Prederavenéigelitky známej červenožltej kombinácie boli síce typické pre sieť predajní naSlovensku atď. no ona ta asi nenakupovala. Trolejbus zrazu prudko zabrzdil a jej vypadla stará PET fľaša. Boli nanej ešte otrhané známky po etikete. Vo fľaši sa prelievala kalná takmer hnedátekutina a v nej žblnkotal malý plod z planej jablone. Pokožkajabĺčka bola zošúverená rovnako ako pokožka na jej rukách, ale zdá sa,poslúžilo účelu a i napriek všetkému osviežilo chuť vody zozbieranejani neviem odkiaľ.
Sokolská.Do trolejbusu sa nahrnuli ľudia a medzi nimi aj šperkami ovešaná paniv rokoch. Plavé vlasy učesané do dokonalosti, starostlivo vyberanákárovaná sukňa, čokoládovohnedý menšestrový kabátik, nevýrazné oči. Jedinéjasné, čo na nej žilo, boli okrem obrovskej briliantovej brošne v tvarechrobáka aj masívne prstene takmer na každom prste ruky. Ich lesk prevyšoval ajžiarivé oči naradosteného dieťaťa. Tiepolodrahokamy na nich boli veru obrovské. A hoci jediné voľné miesta,ktoré sa núkali boli dve hneď vedľa žobráčky, ona si na ne nesadla. Hoci malasvetom zjavne už svoje nachodené a nohy jej už viac neslúžili ako slúžili,ani jej ťažké čačky ju nestiahli so sebou dolu. Dolu na sedadlo vedľa nej. Jejzrak neklesol, len zmenil orientáciu a jej nos prevýšil čelo. Žobráčkineoči pozreli akoby na nebesia a začalasa modliť. Nerozumel som jej ani slovo.
Mojazastávka. Zapol som si kabát a siahol do poloprázdneho vrecka. Nahmatalsom v ňom mobil, kľúče s dreveným amuletom v tvare trojlístkaa aj modrý papierik. Dvere sa otvorili. Vstal som a modrý papieriko hodnote päťdesiat korún som jej vložil do rúk. Poďakovala. Cítil sommnoho. Možno údiv ľudí. Takmer zdesenie. Aj vďaku.
Keďsom vystúpil, otočil som sa a venoval jej ešte pohľad. Matne som cezzarosené okná trolejbusu zrakom zachytil slzu, ktorá jej skĺzla po líci. Jagalasa viac než slnko. Viac ako šperky starej pani. Listysa zahmýrili vo vzduchu a ja som cítil, že ma ovial ľudský chladvznášajúci sa z okolia. V tom momente som vedel, že prišla jeseň.
