Príde mi to ako taká nepodarená transvestit-show, kde sú všetci prezlečení za „veľkodušných a veľaprajných,“ no keď im nastavíte zrkadlo, závisť z nich priam syčí. Preto ten prívlastok- nepodarená, lebo pokrytcom narozdiel od transvestitov „chýbajú gule“.
Ách, keby len bolo čo závidieť, a keby bolo komu! Závisť je v dnešnej spoločnosti Maruškou, čo nás ľúbi ako soľ, no my ju ženieme ďaleko za hory, za doly, lebo sa nám nehodí k našim dokonalým outfitom dokonalých osobností v tomto, ehm, dokonalom svete.
„Stará moja, Viktor od Horáčkových, si zohnal taký mramor na pomník, že keď on umre, sa celá dedina doserie od prekvapenia. A ty stará, taký istý budeš mať, všetko dohodnuté.“ Veruže tak sa u nás v dedine pestuje konkurenčné prostredie a bojuje s krízou tým najefektívnejším spôsobom, ľudskou závisťou. Príroda funguje dokonale, vyššie sa dostane len ten, kto šliapne na plecia druhému.
Už Hesiodos hovoril, že závisť je najdôležitejším ekonomickým stimulom a aj keď nám dookola generácie opakujú, že treba dávať na rady starších, rady Hesioda a jeho rovesníkov už tisícročia úspešne ignorujeme.
Teda až na Ameriku. Tí si na tejto filozofii celkom šikovne budujú svoje školstvo. Závisť je u nich doslova hnacím motorom. Tabuľky rekordov , rebríčky najlepších študentov, závideniahodné štipendiá, odznaky s nápisom: „Vzorný študent“ či „Najlepší matematik školy“, stáž v popredných denníkoch za prácu zvedavého šéfredaktora školského časopisu a mnohé ďalšie spôsoby motivácie, spôsobujú na školách doslova hystériu. Väčšina z nás si povie „šialení Američania“ , no po tom čo som to na vlastnej koži zažila si vravím „šialená cesta progresu“.
Jednoduchá ľudská túžba mať to čo ten druhý, spôsobuje u žiakov dvojnásobnú produktivitu, efektívnejšiu schopnosť deľby práce, či neporovnateľne väčšie množstvo aktivít na žiaka ako u nás. A to z tak plytkého dôvodu, aby ich meno zažiarilo na zozname tých TOP, aby si na bundu smeli pripnúť odznak s číslom 1, alebo sa mohli pochváliť kamarátom, že ešte nikto nikdy neskóroval za sezónu viac krát než oni. A nejde len o prestíž medzi žiakmi, i rodičia sú draví a poháňajú svoje ratolesti k väčším výkonom. U nich je motivačným faktor výpis známok, ktorí obdržia raz mesačne, a pri tých „knihami nainfikovaných“ žiakoch i s dodatkom: „Gratulujeme právom hrdým rodičom žiaka, ktorý patrí k 10% najlepších žiakov našej školy".
Týmto vírusom súťaživosti a dravosti nakazia väčšinu Američanov už na základných a stredných školách, a po vstupe na univerzitu im túžba - byť najlepší - už jednoducho prúdi krvou. Nečudo, že práve americké univerzity ovládajú rebríčky najlepších univerzít sveta. Sú takto nastavení. Ak by tomu tak nebolo, závisťou hnaní by spravili všetko preto, aby prvenstvo bolo čo najskôr ich. Závidieť si v tom dobrom slova zmysle a nechať sa svojou závisťou unášať až na vrchol svojich možností. Stúpať, vyvíjať sa, pokúšať sa, hľadať sa, objavovať svoje danosti a ísť až za hranice síl... Taká je filozofia západných škôl.
„Učíte sa sami pre seba“ je veta, ktorá je u nás každému školákovi pribalená k výbave spolu so šlabikárom. No je to skutočne motivujúce? Vedie to k progresu? Veď sme len ľudia, nepočúvame rady iných (viď Hesiodos), sme tvrdohlaví, ľahko náchylní k lenivosti, a podozrivo spokojní v našej zóne komfortu, hoci úspech prichádza práve za prekročením jej hraníc. Sama som okúsila americkú strednú školu, a verte mi, s potenciálom ktorým disponujú Slováci, by sme to s trochou súťaživosti skutočne posunuli vpred.
Na Slovensku som bola odsúdená na doživotnú sólovú dvojku z matiky. Po tom čo som prišla do Štátov, som najprv navštevovala matematiku spolu s mojimi rovesníkmi, po týždni ma preradili do matematickej triedy o ročník vyššie, až som nakoniec skončila v triede pre mimoriadne nadané deti, kde sme celý semester riešili jednu a tú istú kvadratickú rovnicu s dvoma neznámymi, po ktorej vyrátaní som bola jednoznačne matematickým géniom (áno aj ja som mala odznak „najlepší matematik školy“). Po tom čo som im však ukázala môj zošit z matematiky, ostali v šoku. Nechala som zošit môjmu učiteľovi a tým hrdým, najlepším matematikom školy. Ja priemerné matematické Béčko, som po prvý krát v Amerike dospela k správnemu výsledku - chuti očakávať od seba viac a dovidieť ďalej vďaka úspechom druhých.
Milí kolegovia, spolužiaci, milí priatelia, drahí Slováci, práve preto vám prajem v živote veľmi veľa závideniahodných úspechov, ktoré podnietia našu zdravú závisť na ceste za vami! Úprimné vám želám nech sa vám darí, a nech je čo závidieť!
