Pre Magistrát Košiíc, vydalo v čase komunálnych volieb vydavateľstvo UNIVERZUM nákladom 600 výtlačkov útlu, 99 stránkovú publikáciu "Kľúče k dejinám Košíc", určenú ako metodickú pomôcku pre hodiny dejepisu na košických školách. Zhruba od roku 2OO9 na nej pracovalo 8 autorov, z nich viac dejepisných neprofesionálov, ktorých lektoroval, profesor histórie PaeDr. Štefan Šutaj DrSc. Ten bol aj garantom vydania knihy. Kolektívny autorský projekt sa slávnostne uzavrel seminárom, tesne pred vydaním publikácie v septembri minulého roku. Dejepisná čítanka popisuje významné udalosti a osobnosti žijúce a pôsobiace v Košiciach v priebehu jednotlivých historických etáp a bola distribuovaná do košických škôl. Zopár výtlačkov sa dostalo aj medzi záujemcov, ktorí mali k čítanke prístup. Myšlienka od autorov projektu iste nie zlá, veď v každom meste na Slovensku žili a žijú osobnosti o ktorých sa v oficiálnych školských učebniciach nič nepíše a v časoch neslobody sa ani písať nesmelo, ale práve preto aj nebezpečná, aby si toto miesto neobsadili novodobí ponovembroví partizáni so svojím vlastným výkladom. Pokušenie stvoriť mýtus sa v kapitole novembrovej revolúcie prejavilo naplno.
V pôvodnej podobe čítanky, hneď na úvod na str. 83 v pasáži o formujúcej sa predprevratovej opozícii v Košiciach, sa zvedavý žiačik mohol dočítať, že prvou košickou signatárkou Charty 77, aktivizujúcou miestny opozičný pohyb bola Mária Dorčáková. Taká sa však v dokumentoch Charty77 nevyskytuje. V skutočnosti sa malo písať o Márii Urrovej, vydatej Raganovej, ktorá však v miestnom opozičnom hnutí neaktivizovala nič. Pod týmto menom bola spolu so svojím manželom Petrom iba uvedená v materiáloch Charty77 na str. č.5 z 1. februára 1977. Je poľutovaniahodné, že takýto nepravdivý údaj si v priebehu zostavovania knihy autor kapitoly o novembrovej revolúcii, ale ani lektor neoverili, hoci sú informácie bežne dostupné v oficiálnych dokumentoch Charty77.
Na výzvu matky signatárky Charty77 M. Urrovej vydatej Raganovej z Košíc, sa vymohlo iba vsunutie opravného erráta do týchto dejepisných učebníc so zmeneným menom podľa zápisu na Marie Raganová. Avšak táto zmena nevypovedá o skutočnej identite prvej košickej chartistky z roku 1977, pretože prepis jej mena je v dokumentoch Charty77 v češtine a tak Marie Raganová vyznieva skôr ako česká občianka pôsobiaca istý čas v Košiciach, podobne ako tu žili a žijú, mnohí iní Česi. Ak by som sa o tejto publikácii určenej na vzdelávanie žiakov v Košiciach nedozvedel čisto náhodou, alebo by som ani nežil v našom meste, možno by sa nasledujúcich 4O rokov učili detičky na školách o neexistujúcej osobe, prvej košickej signatárke Charty 77 aktivizujúcej akýsi miestny opozičný pohyb, podobne ako to bolo v časoch socializmu, keď sa kládli vence k hrobu odvážneho partizána, ktorý nikdy nebol.
Pokiaľ predošlá dezinformácia v texte čítanky pôsobila ako námet dobrej frašky, ďalší odsek o prednovembrovej činnosti tzv. košického disentu, je už celkom regulárne klamanie. Píše sa v ňom, že mnohí členovia tejto skupiny boli obvinení zo spáchania trestných činov poburovania voči republike, boli väznení, angažovali sa v Hnutí za občiansku slobodu a VONS. V snahe vylepšiť svoj mýtus, autor zhrnul všetko, čo sa o československom disente zhrnúť dalo. Opäť bez overenia a dôkazov. Pravdivý je iba údaj o Jazzovej sekcii. Podobne záhadne z prvého verejného vystúpenia občianskych aktivistov 21. novembra 1989 na Hlavnej ulici pred dnešnou Dexia Bankou, sa stala demonštrácia, organizovaná jednou osobou. Žiaden takýto vodca ale vtedy neexistoval. To riadili v podstate všetci prítomní. No a celkom vypadol prvý revolučný dialóg v divadelnom štúdiu SMER.
Keď obídem ďalšie nadnesené tvrdenia autora tejto kapitoly o výnimočnom revolučnom lídrovi, z ktorého sa už zrazu stáva básnik a filozof, ak zároveň privriem oči, že medzi študentskými aktivistami z novembra 1989 v Košiciach, ktorí sú spomenutí iba okrajovo, vynechal prof. Bukovského, Jasoňa a Korca, nemôžem už tento úkon zopakovať, ak za prvého ponovembrového riaditeľa VSŽ je v kapitole štátnej správy označený Berghauer, lebo ním bol Stračár. Poprehadzovanie riadkov o poslancoch zákonodarných zborov medzi komunálnymi, už ponechám radšej v tichej rezignácii.
V knihe je ešte zopár podobných sporných momentov, ktoré odovzdávam na posúdenie odborníkom, pretože text miestami písali neodborníci, ale kapitola o novembrovej revolúcii 1989 v Košiciach, v tak zavádzajúco spracovanej podobe, je ako vyšitá z komunistických brožúr partizánskych mýtov o SNP. Možno preto ani neprekvapí, že celý tento malý ponovembrový dejepisný experiment na vzdelávanie žiakov na košických školách, vydaný v obmedzenom náklade 6OO výtlačkov na 99 stranách lepenej publikácie s mäkkou väzbou, vyšiel podľa zverejneného rozpočtu, na celkom slušnú sumu. Čo stála samotná útla kniha a čo honorár, si už nechávajú autori pre seba. Tak ako tajili komunisti dlhé roky pravdu o SNP.






