Zopár posledných rokov sme si užívali čiastočne nekontrolované hranice medzi jednotlivými krajinami schengenského priestoru. Samozrejme sme si na to zvykli. A to až tak, že drvivá väčšina obyvateľov európskeho priestoru to považuje za jeden z najdôležitejších pilierov a prínosov Európskej únie. Pravdepodobne výraznejšie si to uvedomujeme my, ktorí sme boli komunistickým režimom po desaťročia spútaní ako vo zvieracej kazajke tohto zločineckého režimu.
Preto sme boli mnohí s rozvíjajúcou sa chrípkovou pandémiou zaskočení uzatvorením hraníc. Ja chápem, že pravdepodobne jedným z najdôležitejších opatrení je obmedzenie pohybu osôb. Ale aj tak nerozumiem, prečo sa to ohraničuje hranicami štátov. Taliansko, na ktoré doľahla táto epidémia plnou silou to riešila regionálnym uzatváraním a obmedzením pohybu. Slovensko, ktoré sa uzatvorilo, nechalo ale bez obmedzení pohyb napríklad medzi Košicami a Bratislavou. Ale do pohraničného Kittsee ani náhodou. Politici nám ukázali, že to s tou Európskou úniou nemôžme myslieť až tak vážne. Obyvateľ Burgerlandu je pre Bratislavčana smrteľným nebezpečenstvom, ale taký Košičan je bez problémov. Ľudia tu v jednom regióne žijú stáročia spoločne s jednogeneračným prerušením komunistickým režimom. Čiže je zákonité, že takýto zásah do ľudských práv im zásadne skomplikoval život.
Ale vďakabohu to skončilo. Môžme opätovne ísť navštíviť našich susedov, môžme si ísť nakúpiť potraviny, na ktoré sme zvyknutí, môžme navštíviť svoju reštauráciu, odvezieme sa tam po ceste, ktorá nemá charakteristiku tankodromu a jednoducho vrátiť sa k nášmu dennému normálu.
Ťažko mi je za tento stav poďakovať politikom lebo doterajší nenormálny stav spôsobili oni. Ale napriek tomu hovorím ĎAKUJEM a dúfame, že sa to nebude už nikdy opakovať.
