Niekedy by som si želal, aby mi pravidelne zvonil mobil s pripomienkou, že sa mám ohlásiť na blogoch. Sám sa čudujem, prečo si neviem nájsť niekedy čas na to, aby som sa podelil so skvelými zážitkami, ktoré každodenne prežívam. Možno je to z obavy, alebo z dôvodu rešpektu voči blogom na sme.sk, pretože si dobre uvedomujem, že ešte stále nepatrím na úroveň istých jedincov, ktorí dosahujú vynikajúcu karmu a tá hovorí o tom, do akej miery sú skúsení.
Ale je vlastne karma to, čo ja potrebujem? Samozrejme, niektorí ľudia majú práve karmu na to, aby si povzbudili svoje ego, že ich niekto číta a iní? Iní si ju jednoducho nevšímajú. Môžem čestne prehlásiť, že mňa tieto čísla nejako nikdy nefascinovali. Aj na predchádzajúcom blogu, kde boli články hodnotené systémom hviezdičiek ma nikdy nezaujímal počet vysvietených bodov na obrazovke notebooku. Mne išlo len o to, aby som dostal zo seba von pocity, ktoré sa občas v každom z nás dosť divoko miešajú.
Je dosť možné, že mnohí "kritici" tu na blogoch teraz tento článok odsúdia, ale pravdu povediac mi je to vlastne jedno. Pokiaľ sa človek nepreukáže nejakým preukazom kritika (čo je asi najskôr blbosť), tak nemám dôvod brať kritiku na moje články v nesmierne veľkej miere. O kritike by som vedel písať strašne dlho, ale pôvodným zámerom tohto článku nebolo ani tak čo, spomínam v troch odsekoch.
Strašne dlho sa zaoberám otázkou, ako vznikajú nezmyselné pocity. Čo by ste mali rozumieť pod týmto pojmom? Predstavte si, že dosť často sa mi stane (a určite sa to stalo aj vám), že sa zobudíte (áno, stalo sa mi to aj dnes) a všimnete si, že svet naokolo vás nejako stratil farby. Zo dňa na deň. Večer ste si líhali do postele s dobrou náladou a ráno? Ráno sa zobudíte mrzutí na celý svet a hneď pri prvej osobe, ktorá na vás pozrie do vás vôjde zlosť a máte chuť niekam vypadnúť. Niekam veľmi ďaleko, kde vás nikto nevidí, kde nikoho nevidíte vy a kde budete mať pokoj a nájdete ten pravý liek na vašu prázdnotu.
Neviem či je práve vhodné písať o vlastnej prázdnote na blogy s takýmto vysokým statusom, ale povedal som si: "Prečo nie?" Vždy existuje možnosť ukončiť čítanie článku a to dokonca veľmi jednoducho. Ako? Určite na to prídete sami.
Takže ak sa vrátime spať k téme "prázdnota človeka po zobudení", vystáva otázka, prečo tomu tak je? Žeby nás naše sny nechceli opustiť ani vtedy, keď sme už v stave plnej bdelosti, alebo je to rýchlym zhodnotením svojho života na základe ľudí okolo seba? Možno tejto vete v dostatočnej miere nerozumiete, ale ide o to, že človek dosť často posudzuje svoj život na základe života iiných. Dá sa povedať, že práve toto je problém tých hlúpych pocitov ráno po prebudení?
Overený liek na to, ako predchádzať takýmto pocitom nie je. V prvom ročníku na vysokej škole existuje predmet "Pozitívne psychológia", ktorá sa zaoberá pozitívnymi stránkami ľudskej psychiky, duševným rastom, osobným vyvojom a všetkým pozitívnym. Je len škoda, že človek si až príliš málo uvedomuje pozitívne stránky svojho života vzhľadom na to, že väčšinou sa okolo neho deje kopec negatívnych vecí.
Možno máte pocit, že som prišiel na podstatu svojho problému, ktorý ma ťaží už od bdelého stavu, ale opak je pravdou. Na nič som neprišiel, vyvolalo to vo mne ďalšie otázky, ale jednoducho... Rešpektujte to, že som mal potrebu uverejniť to, čo som uverejnil. Snáď ste sa v tom aspoň kúsok vyznali a ak aj nie, zoberte si niečo z toho. Hlavne tú časť o pozitívnej psychológii a to, že ak chcete prežiť úspešný deň, nikdy nevstávajte s pocitom hnevu na seba samého, prípadne s hnevom na iných ľudí. Ďaleko s tým nedôjdete!
