Na jurmakoch nakupil'i dzifčatom medovňikovo śerca, žebi jim pomohl'i.
Raz, jakf karčme hrala harmoňija,každa dzifka priňesla do dnuka pot šurcom kamiň burkovec a šicke s timakameňami čekal'i, ňiž do karčmi ňevejdze Krankota...
Krankota vešol... a dzifki ot strachu popusčal'i kameňe na źim...aľe vonkaparopci o tim ňeznal'i.
Krankota kameňe zharnul nastret karčmia paropci śe už harnuľi dnuka.
A Krankota na ňich - l'em poce, poce... Jak paropci zbačil'ikameňe na kupe, vźal'i nohi na pl'eca a do rana śe f karčme ňeukazaľi.
Krankota sebe povedzel - rada na glupe dzifki. I dal im kameňe povikladac na meštenu hredu (križni tragar podtragarami)! A na harmoňijara zakričel - teraz hraj co ci para budze stačec!
Krankotabral na taňec jednu dzifku za druhu a na koncu tanca fše tag mocno dupnul znohu o źim, že z meštenej hredi fše jeden i dva kameňespadľi - a dzifke tu na hlavu, tu na pl'eco, tu na cherbet!
Dzifki ot strachu i boľesci buľipobľadnute, scerpnute, z nožom bi śe jim človek ňebul kervi dorezal!
Nakoňec každu zjej kameňom f šurcu s karčmi vidril'il von a sam ostal pri šinkupaľenku popijac...Kačmarka tak cichučko naľivala, co aňi ňedichala, žebi i na ňu kameň z hredy ňespadnul..
I tak on z parobkami vybabrel..
---
O mocnom premocnom šuhajovi Krankotovi
Starý Juraj Krankota z Remenín (v roku 1976 mal 94 rokov) bol chlap mocný, premocný.. Mladým chlapcom sa vysmieval, všade ich zahanboval a tí sa dohodli, že ho zabijú..
Na jarmoku nakúpili dievčatám medovníkové srdcia, aby im v tom pomohli.
Raz, keď v krčme začal hrať harmonikár, nakázali dievčatám, aby každá z nich doniesla pod zásterou veľký kameň. A všetci čakali, kým vojde Krankota.
Keď Krankota vstúpil do krčmy, dievčatá sa tak zľakli, že im kamene zo záster vypadli. Šuhaji však stáli vonku a o ničom nevedeli.
Krankota pozhŕňal kamene na kopu a mladí sa nahrnuli dnu. Krankota na nich - len poďte, poďte..
Keď uvideli kamene na kope, vzali nohy na plecia a do rána sa v krčme neukázali.
Krankota si povedal - a teraz je rad na tie hlupane.
Dal im kamene povykladať hore na krížnu drevenú hrazdu a harmonikárovi rozkázal hrať, čo mu para stačí.
Bral do tanca jednu po druhej a na konci vždy dupol nohou tak silno, že z hrazdy padli kamene dievke tu na hlavu, tu na plece..
Dievčatá boli bledé od strachu i bolesti, krvi by sa v nich nedorezal. Nakoniec ich aj s kameňmi v zásterách vystrnadil von a sám zostal v šenku popíjať. Aj krčmárka sa bála, nalievala tichúčko, aby Krankota aj na ňu kameň z hrady nezhodil.
A tak Krankota so všetkými vybabral..
