A tak sa v nejednom meste vedľa seba ocitnú plakety oznamujúce kedy a v ktorej budove zasadal prvý, či hlavný ilegálny výbor vznikajúcej KSS, partizánskej odbojovej skupiny, OF a VPN, alebo kde bolo sídlo významného ľudáckeho politika. K tomu sa miestne podľa potreby, pridá na stenu budovy spomienková doska na obete okupácie z augusta 1968, prenasledovaných počas komunistického režimu, no aj v parku do trávnika náhrobný kameň pre Johna Lennona, alebo v kontroverznom príbehu únosu prezidentovho syna Kováča, likvidovaného agenta SIS Rémiáša. V tej chvíli si nikto nekladie logickú otázku, čo má náhrobný kameň s menom Lennona, prípadne Rémiáša, umiestnený v parku na verejnom priestranstve, spoločné s daným mestom. A vôbec akú má umeleckú hodnotu. Postaviť sa proti, ako voči estetickému a obsahovému nezmyslu, by bolo takmer znesvätením demokratických princípov. Kde chýba dialóg, tam končí umenie.
Minulý týždeň v Košiciach odhalili na súkromnom pozemku, patriacom s budovou bývalého Ústavného súdu spravovateľom maďarskému kultúrneho spolku, sochu na Slovensku zaznávaného politika a člena Slovenského snemu v časoch vojnového Slovenského štátu, grófa Jánosa Esterházyho. Slávnostné podujatie dôkladne pripravované istý čas predtým, za účasti niekoľko sto delegátov z Maďarska, ale aj zo Slovenska, bolo vopred riadne ohlásené s pozvánkami pre všetkých zainteresovaných a radných mesta. Nikto zo zodpovedných sa preto po incidente, ktorý sa strhol počas odhalenia busty v meste nemohol vyhovárať, že o ničom nevedel. Snáď len čas, prekrývajúci sa s iným citlivým dátumom, pripomínajúcim vznik prvého Slovenského štátu 1939-45 bol zvolený možno menej vhodne. Šlo ale o popredného maďarského politika, uznávaného aj v dnešnom Maďarsku, vo všetkých jeho historických väzbách.
Práve túto skutočnosť využili počas odhaľovania Esterházyho sochy extrémisti. Na škodu veci akurát tí, ktorí sa pred kamerami fotoreportérov tak radi tvária, že chcú brániť demokraciu. Z maďarského politika ktorý zastupoval v Tisovom Slovenskom Sneme Košice a ako jediný sa zdržal hlasovania proti pripravovaným židovským zákonom, sa slovami jedného z nich, po pästnom útoku na najbližšie stojaceho maďarského delegáta, keď sa predtým pokúsil obaliť Esterházyho bustu toaletným papierom, zrazu stáva antisemita a fašista.
Paradoxne najväčší úžitok z tohto boxerskou vložkou vylepšeného exhibičného výstupu, mali na ulici stojaci extrémne naladení slovenskí nacionalisti, ktorí sa príliš netajili svojimi sympatiami k Tisovému Slovenskému štátu. Na ich pochvalné výkriky už samozvaný ochranca demokracie nereagoval. Práve poskytoval rozhovor pre súkromnú televíziu. Ako by si ani neuvedomoval, komu svojim činom vlastne poslúžil. A aby bol zmätok vo všetkých súvislostiach dôkladný, polícia zatkla niekoľkých maďarských študentov, ktorí sa incidentu pokúšali zabrániť. Nie hlavného aktéra útoku, z ktorého sa v miestnych novinách stal hrdina.
K tomuto incidentu za tak trápnych okolností ale nemuselo dôjsť. Stačilo, ak by sa slovenskí historici trocha viac zaoberali dejinami vlastného štátu a menej politickým výkladom. To napokon vystihol aj ojedinelý komentár v tlači. Esterházy nebol svätec ani zločinec. A už vôbec nie fašista. Veď ho v Rusku roku 1993 rehabilitovali. Tvrdiť preto, že ním je, by znamenalo takto označiť hlavných vojenských víťazov proti nacizmu v Európe. A to by si žiaden, iba trocha zodpovedne uvažujúci aj samozvaný a už vôbec nie renomovaný historik, nedovolil povedať. Napokon vysoké štátne vyznamenanie v Maďarsku nesúce jeho meno, ktorým sú oceňované osobnosti podieľajúce sa na kultúrnom zblížení medzi národmi, hovorí samé za seba. Naposledy bol ním zo slovenskej strany dekorovaný F. Mikloško. A prijal ho bez výhrad. Myslím, že o demokratickom zmýšľaní pána Mikloška, by si ani košický expert na antisemitizmus, baliaci do záchodového papiera bustu Esterházyho, nedovolil zapochybovať.
Estarházyho kritický postoj voči židovstvu bol v mnohom daný dobovými súvislosťami a jeho vlastným presvedčením, o čom sa vyjadril verejne. Kvôli tomu bol v osobných postojoch občas kontroverzný. Svoj politický vplyv však nevyužíval výlučne v prospech fašistov. Iste veľa ľuďom aj pomohol. Píšu o tom viacerí historici, napríklad Kamenec. Podobne ani najznámejší záchranca židov Schindler, cez vojnu spolupracujúci s nacistami, by nemohol pod zámienkou pracovného nasadenia, zachovať toľko ľudských životov. Koniec koncov, stále neodznel ani zásadne odmietavý postoj k Esterházyho osobe v židovskej náboženskej obci na Slovensku. To by si košický expert na antisemitizmus, pokúšajúci sa zabaliť jeho bustu počas slávnostného odhalenia do záchodového papiera, mal vopred dobre overiť. Odvolávať sa na svojich bližšie neurčených vplyvných priateľov, je trocha lokajské!!
Esterházy mal skrátka smolu len v tom, že bol presvedčeným Maďarom, dnes by sme povedali nacionalista. Preto vítal v čase Viedenskej arbitráže obnovenie Uhorska a v Košiciach admirála Hortyho. Mimochodom, v Košiciach vítalo Hortyho takmer celé mesto. To napokon Esterházy ako príslušník maďarskej šľachty, inak robiť ani nemohol. Jeho kontakty na vtedajších nacistov mu vlastne vyplývali z mandátu. V Slovenskom sneme boli na tom podobne mnohí iní zo slovenskej strany o ktorých sa nehovorí iba hanlivo. Stačí si pozrieť príslušné dejepisné knihy.
Ochraňovanie maďarských záujmov v povojnovom Československu však už Esterházymu nikto odpustiť nemohol. Vlastizrada bolo hlavné obvinenie, za čo bol súdený najprv na smrť, potom na doživotie. Dožil vo väzení. Dodnes to podľa slovenských historikov tak aj zostalo. Či je alibisticky dlhé mlčanie zo strany slovenských historikov, ktorí sa nevedia stále dohodnúť, dostatočnou odpoveďou na opakovane znova a znova položenú otázku, čo s Esterházym v akejkoľvek podobe, si musia vyriešiť najprv v Košiciach. Magistrát mesta, napriek tomu, že vopred vedel, že sa chystá odhalenie tejto dnes toľko okomentovanej busty, vydal až teraz šalamúnske rozhodnutie, podľa ktorého sa bude umiestňovanie akýchkoľvek ďalších pamätníkov schvaľovať úradne. To ostatné v súvislosti s aférou sa komentovať nebude. Ku kauze Esterházy prezieravo mlčia aj tunajší historici. Len v tom zlom, komunistickom Rusku, sú oproti nám zrazu prekvapivo o 18 rokov rýchlejší. Žeby mali lepších historikov? Možno ani nie. Len im tam nepôsobí rozhodujúca menšinová národnostná strana, ktorá si politickým tlakom za žiadnych okolností vymôcť riešenie nemôže.
