Túlal sa v spomienkach, spomínal na hry vo fontáne, ktorú vybudoval ešte jeho starý otec, a v ktorej som sa o polstoročie neskôr hrávala i ja a moje kamalásky. Hovoril ako sa prechádzal parkom, do ktorého sa dodnes každý Hrhovčan rád vracia. Tam sme prežili nekonečné letné dni, len tak pohodení v tráve, s hrsťou plnou „konskej šťavy“ (to vám totižto bola naša miestna delikatesa, ktorú by som však už dnes asi v záhone trávy ťažko rozpoznala), v parku, kde sme sa dobrovoľne strácali a strašili historkami o močiaroch ktoré pohltili celé stáda koní, a ako sme sa potom zo strachu utiekali k ovisnutej vŕbe ako Avatari k svojej Eywe, a ona načúvala a načúvala našim detským tajomstvám rovnako trpezlivo ako za čias grófa Moritza a Toniho Pagáča. Pre tých čo o Tonim neviete, to bol chlapec z dediny, ktorý bol Moritzov najlepší kamarát. Roky po tom ako gróf Moritz odišiel, si s Tonim dopisovali a dodnes ho gróf Moritz spomína vo všetkých svojich rozhovoroch. Možno z nostalgie, a kto vie, možno s nádejou, že mu príde odpoveď na posledný list... Už vtedy to v Hrhove voňalo čerstvo upečeným chlebom a esenciou priateľstva...
Kvôli udalostiam štyridsiatych rokov musel gróf Moritz Csáky spolu so svojou rodinou Spišský Hrhov opustiť. Dnes žije vo Viedni a je známym historikom. Už roky s hlbokou úctou a veľkým obdivom načúvam jeho vyjadreniam, a práve od neho, človeka ktorého naša krajina obrala o všetko čo jeho rod dlho budoval, nesmelo obkukávam tú bezhraničnú toleranciu a úctu, ktorou disponuje. Len veľmi inteligentný a vyrovnaný človek sa dokáže takto dívať na udalosti, ktoré postretli jeho rodinu a nenasiaknuť hnevom či trpkosťou voči rodnej hrude, ktorá ich doslova vyštvala z hniezda.
On však nikdy nezanevrel na naše utrápené Slovensko. Hrdo sa hlási k svojim slovenským koreňom a to aj napriek udalostiam štyridsiatych rokov, keď bol majetok jeho rodiny v 1946 na základe Benešových dekrétov vyvlastnený. Oficiálne z dôvodu príslušnosti k maďarskej národnosti, hoci „Maďarmi“ boli len rodičia Grófa Móritza Csákyho, on ani jeho súrodenci maďarskými občanmi nikdy neboli. Narodil sa ako československý občan, v roku 1939 sa stal Slovenským občanom, dva roky počas druhej svetovej vojny bol dokonca pozbavený štátnej príslušnosti. Od roku 1952 Rakúskym občanom. Prečo rodičia „Maďarmi“? Dodnes je na konci tejto vety otáznik. Aj jeho otec, Gustav Csáky, mal len uhorské štátne občianstvo, nikdy nie maďarské, a po roku 1918 sa stal československým štátnym občanom, neskôr slovenským štátnym občanom. Nikdy nebol Maďarom a nezastával ani maďarský nacionalizmus.
Aj napriek tomu, že v Rakúsku prežil takmer celý svoj život, dodnes vám gróf Moritz neodpovie na otázku, či je Rakúšan, Slovák a či Maďar. S glancom diplomata vždy tvrdil, že vo Viedni, v Budapešti i na Spiši sa cíti byť doma.
Počas svojho pôsobenia ako známy rakúsky historik, stále poukazoval na heterogénnosť Európy. Učil tolerancii prostredníctvom poznania rozdielov, ktoré robia Európu Európou. Myslím si, že semienko tejto tolerancie zasadil jeho rod i v našej dedine. Esenciou bolo možno práve jeho priateľstvo s Tonim, dedinským chlapcom. Možno práve heterogénnosť prostredí z ktorých pochádzali, bola putom čo ich spájalo. Veď toľko dverí, mohli otvoriť jeden druhému. Spoznávať, objavovať, nesnažiť sa zmeniť to čo je podstatou, ale pochopiť ju...
Žijem v dedine, kde rómske dievča študuje medicínu, v dedine, kde vidím každodenne Rómov pracovať na zveľaďovaní našej obce v obecnej firme, žijem tam, kde sú v školskom reprezentačnom volejbalovom družstve zo šiestich žiakov, štyria Rómovia preto, lebo sú najlepší. Žijem v dedine, ktorá má rozbehnutých niekoľko partnerských projektov zameraných na spoznávanie iných kultúr v Poľsku či v Maďarsku. A možno práve preto, že žijem v Spišskom Hrhove, nerozumiem slovensko-maďarskej neznášanlivosti, aktuálnemu postoju Európy k Islamu, či k Židovskému náboženstvu, či údajne „neriešiteľnej“ rómskej otázke.
Podliehame stereotypom a súdime národy za chyby jednotlivcov. Týmto len podčiarkujeme našu malosť a krátkozrakosť, namiesto toho, aby sme sa učili tolerancii a prijímali rozdiely. Súdime iné národy za krivdy na nás spáchané, no nemáme dosť odvahy nastaviť si zrkadlo!
Dnes študujem v Salzburgu. I gróf Moritz Csáky tu študoval po tom čo opustil Hrhov. Je tu krásne. Mám kamarátku, volá sa Erzsébeth. Je Maďarka. Ona rozpráva maďarsky a nemecky, ja slovensky a anglicky... A napriek tomu máme k sebe blízko. Naučíme sa si rozumieť ! Viem to.
