Je určite takmer každodenným faktom, že minimálne jeden pacient nepochopíodporúčanie v reklame. Že minimálne jeden pacient príde s trochuzvláštnou požiadavkou. Že minimálne jeden skomolí už spomínaný názov ...
Tretí rok po sebe, vždy počas prázdnin ako farmaceutický laborant riešimmnoho požiadaviek /i takmer neuskutočniteľných/ za svojou tárou, kde sipacienti môžu prísť a vyžiadať takmer všetko, čo ich bez lekárskehopredpisu napadne ... (a oni tak skutočne robia)
„Dobrý deň, pán magister, jeden pikosadil", oslovil ma z druhej stranytáry postarší deduško, s dioptriami vysokej hodnoty a sebaistýmvýrazom v sivými fúzmi obrastenej tvári. (síce niesom magister, ale čo hobudem presviedčať).
„Jeden pikosadil!" prízvukoval.
„Dobrý deň", odzdravil som a moja tvár nadobudla výraz váhania. Otočilsom oči k nebesiam a zahryzol si do spodnej pery.
„Prepáčte, ale kto sadil?", snažil som sa vydolovať jeho požiadavku.
„Pikosadil, opakoval starší pán a mne začala behať mysľou otázka či sadá pestovať pervitín na záhrade.
„Jeden plátok", dodal a ja ohromený predchádzajúcou požiadavkou nasadenie „pika" som sa začal uvedomovať.
„Prepáčte, ale načo by to malo byť?", položil som dodatočnú otázku, ktoráby ma mohla teoreticky doviesť na stopu.
„No viete, aby som mohol", zdráhal sa deduško, „aby som mohol na záchod".
V mysli som mal kompletný mišmaš všetkého čo by jednému mohlo pomôcťs jeho problémom. Od vlákniny rozpustnej vo vode až po vlákninu tabletovú,cez kvapkové laxatíva až po ... a v tom momente som vzhliadnuc naseniorský vek pacienta dostal nápad poskladať z názvu pi-ko-sa-dil názoviný. Ako z leporela mi ako jediná možnosť vyšla „bi-sa-ko-dyl" ... bisakodyl,účinná látka rovnomenného lieku.
„Otvoril som zásuvku, vytiahol rozbalenú krabičku a pacientovi podaljeden blister. Tomu pri pohľade na malé žlté tablety odľahlo a ja somdosiahol pocit zadosťučinenia i napriek počiatočnému podozrievaniuz prechovávania drog ...
Druhý prípad sa týka pacientky, ktorá myslím, mala skôr než vstúpila dolekárne jasné v tom, že niekoho treba ponížiť.
„Dobrý, jedno diabetické sladidlo!"
Predo mnou stála štíhla staršia pani vo veku asi štyridsať rokov,starostlivo nalíčená, starostlivo oblečená (ako dáma) a starostlivo si maprezerajúca (s nedôverou v očiach).
„Nech sa páči!", a na táru som jej položil tri rôzne balenia umeléhosladidla z piatich druhov, ktorými sme v lekárni disponovali.
„S ktorým môžem zavárať marhule?" položila dodatočnú otázku, ktorou mapravdupovediac dostala.
„Myslím, že by ste mohli aj s týmto, je to ..."
„Nie, nie, nie, nie, nie!", prerušila ma o oktávu vyšším piskotom. „Tourčite nie, lebo s týmto nemôžte zavárať nad 80 stupňov Celzia!"
To som skutočne nevedel, siahol som preto po zvyšných dvoch obaloch saponúkol jej aj tie. Medzitým som mrkol na kolegyňu, ktorej som sa šepotomopýtal počas toho, kým si zaváraniachtivá pani čítala detaily na obale nato,ktoré sladidlo je určené výhradne na spomenuté účely. Nebola si istá aleodhadovala to na rovnaké, aké som už ponúkol. Ostal som teda v nádeji, žesa to nejako vyrieši nakoľko ako ma učili: „Lekárnik nesmie nikdy povedaťNEVIEM" ... a jediná prípustná odpoveď bola teda zistím. Tu ale končilimoje káble, na ktorých zrejme stála dotyčná a musel som sa priznať, ženemám skutočne ani šajn.
„Čo robíte vo voľnom čase?", prekvapila ma svojou otázkou.
„Asi Vám nerozumiem", odpovedal som skutočne nechápavo.
Nadýchla sa do pľúc a začala: „Vidím, že v tom nemáte jasno!Preto som chcela vedieť, čo robíte vo svojom voľnom čase? Vy si neštudujetevšetky prípravky, aby ste vedeli dobre poradiť? Vás to asi nezaujíma?!",neprestávala vyťahovať kritické poznámky jednu za druhou a ja som saneprestával diviť, hanbiť a červenať.
„Viete vôbec, čo ľuďom ponúkate?"
V mysli som si prebehol svoj denný režim, v ktorom bolo okreminého aj štúdium odbornej literatúry. Musel som si ale sám priznať, že som saešte nikdy nezaoberal tým, ktoré umelé sladidlo použiť pri zaváraní marhúľ.
Počas kritických výlevov dotyčnej pani sa vytvoril rad. Vystúpilaz neho jedna mladá slečna, ktorá rozčúlenú pani „upokojila".
„Pani, toto je lekáreň. Nie relácia „Varím, varíš, varíme!" Mohli by ste sivybrať? Sú tu aj chorí ľudia!", obrátil som zrak na sebavedomú dvadsiatničkua poďakoval jej pohľadom.
Moje sebavedomie na bode mrazu sa začalo roztápať, keď sa „sladidlová" panizobrala a odišla bez akéhokoľvek pozdravu.
Slečna, ktorá ju schladila si poprosila len gáfrovú masť s ichtamolom...
Posledný prípad, ktorý som zažil bol dokonalým príkladom toho, ako sa vediaľudia vynájsť a tým, akí sú farmaceuti neznalí pomerov.
Pri okienku sa pristavila asi štyridsaťročná pani, s plavými vlasmis úsmevom na tvári. Mala príjemný priateľský výraz a skôr nežprehovorila som vedel, že bude radosť s ňou komunikovať.
„Dobrý deň, nech sa páči", pozdravil som a ponúkol jej svojelekárenské služby.
„Jednu framykoinovú mastičku si prosím", odvetila dobrosrdečne.
„Prepáčte, ale to je antibiotikum, museli by ste mať lekársky predpis".
Milý výraz jej z tvári na mojepočudovanie nezmizol a ona pokračovala: „Tak nejakú inú mastičkus obsahom framykoinu".
„No viete, bacitracín a neomycín, ktoré framykoinová mastička obsahujesú antibiotiká, a preto sú všetky viazané na predpis, dodal som preopakujúcsi účinné látky spomínaného lieku.
„Máte nejaké hnisavé ranky?", snažil som sa vydolovať informácie, aby sommohol poradiť nejaký iný, voľnopredajný ekvivalent.
„Nie, nie, ja to používam na nos!" poopravila ma blondína.
„Na nos?" opýtal som sa s pohľadom vyoranej myši.
„Áno, keď sa idem opaľovať, tak si ním natriem nos a potom sanespálim", dodala sebavedome.
Bol som taký prekvapený jej odpoveďou, že sa mi ruky svojvoľne poplietli avypadli balenia Detralexu, ktoré som sa chystal ísť založiť predtým než prišla.
„No. Hm. Viete. Ale. Ale my máme aj iné prostriedky na opaľovanie. Čo taknejaký krém s UV faktorom?", snažil som sa zo všetkých síl skryť svojezajakávanie spôsobené šokom zo skutočne originálneho využitia antibiotickejmasti.
„Nie ďakujem", dodala s úsmevom, „ja si ho dám prepísať. Dovidenia!",a už jej nebolo.
Chvíľu som len tak stál, mračil čelo. A rozmýšľal. Našťastie prišielďalší pacient ...
Tento článok nie je kritikou. Je len úsmevným pozastavením sa naddezinterpretáciou niektorých informácií. O liekoch, o výživovýchdoplnkoch. Sme ľudia. Mýlime sa. Nevieme. Chceme vedieť. To nič! Opýtajte sa predsasvojho lekára alebo lekárnika.
