséMaria Martinez stal obľúbeným žiakom, pretože svoje učiteľky zabávalvymyslenými príbehmi z domácich úloh. Zabralo to aj na jeho spolužiakov,ktorí ho prijali medzi seba akoby mal ešte platný študentský preukaz. Začalispolu chodiť von a užívať si všetko, čo im mesto ponúklo.
Barcelonské noci končili na plážis parníkmi prázdnych fliaš a rána začínali vo vlakových súpravách bezvankúša. José Maria Martinez v nich kľudne na hodinu zaspal a zobudilsa stratený na druhej strane mesta. Ako keď adrenalín na bungie lane odbúrastrach, postupne sa z pokožky José Maria Martineza začala odparovaťzodpovednosť.
Pri prvom pokuse o výber peňazí siz jeho karty spravil bankomat neskorú večeru, a tak ďalšie dni prežíval nadrobných. Pár dní na to bol na pláži so Žanetou zo Svitav. Keď dospievali duetzvaný československá hymna, s údivom zistili, že boli okradnutí. Stratouna jeho strane bol len jeho obľúbenýuterák Garfielda a červenýmmelónom, ktorí si pred 11 rokmi kúpil v New Yorku. Žanete však zmizli ajkľúče od bytu, a tak José Maria Martinezovi nezostávalo nič iné, ako sa dojej prechodného domova blízko pláže, jednoducho vlámať.
Jedného dňa zobral José Maria Martinez svojichkamarátov do mesta, aby tam spečatili svoje priateľstvo. Vstúpili do jehoobľúbeného baru na trojuhoľníkovom námestí Georga Orwella.
José Maria Martinez objednal pre všetkých. Kýmčašníčka doniesla na stôl, spolužiaci si vymenili pohľady a záchrannékolesá. Barman spustil krásne naivný španielsky punk, čo znamenalo, že užnastal čas. Na palube pomaranču plávajúceho v časi mrte dobrej sangriespoločne zdvihli kotvy a opustili prístav dospelých.
José Maria Martinez sa razom premenil na tohoodvážneho osemnásťročného fagana.
