Nakoľko od nežnej revolúcie ubehlo už prakticky 30 rokov, tak to nám dnes znamená, že dnešní bývalí komunisti boli pri vstupe do komunistickej strany ešte mladicí, ktorí plynulo zmenili členstvo v Socialistickom zväze mládeže na členstvo v komunistickej strane.
Do určite miery dokážem pochopiť členstvo v komunistickej strane do roku 1948. Komunistická strana sľubovala násilné odobratie majetku vlastníkom pôdy, ktorých urážlivo nazývali kulakmi. Svoje noviny zaplavovala primitívnymi vtipmi a vlastníkov pôdy označovali za zlosynov, ktorí chudobe škodili na každom kroku. Svojich jednoduchých obdivovateľov a nasledovníkov presvedčili, že za ich chudobou je ten nenávidený kulak, ktorý je samozrejme vinný aj tým, že mnoho týchto nešťastníkov trávilo celé dni v krčmách a prepíjalo aj to málo, čo vôbec mali. Je ale našou národnou črtou, že za vlastnú chudobu budeme vždy viniť iných. To nám ostalo dodnes. Takže je do určite miery pochopiteľné, že sľuby o rozdelení si cudzieho majetku zneli pre túto jednoduchšiu vrstvu pomerne príťažlivo. V krajine, kde je národným hrdinom zbojník a zločinec to nakoniec ani nie je žiadnym zázrakom. Takže za výdatnej pomoci diktátora Stalina nakoniec tento komunistický puč aj prebehol a komunisti sa chopili moci.
V osemdesiatych rokoch v Československej socialistickej republike bol komunistický režim pevne ukotvený, obyvatelia krajiny boli už zotročení presne podľa vzoru východného suseda, takže prečo vlastne vstupovať do tejto strany, ktorá úplne nezakryte ľudí pretvorila na otrokov, ktorí pod hrozbou väzenia museli pracovať za každých okolností, či chceli alebo nechceli? Všetci, ktorí sme v tom období žili vieme, kto boli všetci tí komunisti. Bezcharakterní kariéristi, ktorí v túžbe po moci nemali svoj názor, udávali svojich susedov, donášali na všetkých, ktorí si dovolili mať čo i len náznak vlastného názoru. Mnohí z nich aby dokonali svoju dvojtvárnosť, tak chodili do kostola do susednej dediny, aby ich náhodou miestny komunista nezahrnul do zoznamu nepriateľov socializmu lebo každý, kto praktizoval svoje vierovyznanie a chodlil do kostola tak bol nepriateľom socializmu automaticky. Ten udavačský systém nefungoval dokonale, takže vyrástlo množstvo ľudí, ktorí zo sviatosti birmovania počas členstva v Socialistickom zväze mládeže plynulo prešli do komunistickej strany, kde prehlasovali, ako sú vysporiadaní so svojím svetonázorom. Čiže klamstvo na každom kroku. A kedy taký komunista vlastne vravel pravdu? Keď kľačal pred kňazom a odriekal modlitbu, alebo keď vypisoval prihlášku do komunistickej strany, čiže do zločineckej organizácie, ktorá každodenne najhrubším spôsobom ubližovala ľuďom a odopierala im základné ľudské práva?
Pri minulých prezidentských voľbách jeden takýto birmovaný komunista zhorel ako fakľa. A to tak, že sa z toho dodnes nespamätal. Pre nás chvalabohu.
Dnes tu máme ďalšieho bývalého komunistu. A opäť birmovaného. A po sobote uvidíme, či krajina už vyspela a zvolí si cestu pravdy, základnej ľudskej slušnosti, dodržiavania zákonov a poriadku v krajine a pretrhne už definitívne tento smrad, ktorý sa ťahá za každým bývalým členom komunistickej strany.
