Aspoň kus verím v moje schopnosti, že tú kopu plechu budem schopný dopraviť na miesto určenia. Nepohodlne a po dlhom čase si sadám za volant a so zatvorením dverí vdýchnem čerstvý ranný vzduch, ktorý mi udrie do nosa s množstvom prachu na ktorý som alergický. Je niečo vynikajúce nemôcť sa vyhnúť prachu obecnému, ktorý vás neustále v meste obklopuje. Naštartujem...
Ešte pred tým, ako vstúpime do pomyselne iného sveta s rodičmi sa stavíme v nákupnom centre, kde nakúpime potrebné veci na krásny sobotný deň. Po dlhšom čase si užívam voľno a v hlave nechám prúdiť myšlienky na to, keď sa budem môcť konečne posadiť na "tajné" miesto, kde veľa mešťanov rado chodí. Užívam si šoférovanie, pretože predsa len aj napriek počiatočnej úzkosti sa vždy za volantom cítim dobre. Akoby ste v psychológii dočítali, auto chráni pred vtieravosťou biedy na verejnosti (ako sú autobusové zastávky a autobusy).
Dostavíme sa na miesto určenia. Do prírody. Zabrzdím prudšie ako zvyčajne na štrkovom parkovisku a následne za nami dobehne aj mestský ozón, ktorý sa na nás nalepil, keď sme prechádzali prepletenými cestami z jedného konca mesta na druhý. Otvorím dvere a počiatočný puch, s ktorým som zatváral dvere sa vytráca a objavuje sa niečo nové, nie často v našom aute "cítené"... Vôňa prírody... Vystúpim a zhlboka sa nadýchnem. Zahľadím sa na koruny stromov, ktoré obklopujú miesto, kde budeme grilovať.
Nezvyčajné spojenie mesta a prírody. Sprvu si poviete, že básnim o prírode a potom napíšem, že ideme grilovať. Je síce pravda, že výpary, ktorý vznikajú horením prírode neprospievajú, ale ide o ten "prírodný" pocit. Ide o pocit, ktorý v meste len tak nezažijete. Ide o to, že sa ocitnete v inom svete, kde zabúdate na starosti všedného dňa.
Pri počúvaní a ohlušení od zurčiaceho potoka v spojení s príjemný jarným vetrom vám behá mráz po chrbte. Snažíte sa prísť na nové myšlienky a skutočne... Skutočne zistíte, že to naozaj ide. Rozvalíte sa na pomerne rozohriatu zem od zubatého Slnka a užívate si (samozrejme po nakrémovaní opaľovacím krémom) prvé jarné lúče a prítomnosť prírody.
Po oddychu a výdatnom obede si vyhŕňam dlhé rifľové nohavice, vyzúvam ponožky a nasadzujem si vysoké "číny". Prejdem kúsok vyššie na drevený mostík, ktorý je provizórne spravený na prechod na druhý breh a nie je v neskutočnej výške nad potokom. Opatrne si sadám pod malý vodopád a na chvíľu sa započúvam. Do pohára, z ktorého som pred tým pil coca colu naberiem kúsok vody z potoka. Zadívam sa do náhliacej sa vody, ktorá uteká nevedno kam. Priložím si pohár k ústam a vyslovím slová, ktoré spájam do množstva viet.
Spájam ich do množstva starostí, ktoré sa v poslednom čase na mňa nahrnuli. Spájam ich preto, aby som ich mohol vo vode utopiť a vyliať do prúdu, ktorý ich unesie poriadne ďaleko. Po dlhšom dialógu s vodou v poháriku, vylievam obsah do bublinkujúcej vody z vodopádu a snažím sa zachytiť, ktorá bublina je tá moja. Tá s mojimi starosťami. Nedarí sa mi ju nájsť, pretože ju rýchlonahliaca sa voda zobrala tak, aby som ju viac nevidel. A mne sa vtedy uľaví na duši. Neskutočný pocit... Chvíľku sa ešte dívam na vodu a zrak mi padne na obďaleč sediacich rodičov, ktorí ma volajú k sebe. Pozriem sa posledný krát do diaľky, či neuvidím moje starosti a s úsmevom prídem k rodičom. Na duši mám skvelý pocit z toho, že moje starosti zobrala voda...
P.S.: Aj obyčajná príroda dokáže inšpirovať k napísaniu článku. A aj obyčajná príroda dokáže viac ako si myslíte. Môžete jej povedať čokoľvek (hlavne vode) a ona vás vypočuje. Verte mi... Je to tá najlepšia terapia aká môže byť. Symbolické prenesenie problémov z duše do vody fakt pomôže. Neveríte? Skúste zabudnúť na hektiku a vyberte na dlhší čas do prírody. Najlepšie k nejakému potôčiku ;)
