Cesta ma našťastie unavila. Po príchode som sa ako origami poskladala do postele a zaspala bez pomyslenia na tú pliagu.
Hneď ráno sa však ohlásila prvá kríza. Zahrala som sa na človeka- dala si sprchu, a ako sa na človeka patrí, vybrala sa po svoju rannú dávku socializácie do hotelovej haly k počítaču. Excitovane som sa hodila po klávesnici a naťukala- Facebook. Stránku sa nepodarilo nájsť. Skúšala som to znova a znova, no stále nič. Neveriac tejto porážke som hrdo vstala, a opustila svoje Waterloo.
Toho dňa som oťukala ešte niekoľko hotelov. Všade to dopadlo rovnako. Facebook ma už proste viac nechcel do partie. Hoci roj miliónov mopedov, Hanojské trhy s ovocím a tradične netradičná vietnamská kuchyňa boli dostatočnou náplasťou na moje facebookové absťáky; na gradujúcu zvedavosť nestačili.
Začala som pátrať, keďže nadviazať dialóg s domácimi nebolo nič ťažké. Všetci sú tam veľmi ochotní a namiesto bodky dávajú na koniec vety, v dialógu s turistom, slovo- dolár. Srdečne vám prikyvujú na všetko za vidinou odmeny. Niet sa čomu čudovať s priemernou mesačnou mzdou niečo vyše sto dolárov. Akonáhle som však vyrukovala s témou Facebook, akoby som otvorila Pandorinu skrinku. Pohľady sa odvrátili, a nikomu viac dolár navyše nechýbal...
Raz ma pri odchode z bistra zastavil mladý Vietnamec a povedal, že mi vie pomôcť. Po tom čo si za svoje drzé otázniky odpykávala trest samotky za stolom pre dvanástich, nadšene som prijala jeho ponuku a znova pocítila teplo Vietnamu.
Prepletali sme sa davmi až sme došli pred internet cafe. Nič ohurujúce. Až kým na mňa nevytasil sumu dvadsať dolárov. Zasmiala som sa a pobrala k východu, on sa však odbiť nenechal. Ukázala som na cenník, kde hodina stála päťdesiat centov a znova ho vysmiala. Nedal sa, nastavil dlaň, znížil cenu na desať dolárov, a pošepkal čarovné slovíčko „Facebook“.
Neverila som mu, no po dvoch týždňoch pátrania po Facebooku ako po stratenej Atlantíde, som chcela spoznať Copperfielda, ktorý ma privedie späť do môjho „kde-kto-kedy-s kým-ako-sveta“. Chytil ma za ruku a ja som šla. Dolu schodmi, dlhou chodbou, dolu schodmi, ďalšou chodbou, až sme došli do tmavej miestnosti veľkosti XS (pri mojej konfekčnej veľkosti M). Napadlo ma, či by som ako smrteľník nemala mať strach. No vo Vietname strachu nebolo. Zažili si dosť bolesti. Neboli zvyknutí ubližovať, ale lízať si rany...
Vo vnútri bol jediný počítač so znepokojujúcim dátumom výroby. Usadil ma a do toho si nervózne kýval nohou a dookola opakoval, že mám len desať minúť.
Prihlásila som sa. Pozrela na neho, usmiala sa, a dala mu milosť. Po dvoch minútach sa odhlásila, postavila a odišla. Ten Facebook mi už aj tak nechutil.
Vietnamec ma celý spotený odprevadil k východu a úsmevom ďakoval za 10 dolárov, ako za miliónovú bankovku...Ách ja dieťa deväťdesiatich rokov, až vtedy som pochopila, pre toto ste zvonili kľúčikmi....
Facebook je vo Vietname zakázaný od roku 2009. Zaregistrovaných bolo prvotne vyše milióna Vietnamcov. Po tom ako k užívateľským jazykom pribudla vietnamčina, počet sa zdvojnásobil, čo začalo mimoriadne znepokojovať vládu Komunistickej strany. V priebehu niekoľkých týždňov sa akýkoľvek prístup k najpopulárnejšej sociálnej sieti znemožnil. Príliv informácií, ktorý sa prostredníctvom internetu k obyvateľom Vietnamu dostáva je doteraz prísne regulovaný štátnou mocou. Niektorí na svojich malých víťazstvách nad blokádou komunistického režimu zarábajú, no väčšinu prísne sankcie natrvalo od týchto snáh odbremenia. Scenár bol inšpirovaný Čínou, ktorá si Facebook vyhodila z priateľov ešte pred Vietnamom.
