„Veronika, čo ty tu robíš?“
„Budú Vianoce.“ odvetila. Napadlo mi, či to nebude jedno z tých tajných hesiel, ktorými sa mi miestni cigáni už dva týždne snažia naznačiť, že potrebujú predvianočnú dotáciu. Ale Veronika?
„O Vianociach viem, ale ešte je skoro. Čo teda Veronika?“
„ No, ale ja už mám pre teba darček, a neviem s ním vydržať.“
„Ty pre mňa?“ Zrazu som sa cítila previnilo. Prečo ma tento svet nenaučil očakávať dobré? Vyzliekla som Veronike kabát a posadila ju v obývačke. Tam totižto usádzame dôležitých hostí. Veronika z vrecka vytiahla malú postavičku. Namiesto očí mala gombičky, vlasy z čiernych nití, dlhé a strapaté, v bielych šatách.
„To je anjelik, pre teba.“ zadívala sa do zeme a podala mi ho.
„Mne sa to viac podobá na teba, bude to malá Veronika, dobre?“
„Nie, to je anjel.“
„Ale anjeli majú krídla a blond vlasy .“ poučovala som.
„Ale môžu mať aj čierne, a krídla sú neviditeľné, aby mu ich neodrhli ako to robia naši chlapci muchám.“
Mala pravdu. Anjeli môžu mať i čierne vlásky, ani krídla nepotrebujú, konečne som tomu rozumela. Teraz bol rad na mne, ako poteším toho môjho, anjela.
„A ty Veronika, máš nejaké prianie? Čo by ti mal priniesť Ježiško?“ začala som sa vypytovať.
„Neviem či vieš, ale Ježiško ku nám do osady nechodí. To asi len k bielym deťom, lebo oni vždy hovoria, že prišiel. Mne kupujú darček mamy. Tento rok dostanem fialovú koženku, takú ako má Ema.“ zarazila ma svojou odpoveďou Veronika. No ja som sa nedala, a vytrvalo vyklopkávala na dvere jej prianí.
„Ale čo by si chcela? Veronika, musíš mať nejaké tajné prianie. Všetci máme.„
„No mám.“ nesmelo načala. „Ja by som chcela vodu. Aby sme sa umývali na gombičku, a nie s polievakom. A poschodovú posteľ.“
A ja som si naivne myslela, žeby som tieto Vianoce mohla Ježiška zaskočiť. Dopili sme horúce kakao, a Veroniku som odprevadila domov. Viac som nevyzvedala. V duchu som si želala, aby ešte niekto odpovedal na moje listy, ako keď som mala šesť. Vtedy to bolo so snami ľahšie.
Keď som prišla domov, o sne malej Veroniky som povedala celej mojej trojčlennej armáde. V nádeji, že na niečo kolektívne prídeme. Za celé skúškové, bola však toto tá najťažšia skúška. Nedala som ju. Malej Veronika som tajné priania splniť nedokázala.
V predvianočný večer, takmer o mesiac neskôr, som sa s balíčkom (pravdupovediac cudzích) prianí vybrala potešiť Veroniku. Aj sa tešila. Ešte som len vošla, už ma schmatla za ruku a ťahala do zadnej izby. Vzala ma do ich kúpeľne. A otočila kohútikom.
„Tečie! Vladi, tečie! To ten tvoj Ježiško!“
Neveriacky som pozerala na sprchu, a na Veroniku, ktorá natešene oblievala všetkých naokolo. Zrazu nemrzlo, naopak, všade bolo mokro, všetko bolo zaplavené Veronikiným smiechom.
Neskôr som sa dozvedela, že pracovníci obecného úradu napísali list jednému z Ježiškových operátorov. Zareagovali na výzvu Nadácie Orange s titulom „Darujte Vianoce“ a Vianoce naozaj darovali. Niekoľko dní pred sviatkami Veronike zaviedli vodu, namontovali bojler, a tak u nich konečne začali tiecť Vianoce. Niektoré právomoci na samosprávu preniesol štát, a niektoré asi Pánbožko.
A tak osemročná Veronika, začala veriť v Ježiška. Lebo dobrí ľudia sú...
Za vypracovanie projektu ďakujem Martine Slávkovskej. Vďaka nej, to bolo moje najkrajšie skúškové!
