Napíšemvám najprv čosi o sebe:
Rodákomsom z Torysy zo Sabinovského okresu, žijem v Krivanoch. Mám vrodené citlivévnímanie prírody a tak aj ľudovej tvorby, lebo je s rozmanitosťou prírody v úplnej symbióze. Chodil som s husľami pod pazuchou a podľa nich som notovalľudové piesne a pritom zapisoval rozprávanie ľudí o živote, ktorý bollokálne úplne samorastlý, bez najmenšieho vplyvu techniky, cudzieho vzoru.
Týmmyslím aj to, že keď som takých starých ľudí oslovil v susednom Hamborku/Brezovičke/, tí už rozprávali ináč, "po hamborsky", mali inší zvyk,kroj a len približne taký pluh, ženy krosná na tkanie a takisto orali, siali,ale často siali už niečo inšie i ženy tkali už inakšie tkaniny.
Zapisovala vštepoval som si do pamäti najstaršiu reč týchto ľudí, a trápi ma, keď dnesniekto povie, že nárečím sa nedajú vyjadriť isté - vyššie - duševnérozpoloženia, alebo - že nárečie nemá dnešné literárne pojmy ako dojem,pojem, predstavivosť, význam.
Myslel somsi - čím viac času uplynie, tým budú pamiatky vzácnejšie, obdivovanejšie. A dnes? Nastalpravý opak - národ sa hmotárstvom a cudzáctvom kŕmi, rodáci sa hanbiaza materinskú reč a deti pomaly nevedia, že tu boli ich predkovia.
Našipredkovia nemali ani tušenie, že sú Slovákmi (o tom mám i žartovné zápisky) onitaké povedomie nepotrebovali. Tak ako geograficky bol stvorený všade inšívtáčik, chrobáčik, všade inší biotop, tak geograficky všade inší kroj, rečovanie,obyčaj, tanec, pieseň, chyžka i variška - inakší spôsob života, non plusultra...
V 19.storočí, keď nastalo prebudenie národov, vyhúknutí buditelia evokovali národnécítenia, národné povedomia až šovinizmy, ktoré i dnes pretrvávajú.
A trvajú miesto toho, aby Slotovi stúpenci, pospolití národniari i maďarskígardisti zachraňovali a udržiavali svojráznosti, hodnoty, kroje, nárečia,aby človek - rodák mal všade inšie čo vidieť, obdivovať a uctiť, aby právetak, len úctou sa odlišoval od zvieraťa a tak, aby nemal dôvodu viesťvojny.
Žiaľ- vyvinuli sme sa do podoby, že pomaly už niet si čo uctiť.
A reč?Spisovná je - pravda - potrebná, ale to všetko národné, pôvodné, autentickéa identické, za čím by k nám prišli ľudia spoza hraníc sa zrodilov nárečiach, ktoré zakrátko vymiznú. Nemámejediný národopisný časopis, málo krajových archívov.
Spisovnéjazyky su potrebné, no sú umelé, je v nich len obmedzený výber slov, kýmnárečia znamenajú inakosť, i preto ja sám vo svojich národopisných knihách viacako štvrtinu nárečových slov a významov nedokážem adekvátne do slovenčinypreložiť.
NaSlovensku je mnoho dedín, všade sa zrodilo čosi iné a vzácne, svojrázne,čo nikde inde na svete a - neuveriteľné - človek akoby bol jedinýmpisateľom knižiek o tom. Kúpia si ich len výnimoční, citovoi kultúrne hlbšie založení ľudia..a Česi.
Šarištinanapríklad nepozná ani slovo "vôbec", znamená to ale, že našipredkovia žili bez týchto významov? Nie, oni ich len vyslovovali inak.
Ako? Tozisťovať je hotové dobrodružstvo a i o ňom by som tu rád písal.
