Cigánka, prostitútka, matka. Niekoľko dní po pôrode sa vzala i s dieťaťom a odišla. Nikoho nezaujímalo kam šli, v osade nerobila dobro, vedelo sa o nej, no boli radi, že odišla. Po dvoch dňoch však našli za osadou jej Veroniku. Tak nakoniec decko nechala tu. Cigánka a prostitútka. Matka nie.
„Co som mala robic? Oca nemala, lebo jej mama sa tu s každym prespala. Ta som ju zobrala ku sebe. Hejďa kojila, ta aj jej dala. A potom aj ostatne ciganky pomohli. Odvtedy je tu. “ začala vysvetľovať Dachňa. „Tak mi buhla do šerca, že som ju nemohla tak nechac, rozumiš?“
Odo dňa keď Veroniku našla prešlo osem rokov. Malá je dnes tretiačka a v škole sa jej výnimočne darí. Žije spolu s Dachňou a Dachninou družkou Máriou. Má teda dve mamy. Pánbožko asi musel nadeliť dve, aby vyrovnal skóre. Mária je doma, a stará sa o Veroniku a domácnosť, zatiaľ čo Dachňa pracuje v obecnej firme. Mária je tiež Rómka. Celú mladosť bola u nás v reedukačnom domove. „To keď máš osemnásť musíš odísť. A ja som nevedela kam. Nikto nevie. Veľa dievčat už čakajú, ale ja som počula, že to ich za prostitútky berú. Ja som tak nechcela. Dachňa ma vzala k sebe.“ dodala Mária kultivovanou slovenčinou a usmiala sa na Dachňu. Odvtedy sú spolu. Väčšina západného sveta by ich nazývala lesbičkami, no Veronika ich volá mamy. Myslím, že tomu rozumie lepšie než svet.
„Príspevok na malú dostáva jej matka. Skúšali sme to riešiť, no ťažko úradom vysvetliť, že to my ľúbime Veroniku, a nie jej mama. A radšej nerobíme nič, nechceme, aby nám ju vzali.“ pokrčila plecami Mária. Naše úrady tejto láske síce nerozumejú, no mnoho iných ešte áno. Keď bola v Hrhove návšteva z Bruselu, a pýtali sa starostu či sú nejaké problémy s rómskymi obyvateľmi, on len pokrútil hlavou, a rozpovedal príbeh malej Veroniky. „Veď sú viac ľuďmi než my, akéže problémy.“ dodal. Po pár dňoch mu prišiel e-mail od jednej z tých bruselských návštevníčok. Chcela nejako pomôcť malej Veronike. Spojili sa so základnou školou, a odvtedy platí malej Veronike všetky výdavky so štúdiom. Len tak, z rýdzej človečiny.
„Šicke nam pomahaju, Veronika chodi na vylety zo školy a na každy predmet ma zošit, i kadejake knižky. Lepši čita jak ja.“ zasmiala sa Dachňa, no oči sa jej zaleskli. Vybehla z izby. Dachňu nikto nesmel vidieť plakať. A ani mne to toho dňa nedovolila.
„Veronika, a doma je ti dobre?“ nedalo mi pri odchode.
„Hej, ja ľúbim svoje mamy. A pozri aké slnko sme sa naučili kresliť.“
A tak je u nich slnečno. Ubezpečujem vás, Veronika sa má dobre. Žije vo viac než úplnej rodine. Tam láske rozumejú.
To známe „miluj svojho blížneho“.
