Ponovembrová cenzúra

Prednedávnom sme si pripomenuli novembrové udalosti roku 1989. Mali byť medzníkom pre obnovenie demokracie, prinášali nové možnosti. Z nich najdôležitejšia bola sloboda slova. Tá ale zdá sa, dostáva znova cez ústa. Asi dva roky dozadu som pôvodne vo svojom v  tlači zamietnutom príspevku „Novembroví partizáni" upozornil na klamstvá uverejnené v  dejepisnej čítanke Kľúče k dejinám Košíc, distribuovanej na tunajšie školy, kde sa okrem iných pozoruhodných výmyslov možno v  kapitole o novembri hneď na úvod dočítať, že prvá košická signatárka Charty 77 bola akási Mária Dorčáková, osoba ktorá sa v dokumentoch Charty vôbec nevyskytuje. Napriek tomu, že som dodal redaktorom niekoľkých mienkotvorných denníkov v Košiciach spoľahlivé podklady týkajúce sa vyvrátenia týchto klamstiev a formálne prejavili záujem, nič sa na verejnosť nedostalo do dnešných dní. Nezverejnil sa ani sľúbený článok, ktorý mal byť spracovaný z redakčných zdrojov na moje upozornenie. Prakticky sa teda porušil základný novinársky princíp objektívnej informovanosti niektorými oficiálne uznanými mienkotvornými žurnalistami v Košiciach.

Písmo: A- | A+

Zverejnil som preto svoj pôvodný príspevok spred dvoch rokov pod názvom "Novembroví partizáni" na svoj blog. Počas celého tohto obdobia nikto z oslovených novinárov v Košiciach disponujúci hodnovernými podkladmi k tejto téme nereagoval. Obštrukcie sa vlečú aj na krajskom školskom úrade a na magistráte mesta.

Podobná situácia sa v mojom prípade po čase prekvapivo znova zopakovala, keď košický publicista Tibor Kočík, spravil so mnou v lete t.r. rozhovor pre denník Korzár, ktorý sa rozmanitými prieťahmi zo strany šéfredaktora tohto denníka, napokon ani nedostal do tlače. Pôvodne sa mal rozhovor iba upraviť. Rezignoval som preto na objektívnosť mienkotvornej tlače na Slovensku, ktorá mi začína miestami pripomínať akúsi zvláštnu ponovembrovú cenzúru. Ostáva mi už len táto internetová podoba, ktorá ešte ako tak, drží otvorenú verejnú mienku na Slovensku nad vodou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Uverejňujem preto svoj nezverejnený diskusný príspevok pre denník Korzár v pôvodnom znení, aby si čitateľ mohol slobodne vytvoriť predstavu o jeho obsahu. Na dotvorenie zverejňujem stanovisko autora rozhovoru publicistu Tibora Kočíka, ktoré má ilustratívny charakter. Ide o list adresovaný P. Bercíkovi, šéfredaktorovi denníka Korzár v Košiciach. Uvádzam ho v plnom znení spolu s odmietnutým rozhovorom.

Rozhovor so spisovateľom a publicistom Štefanom Lazorišákom

DOZRIEVA ČAS NA OBJEKTÍVNE SVEDECTVÁ

Je známy ako občiansky aktivista, bol priamym svedkom a dejateľom pamätného novembra, v časoch neslobody sa pohyboval v prostredí košického a v období jedného roka aj pražského undergroundu. Je povestný svojimi postojmi a kritickými názormi voči niektorým stanoviskám priateľov z tohto okruhu, či už na prednovembrové dianie, či na rôzne tendencie, ktorých cieľom je vytvárať ponovembrové mýty, legendy... Nebojí sa otvorene hovoriť o tom, že sa tu objavujú rôzne mystifikácie, ale tiež účelové prekrúcanie historických faktov a podobne.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Tvoje životné aktivity ťa odviali na istý čas do pražského prostredia nezávislej kultúry. Čo by si mohol povedať o tejto etape svojho života?

Mal som vtedy 19 rokov a práve som zmaturoval na gymnáziu v Košiciach. Vždy ma lákala Praha a jej kultúra, ktorá aj v časoch normalizačnej neslobody ponúkala veľa, najmä netradičných možností. Pretože moja sestra signatárka Charty 77 Mária Urrová, vydatá Raganová žila so svojím manželom Petrom v Prahe, rozhodol som sa študovať tam. Nešlo mi ani tak o to štúdium, bol to odbor jadrová fyzika na ČVUT, ako skôr o to, aby som sa dostal do Prahy. Prijali ma a tak som od jesene 1978 začal žiť v hlavnom meste vtedajšej ČSSR. Samozrejme som chodil viac po pražských antikvariátoch, navštevoval som pravidelne tamojší filmový klub, kde premietali aj indexové filmy, zúčastnil som sa všetkých oficiálnych aj neoficiálnych kultúrnych podujatí, ktoré stáli za niečo. Vďaka kontaktom cez sestru Máriu to bol tiež pražský undeground a ich akcie. Tamojšiu kultúrnu atmosféru som priam nasával. Živo si pamätám na koncerty Vlastu Třešňáka, najmä na ten posledný pred jeho odchodom na Západ, potom na občasné stretnutia pri pive s Plastic People, Hlavsa, Bondy a spol. Bol som mladý, hľadal som sa. Bolo mi jasné, kam asi patrím a preto som štúdium na ČVUT prerušil, ale zostal som žiť v Prahe, v podnájme v takom romantickom podkroví. Dole boli uhoľné sklady, cez dvor psychiatria, díval som sa na pacientov a premýšľal, po večeroch som čítal knihy. Pracoval som v nemocnici na Strahove ako sanitár a ďalej som intenzívne nasával všetko zaujímavé, čo sa v tom čase v kultúre v Prahe odohrávalo. Bolo to šialené obdobie. Niekedy som nespal po sebe dve noci a stále som všetko vstrebával. Bol to život na hrane. Dnes by som to už asi nezvládol. Sloboda bez konvencií bola pre mňa tým pravým životom. Všetko má však svoj koniec, aj život naplno. Po osobných nezhodách so sestrou a jej manželom, som sa na jeseň 1979 vrátil do Košíc s niekoľkými najobľúbenejšími knihami, miloval som vtedy Kafku, a jedným ruksakom. Tu už začalo druhé obdobie môjho pôsobenia medzi tunajšou oficiálnou a neoficiálnom kultúrou. Poučený intenzívnym kultúrnym životom počas ročného pôsobenia v Prahe, som mal možnosť porovnávať, a tak som po návrate do Košíc nepodliehal prvým dojmom. Myslím, že v Prahe v rokoch 1978-79, počas tvrdej normalizácie, keď som tam ako mladík žil, sa natrvalo vyformovala moja nekonformná povaha, ktorá sa už nemenila. Nikdy som nebol pre nikoho lokajom.

SkryťVypnúť reklamu

V zložitých politických podmienkach vrcholiacej normalizácie 80. rokov si absolvoval početné „životné“ univerzity. Poznával si ľudí miestnej oficiálnej a neoficiálnej kultúry. Dobre sa orientuješ nielen v tomto okruhu ľudí, ale aj v historických súvislostiach, ktoré siahajú hlbšie do rokov totality a rokov po nežnej revolúcii. Ako by si stručne zhodnotil obdobie pred Novembrom 89 a po ňom?

Atmosféra Prahy v rokoch tvrdej normalizácie bola pochopiteľne nenapodobiteľná. Vo všetkom vždy trochu viac autentická ako inde v republike, viac na hrane a na ostro. Preto aj medzi jednotlivými skupinkami vtedajšej protirežimistickej opozície prebiehal viac-menej otvorený dialóg. Nie vo všetkom bola zhoda. Spojivkom bol iba odpor proti režimu. A to bol dôležitý moment, kde som sa učil formovať si názor, mať kritický odstup a nebyť zároveň konformný. Z hľadiska vtedajších spoločenských podmienok to bolo v opozícii aj ľahké. Lepšie sa komunikovalo, ak aj boli názorové odlišnosti, lebo nás paradoxne spájal režim, voči ktorému sme boli kritickí. Kde ale bolo viac opozičných skupín, a Praha bola pochopiteľne vtedy v popredí, eliminoval sa mýtus nenahraditeľných, priam geniálnych osobností, ktoré mali vždy pravdu a boli najtvorivejší, veľakrát len preto, že mali zopár výsluchov na ŠtB. Na Slovensku sa v poslednom čase takýmito dodatočne vytvorenými osobnosťami lokálneho „disentu“ len tak hemží. Kde-kto sa chce na tom priživiť. Život v neoficiálnej kultúre pred Novembrom 89 bol o hľadaní slobody a jej obsahu, bol o dialógu, ktorý je základom každej slobody. Teraz slobodu nespochybniteľne máme, no mnohí ešte stále nevedia, čo s ňou. Nenaučili sa viesť dialóg ani medzi so sebou, čím sa stávajú akoby znova neslobodnými, teraz však dobrovoľne. To platí rovnako v politike, ako i v umení. Z bývalých kritikov „establishmentu“ sa stala novodobá nomenklatúra, ktorá je zdanlivo neomylná a práve preto v úpadku. Dialóg prebieha len v uzavretom kruhu. Našťastie nie je to všeobecný jav a vždy sa nájdu pozitívne výnimky.

SkryťVypnúť reklamu

Zaujalo ma, aj prekvapilo, že ukážky svojich raných literárnych textov si publikoval roku 1986 v českom samizdatovom časopise VOKNO. O čom boli? Ako boli prijaté v Čechách a ako na Slovensku?

Moje prvé literárne pokusy, ktoré beriem vážne, siahajú do obdobia po mojom návrate z Prahy do Košíc. Začal som písať približne na sklonku roku 1981. Bol som ovplyvnený Kafkom. Celé prostredie, v ktorom som žil, vonkajší aj môj vnútorný svet mi pripadal absurdný. Začínal som písať dlhšie texty. Napríklad novelu Ústav. Je príbehom o človeku, ktorý nemôže slobodne žiť. Sledujú ho a internujú do ústavu, aby pochopil, že sa musí zmeniť, ak chce žiť, ale on to nedokáže, lebo svojou vynútenou premenou by stratil osobnosť a tak po úteku z liečebne skočí pod auto. Potom prišli ďalšie. Novela Koniec služobnej cesty a Muž, ktorý začal mlčať, kde už bol naznačený istý osobný protest a vzbura proti nevyhnutnému osudu, avšak bez pozitívneho výsledku. Na sklonku môjho kafkovského obdobia v roku 1985 som písal aj krátke poviedky, meditácie - akési malé básne v próze s názvom Čas odriekania, čas rozjímania. Vrcholila normalizácia, kafkovský svet a realita mi splývali v jedno. Vtedy som svoje texty ani veľmi nepovažoval za publikovateľné. Dnes sa tomu hovorí písanie do šuflíka. Občas som niečo prečítal na neformálnych bytových sedeniach ľuďom, s ktorými som sa zoznámil v Košiciach. Časť som zničil. Takto sa dostali moje kratšie básne v próze v roku 1986 do literárnej prílohy pražského samizdatového časopisu VOKNO. To som zistil náhodou až po rokoch. Ako boli prijaté, to neviem, ale ocitol som sa v celkom dobrej spoločnosti iných autorov. O všetkom však vedela ŠtB. Niektoré texty som totiž dal aj košickému odstavenému židovskému novinárovi a dramatikovi Alexandrovi Reisz-Francistimu, ktorý bol roku 1968 v Čiernej nad Tisovou pri rozhovoroch s Brežnevom. Odvtedy pôsobil skôr polooficiálne. Kvôli kritike režimu v jeseni roku 1985 mu ŠtB urobila bytovú prehliadku. Zabavili mu všetky písomnosti, vrátane mojich textov. Francisty vtedy už zomieral, bol ťažko chorý, čo ho zachránilo pred väznením, a tak som sa k niektorým svojim textom, ale aj k jeho, dostal až po novembrovom prevrate, keď som si ich vyzdvihol z archívu ŠtB. Vďaka tomu jeho pozostalosť zostala pomerne kompletná.

Pôsobil si v OF-VPN v Košiciach. Aké to bolo obdobie pre teba samotného? Ako toto pôsobenie hodnotíš z odstupu vyše dvoch desaťročí? Čo sa na vzťahoch s vtedajšími tvojimi nežnorevolučnými spolupútnikmi zmenilo, čo zostalo, čo pretrváva?

November 89 bol pre mňa dôležitým medzníkom, politickým aj životným. Mal som rovných 30 rokov. Podieľal som sa na ňom aktívne od samého začiatku založením OF v Košiciach a neskôr v Klube angažovaných nestraníkov ČSFR. Bolo to vskutku veľmi intenzívne obdobie. Vtedy na pár mesiacov stíchli aj naše osobné potýčky, ktoré boli medzi nami v košickom opozičnom prostredí. Domnievali sme sa, že keď sa obnoví kultúrny a politický dialóg, všetko sa urovná samo. No po prvých demokratických voľbách v júni 1990 začali do popredia vystupovať osobné ašpirácie, ambície, nastal hon za kariérami. To vytváralo nové napätia, nezhody, spory a rozchody. Napriek tomu hodnotím tieto začiatky formovania demokracie v bývalom Československu veľmi pozitívne. Otváranie politického a spoločenského dialógu stále považujem za základný prvok pre zachovanie slobody. S niekým sa však nedá viesť dialóg, aj keď bol pred Novembrom formálne v opozícii. S niektorými si už veľakrát ani nemám čo povedať, lebo nás nič nespája. Aj o tom je sloboda a demokracia bez pretvárky.

Po svojom odchode z OF-VPN v Košiciach po prvých demokratických voľbách roku 1990 si začal pôsobiť v Klube angažovaných nestraníkov ČSFR. Počas dvojročného pôsobenia ako člen republikovej rady, koordinujúci činnosť klubov na Slovensku, si organizoval v rokoch 1991-92 v Košiciach tri konferencie o Zločinoch komunizmu. Ako hodnotíš nasledujúci vývoj čo sa týka s vyrovnávaním sa s komunistickou minulosťou a s tými, ktorí bývali režim zneužívali na páchanie zla, či už formou spolupráce s vtedajšou tajnou políciou a podobne?

S komunistickom minulosťou sa nevyrovnali prakticky ani v jednom zo štátov bývalého východného bloku. Čiastočne aj preto, že časť predošlých súdruhov sa podieľala na demokratizačnom procese a začala si klásť svoje podmienky. Bolo jasné, že pri nežnorevolučnom vývoji, aký nastúpil u nás po sformovaní nezávislých politických strán a privatizácii, sa s bývalými straníkmi, ktorí stáli na čele predošlého, protidemokratického politického systému, nebude môcť nič urobiť. Prílišná nežnorevolučná mäkkosť k bývalým súdruhom bola aj jedným z hlavných dôvodov odchodu viacerých novembrových aktivistov z krajských výborov OF-VPN. Čas im dal za pravdu. Z bývalých komunistov sa stali budovatelia demokracie. Na Slovensku navyše zahalených do národných záujmov. Otázka zodpovednosti za zločiny totalitného režimu sa stala v ich podaní nepodstatnou na všetkých úrovniach. Na Slovensku ju rieši dokumentačne iba zopár historikov s viac-menej okrajovým verejným záujmom. Z lustrácií sa postupom času stal nástroj na vzájomné útoky a osočovanie, pravidelne zneužívaný pred voľbami. Tí, krytí všelijakými skartáciami, či tajným pokynom Federálneho ministra vnútra ČSFR Richarda Sachera z 2. apríla 1990 na likvidáciu všetkých dôkazov o kompromitujúcej politickej minulosti nastupujúcej garnitúry, sa iba smejú a žijú na výslní. Za dvadsať rokov sa to dokonale podarilo k plnej spokojnosti všetkých prisluhovačov a konfidentov. To považujem za najväčšiu hanebnosť novembrového prevratu v roku 1989. Inštitúcie ako napríklad Ústav pamäti národa už nemajú žiadny relevantný nástroj na postih  kolaborantov a aktívnych spolupracovníkov ŠtB. Myslím, že podobný precedens pri vzniku nových demokracií sa nájde iba ťažko. Ešte stále je veľa tabuizovaných tém, o ktorých sa nahlas nehovorí preto, lebo by začali padať mýty a legendy. Dnes je otázka vyrovnávania sa s komunistickou minulosťou už iba dobrý námet pre literatúru.

Po rozpade Česko-Slovenska si sa na čas utiahol do ústrania. Prečo?

Nebol som jediný. To, že sme sa nedokázali politicky vysporiadať s komunistickou minulosťou, znechutilo viacerých. Niektorí opustili Slovensko a vysťahovali sa do Čiech. Ale ani tam nebola atmosféra menej červená. Azda s tým rozdielom, že v Čechách sa o tabuizovaných témach hovorilo a hovorí otvorenejšie. Na Slovensku po rozdelení federácie v období tuhého mečiarizmu to bolo počas šiestich rokov prakticky nemožné. Každý na niekoho niečo vedel a kryl sa pred druhým. Začali sa hrať také malé veľké pozičné hry s jediným cieľom, odstaviť súpera. Nevidel som zmysel, aby som sa ich zúčastňoval. Kto vedel toho priveľa a nebol ochotný sa prispôsobiť pravidlám, stal sa nežiaduci pre každého. Pripadalo mi to ako taká malá demokratická normalizácia. Oficiálna tlač a elektronické médiá boli a sčasti stále sú zdržanlivé pri uverejňovaní polemických názorov. Navyše som nemal z čoho poriadne žiť. Musel som hľadať praktické zdroje obživy. Načas som sa vrátil do svojho prednovembrového obdobia. Publikoval som iba sporadicky. Nastalo pre mňa akési druhé obdobie dobrovoľného publikačného pôstu, čo mi pomohlo definitívne si ujasniť názory a načrtnúť budúcu koncepciu tvorby.

Venuješ sa spisovateľskej práci. Košické literárne prostredie sa za posledných dvadsať rokov zmenilo, hlavne sa široko rozrástlo. Viacerí autori pochádzajú práve z prostredia niekdajšej neoficiálnej, či alternatívnej kultúry, niektorí z nich sa označujú za disidentov či nositeľov undergroundovej kultúry z prostredia Košíc. Čo by si vedel k tomuto povedať?

Slovo disent v slovenských, tobôž nie v košických podmienkach, nemám rád. Veď bolo iba zopár osamelých bežcov, tajne vysvätených kňazov a chartistov, ktorí pôsobili v izolácii. Kde-kto sa u nás po rokoch za túto zaklínaciu formulku rád schováva, aby obhájil v podstate svoju pretrvávajúcu neschopnosť a vzbudil dojem dôležitosti. Pripomína mi to výrobu novodobých „partizánskych“ mýtov, akými sa to hemžilo v podaní komunistov v pätdesiatych až osemdesiatych rokoch, keď každé mesto, každá dedina, museli mať aspoň jednu odbojovú partizánsku skupinu. Kritériom skutočnej opozičnej a disidentskej činnosti nech je skutok, konkrétny čin. Kritériom nech je to, čo naozaj urobili pre deštrukciu totality, to, ako žili, či boli kvôli tomu stíhaní a odsúdení. A nie dnes už ťažko dokázateľné a spochybniteľné tvrdenia o aktívnych disidentských kontaktoch, okorenené takým či onakým počtom výsluchov na ŠtB, s často dodatočne nadhodnoteným číslami. Len takto sa oddelí pravda od lži, mýtus od polopravdy. Ako som už povedal, mal som to šťastie, že som sa istý čas pohyboval v autentickom pražskom disidentskom prostredí, priamo medzi osobami, ktoré za svoju činnosť znášali vážne následky a boli skutočne prenasledované a väznené. Na základe týchto skúseností som mohol porovnať a objektívne zhodnotiť, čo sa v opozičnej, či lepšie povedané v alternatívnej, polooficiálnej kultúre v Košiciach skutočne dialo a čo sa nedialo. Stretávanie sa po bytoch, rozosielanie vlastných strojopisných textov a podobne nemožno za žiadnych okolností označiť za prejav protištátnej činnosti. O tom nevypovedajú ani zachované archívne materiály z košickej správy ŠtB. Na druhej strane, pre vtedajšiu tajnú políciu v Košiciach boli tieto aktivity paradoxne veľmi vítané. Mala dokonalý prehľad o tom, kto a čo v tomto prostredí naozaj robí a s kým sa kontaktuje. Ak by takáto zdanlivo opozičná skupina, „namiešaná“ z rôzneho spoločenského spektra mladých ľudí v Košiciach v časoch neslobody nebola, ŠtB by si ju musela vytvoriť sama. Takto to mali priamo pod nosom. Stačilo len sledovať. O tom, že interpretácie o akomsi košickom disente sú iba legendou, svedčia aj prednovembrové umelecké aktivity niektorých jej údajných bývalých členov. Ak by pred novembrovým prevratom čo len sčasti vyvíjali protištátnu politickú činnosť, o akej dnes hovoria, asi by ťažko niekomu vyšla kniha v poprednom bratislavskom či inom vydavateľstve, asi ťažko by mohol študovať na prestížnej umeleckej akadémii, asi ťažko by mu bolo umožnené slobodne vycestovať do zahraničia, asi ťažko by mohol pracovať ako novinár v denníku, ktorý bol orgánom mestského výboru KSS. Dnešná, ponovembrová umelecká a literárna skupina mladých ľudí, dospievajúca v postkomunistických podmienkach, nevie predošlé obdobie správne vyhodnotiť. Nezažila ho na vlastnej koži. Preto sa stáva, že mnohé interpretácie udalostí z oných čias, neraz účelovo prifarbené výmyslami, prijímajú nekriticky. Tento stav chápem. Po každej historicky významnej politicko-spoločenskej premene sa spočiatku budujú mýty a legendy. Až po rokoch príde rad na ich verifikovanie a dávajú sa do správnych historických súvislostí bez obáv, že odkaz spoločenských zmien sa spochybní. O vojne sa nedá písať obsiahle, keď ste v zákope a roky si liečite zranenia. Až teraz, po vyše dvadsiatich rokoch od novembrovej revolúcie, dozrieva čas, aby sa mohli podať objektívne svedectvá.

Si pomerne známy košický publicista. Čo ťa oslovuje, prípadne irituje vo vzťahu k tvojim spisovateľským, ale tiež občianskym aktivitám?

Písať do novín som začal z čisto pragmatických dôvodov po zmene pomerov. Pred Novembrom som noviny ani nečítal. Začali mi uverejňovať niektoré články v miestnej tlači, viac na spestrenie obsahu novín. Neskôr som sa zamestnal ako kmeňový redaktor v košickom tzv. modrom Večere. Vtedy ma brali skôr ako raritu. Pri odvážnejších polemikách, kde som sa dotýkal aj „pomazaných hláv“ z ponovembrového obdobia, už som mal problémy a odmietali mi texty publikovať. Napriek tomu som uverejnil, myslím s predstihom, témy, ktoré dnes, po rokoch niekto znovu „objavuje“. Irituje ma, že žurnalistická prax na Slovensku je stále lokajská. Sú osobnosti a témy, ktoré sa nikdy v mienkotvorných novinách kriticky rozoberať nebudú. V tom vidím obrovský rozdiel medzi napríklad českou žurnalistikou, ktorá sa nebojí byť kritická voči každému, ponovembrové elity nevynímajúc. Pravdepodobne to však súvisí s úrovňou kultúry, kde slovo disent, má predsa len inú hodnotu. Na Slovensku dozrel čas na celkom novú, neúplatnú žurnalistiku. Starí osvedčení novinárski „žoldnieri“ z oboch rozdelených ponovembrových táborov, sú už opotrebovaní a točia sa v názoroch stále dookola. Domnievam sa, že vyčistiť túto, pre slovenskú žurnalistiku pomerne patovú situáciu môže internetová žurnalistika, ktorá všade na svete začína čoraz viac nadobúdať na význame. Vidno to aj pri nástupe nových občianskych aktivít, kde sa otvárajú a rozdiskutujú všetky možné témy. Oficiálni slovenskí novinári však ešte stále nad touto mediálnou kampaňou ohŕňajú nos a pri tom zabúdajú, že cena denníkov, ktorá sa dvíha už do neúnosných výšok za výtlačok, ich raz možno celkom privedie na mizinu. Niečo podobné vnímam aj medzi spisovateľmi na Slovensku, kde mať vlastnú knihu, je niečo ako vstupenka do lepšej spoločnosti a potom to už je len hra na pravdu. Pre mňa je literatúra prostriedok na vyjadrenie témy a nie dôvod na pestovanie si vlastnej osobnosti a na slávu. Ľudia s rovnakou krvnou skupinou sa však aj v umení po čase nájdu.

Máš zaujímavé kontakty a vytvorené vzťahy aj s košickými výtvarnými umelcami či hudobníkmi. Čím ťa obohacujú, čo ti dávajú, ako ťa inšpirujú?

Výtvarné umenie bolo vždy slobodnejšie ako literatúra, lebo sa vyjadrovalo graficky, nie slovom. Platilo to aj v časoch neslobody. Stretávanie sa s výtvarníkmi, ktorí mali čo povedať na výstavách a v ateliéroch, malo svoje neopakovateľné čaro. Navštevoval som podľa možností oficiálne aj neoficiálne kruhy, iba tým príliš oficiálnym som sa vyhýbal. Celkom iste by ma ani neprijali a ja som po tom netúžil. Počas kontaktov s výtvarníkmi, najmä vo vtedajšej nastupujúcej novej scéne v Košiciach, v debatách som si formoval svoje myšlienky, vyjadroval svoje názory, ktoré oni, výtvarníci vyjadrovali farbami a v tvaroch. Ja som inklinoval skôr k figurálnej expresívnej tvorbe, nie k samoúčelnému manierizmu momentálne aktuálnej postmoderny, ktorá je veľakrát bohapustým karnevalom umeleckého úpadku, kde sa prekrýva nevkusný exhibicionizmus, podvod a gýč, pasovaný za hodnotu. Výtvarné umenie, tak ako všetko poctivé, má zo seba vydať niečo pozitívne a nie sa iba predvádzať. Ja sa inšpirujem obrazmi, ktoré sú plátnami v tom pravom zmysle slova, ktoré si môžem zavesiť doma na stenu. Neodmietam abstrakciu, ale musí mi niečo dať, musím v tom cítiť myšlienku, príbeh farby, čiary a tvaru. Mám zopár takých diel od priateľov výtvarníkov, ktoré som dostal do daru. Mám ich doma na stene a dívam sa nich niekedy celé hodiny. A je mi jedno, či sú práve v kurze, alebo na okraji záujmu.

Nedávno ti vyšla kniha Veľká hra v meste. Je prvou časťou tvojej plánovanej trilógie o menej známych udalostiach a zamlčaných osudoch ľudí od revolučnej hrubej čiary za minulosťou až po rozdelenie Česko-Slovenska. O čo ide vo Veľkej hre v meste? A čo bude v ďalších častiach?

V skutočnosti mi vyšli naraz dve knihy. Karneval revolúcie rozoberá novembrové udalosti 1989 v Košiciach a hry okolo lustrácií, ktoré zomleli nejedného ponovembrového politika, lebo, ak nemal vplyvných priateľov, začal byť nezaujímavý. V tejto knihe sú aj dokumenty z archívov tajnej polície a materiály z košických spomínaných konferencií o Zločinoch komunizmu. Narobil som si tým zopár nepriateľov, dokonca mi stiahli z predaja knihy v jednom nemenovanom, známom košickom kníhkupectve. Kniha sa možno preto dosť dobre predává. Román Veľká hra v meste si zobral za základnú osnovu jeden vleklý, novinársky obľúbený, zdanlivo korupčný prípad, ktorý sa vlastne ani nedá doriešiť, lebo šlo iba o obyčané udanie, ale tak šikovne naaranžované, že sa na tom môže stále niekto politicky priživiť. Otvára sa takmer vždy tesne pred voľbami, až sa z neho stal prípad už nie kriminálny, ale politický. Zhrnul som v ňom dve dejové línie. Píšem o Košiciach od okupácie 1968 po súčasnosť, kde sa veľa malých a veľkých nedošetrených podvodov zlieva do fantastickej scenérie príbehov. Všetky sa naozaj stali, sú iba mierne upravené bez skutočných mien hrdinov, s miernym časovým a dejovým posunom. Kniha možno vzbudzuje u niekoho rozpaky, je prijatá zdržanlivo, avšak nie kriticky a s odporom. V druhých dvoch voľne nadväzujúcich častiach chcem nadviazať na spomenuté témy o disente, ktorý vlastne ani nebol, ale predsa len hýbal dejinami, lebo ho potrebovala ŠtB a vtedajší režim. Ak by ho nemali, museli by si ho vytvoriť sami. Tretí diel, s pracovným názvom Federalisti, je o delení Československa, verejných a tajných hrách okolo toho, keď sa slovo federalista stalo v deväťdesiatych rokoch na Slovensku nadávkou a veľa ľudí bolo kvôli tomuto svojmu presvedčeniu vyštvaných. V pláne mám ešte projekt o kostolných organoch na východnom Slovensku, ktorý mám pripravený na vydanie pri príležitosti 50. výročia organových festivalov v Košiciach. Takáto kniha v našom kraji ešte nebola spracovaná. Pritom v košickom regióne sa nachádzajú najstaršie a najhodnotnejšie kostolné organy v rámci celého Slovenska. Takže práce mám dosť na najbližších niekoľko rokov. Zostáva len veriť, že sa dielo vydarí.

(august 2012)  Zhováral sa TIBOR KOČÍK

Peter Bercík

šéfredaktor

Košický KORZÁR

KOŠICE Košice 16. 11. 2012 

  

Vážený pán Bercík,

som konšternovaný z Vášho profesionálneho postoja šéfredaktora. Ako sa zaiste pamätáte, ešte v auguste tohto roku ste mi dali slovo v tom zmysle, že v septembri po návrate z Prahy korektným spôsobom urovnáme otázku okolo publikovania môjho príspevku, o ktorom sme viackrát telefonicky diskutovali a ktorý som v dobrej viere, že Vám ide o vec, prispôsoboval viac než iba raz Vašim požiadavkám. Išlo o rozhovor s literárnym autorom Štefanom Lazorišákom.

Posledne sme sa zhovárali v polovici augusta v tom zmysle, že sa mi telefonicky ohlásite, resp. mejlom prepošlete svoju verziu textu na autorizovanie a nájdeme modus vivendi v otázke jeho definitívneho uverejnenia, prípadne neuverejnenia. Dodnes som dúfal, že Vaše nepripomínanie sa nebolo iba poľutovaniahodným vyhýbavým mlčaním. Mýlil som sa. Bolo. Ba čo viac, hraničiacim z môjho pohľadu s ignoranciou.

Ľutujem, že ste nedali priestor na vyjadrenie názorov jednému z košických dejateľov pamätných novembrových dní ´89, človeku, ktorý si to – či chceme, či nie – zaslúži. Navyše, keď je zajtra Deň boja za slobodu a demokraciu.

Ideály Novembra ´89 dostávajú po rokoch zabrať, konštatoval dnes spravodajský server Aktuálne.sk. Domnievam sa, že zabrať dostala aj sloboda slova v podobe Vášho postoja. Verím však, že ten, ktorý ste v tomto prípade zaujali, vážený pán Bercík, nie je Vašou zaužívanou pracovnou metódou, mimochodom pripomínajúcou smutne slávnu skrytú formu cenzúry, ale že je čisto náhodný, čo môže vyplývať z náročnosti Vašej žurnalistickej a šéfredaktorskej práce. 

Otázku môjho neúspešného príspevku považujem za uzavretú a v tejto veci sa viac nebudem uchádzať o Vašu vydavateľskú priazeň.

S úctou Váš 

Tibor Kočík

Štefan Lazorišák

Štefan Lazorišák

Bloger 
  • Počet článkov:  114
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rád sa pozerám čo je za rohom. Zoznam autorových rubrík:  Súkromné,  Nezaradené

Prémioví blogeri

Anna Brawne

Anna Brawne

127 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

50 článkov
Martin Bača

Martin Bača

100 článkov
reklama
SkryťZatvoriť reklamu