Takéto výstupy sa takmer s chronickou dôslednosťou opakujú v časoch malých veľkých vládnych kríz, tesne pred významnými voľbami, alebo v útlmovej fáze kariérneho vzostupu, keď dotyčný vždy iba principiálne morálne uvažujúci autor, túži sám nejako klientelistický niečo málo uchmatnúť. Napríklad zvýšenie kreditu osobnej popularity, ktoré sa neskôr môže zúročiť pre novovzniknutú vlastnú stranu. Naposledy nás takto milo obšťastňovalo Zuzany. Martinákovej Slobodné Fórum po odstavení pôvodného zakladateľa I. Šimka, z ktorých niektorí jeho členovia sa aj na zahraničnom poste neskôr uchytili celkom dobre. Ako sa po posledných udalostiach vrcholiacej prázdninovej sezóny na generálnej prokuratúre a na parlamentnej pôde ukazuje, šéf obyčajných ľudí Igor Matovič, je na najlepšej ceste prevziať túto na Slovensku celkom osvedčenú a v podstate vždy iba klientelistickú politickú štafetu.
Nedávne kabaretné vystúpenie Igora Matoviča o odovzdaných dôkazoch pokračujúcej korupcii vládnych strán, tak ako bolo na jeho tlačových besedách zverejnené, mohlo zaujať už iba chronických kritikov každého režimu, ktorí si od pádu socializmu na Slovensku nemôžu privyknúť, že ho niet. Pozornosť mu musel ešte venovať generálny prokurátor, ktorý povinne vypočuje každého, kto príde s hocakým navonok opodstatneným podnetom, aby podkúril vládnym stranám a zatienil svoje politikárčenie. Možno sa už dohodli temné sily na predčasných voľbách, keď sú takí snaživí.
Problém celého toho údajného straníckeho klientelizmu, ktorý tak úspešne dráždi verejnú mienku a dodáva nekonečný materiál pre rôzne dohady a novinárske stĺpčeky, je ale v tom, že nie je vo svojej podstate ani definovaný. Pán Matovič nám vo svojich teatrálnych vystúpeniach pripomínajúcich skôr vyšportovaného reklamného dílera propagujúceho novú vodičku proti poteniu, jednoducho vôbec nepovedal, podľa akých kritérií by si on vyberal svojich ľudí do najvyšších štátnych a vládnych postov keby mal tú moc, ak nie na základe osobného a teda tak trocha straníckeho výberu z politického prostredia svojich najbližších. Žeby pán Matovič vyberal svojích obyčajných ľudí konkurzom? Osobný výber sa deje naprieč všetkým západným demokraciám od USA, cez EÚ až po Rusko. Tam hádam ešte viac s nomenklatúrne trpkou chuťou stranícky úzko prepojených finančných kruhov a ich mandátov.
Ale nominovať inak ako stranícky sa vlastne v týchto prípadoch ani nedá. To dobre vie aj pán Matovič, ten rozhodujúci jazýček na občas rozkývaných váhach zatiaľ fungujúcej vládnej koalície. Veď koho menovať do vysokej štátnej funkcie, ak nie osobu, ktorá je osobne stranícky blízka celému víťaznému vládnemu zoskupeniu a teda je nimi aj ľahšie kontrolovateľná, prípadne odvolateľná ak treba? S korupciou to má vo svojom princípe asi tak málo spoločné ako slobodné podnikanie s krádežou. Na takúto kontrolu stačí ak sa platia dane. Pri navonok pekne znejúcich rečiach o pretrvávajúcom klientelizme a vládnych úplatkoch, však stále viac a viac vidieť, ako na Slovensku chýba zákon o lobingu. Populisticky lacné slovo klientelizmus, by zrazu dostalo celkom inú a treba dodať, zákonom ľahšie kontrolovateľnú podobu.
Menovať do vysokých štátnych funkcií ľudí bez straníckych nominácií a hovoriť o vládnej korupcii, ktorej je paradoxne zatiaľ aj on sám jej funkčnou súčasťou, ako hovoril pred časom poslanec NR SNR Igor Matovič, je vo svojej podstate vlastne holý nezmysel a atentát na demokraciu. Takto sa vyjadruje iba čistý populista a demagóg, ktorý cíti, že stráca pôdu pod nohami, lebo nemá vládne kreslo a ani stranu. Vyhlásiť verejný konkurz povedzme na šéfa SIS alebo NBÚ, ako to bolo svojho času počas novembrovej revolúcie v prípade ministra vnútra na Slovensku, ktoré obsadil so všetkými svojimi profesionálnymi finesami vtedy údajne najschopnejší tiež nestraník V. Mečiar, by mohlo byť popri tých navonok vábivo znejúcich, ale v podstate prázdnych kampaňových rečiach pána Matoviča, pre každého súdne uvažujúceho slovenského voliča dostatočným mementom.
Menovať znovu „profesionálne" zdatného odborníka do vysokej riadiacej štátnej funkcie bez straníckeho zázemia a teda aj kontroly, sa môže potom už stať pre Slovensko v časoch úspešných politických manipulátorov a pretrvávajúcich nadnárodných finančných kríz skutočne osudným.
Autorovi navonok ľúbivo znejúcich slov o vládnom klientelizme, poslancovi NR SNR I. Matovičovi jednoducho uniklo, že ešte nie sú voľby a iba príliš zbytočne, no najmä predčasne, mláti prázdnu kampaňovú slamu. A tým sa vlastne prezrádza. On je sám sebe svojím najvyšším straníckym nominantom bez strany a bez kresla. Podľa toho, ako sa správa aj v iných zlomových situáciách na parlamentnej pôde, keď rokuje striedavo s kadekým koho momentálne potrebuje na svoju vlastnú podporu a teda lobuje, čo zároveň aj kritizuje pri iných, dúfajme, že aj jediným do konca celého a pre neho posledného volebného obdobia. Nominovať ľudí do novej vlády a riadiacich štátnych funkcií sa bude aj naďalej iba osvedčeným a teda demokraticky riadeným straníckym spôsobom. A to už nikto, ani pán Matovič, na Slovensku iste nikdy nezmení.
