Stretnúť zubra vo voľnej prírode? Pre niektorých dačo ťažko predstaviteľné, ale pritom všetkom aj dačo úžasné, o čom ľudia len snívajú. Pre iných by stretnutie so zubrom vo voľnej prírode bol šok, ktorý by sa v rodine dedil tak, ako iné neuveriteľné príhody.
Jedných asi sklamem a prirodzene, že potom pre druhých bude úplne ukľudňujúcim zistenie, že v slovenskom lese stretnete čokoľvek, ale stretnutie so zubrom bude v kategórii sci fi, čiže asi na úrovni stretnutia sa s neskorumpovaným ministrom.
Pred dvomi rokmi som zachytil v našich médiách oslavný článok o rozmáhajúcich sa čriedach zubrov v slovenských Poloninách. Pre mňa, mestom odchovaného jedinca, to zrazu nabralo nádych dobrodružstva. Ísť do Polonín a zachytiť zubra sa mi zdalo niečo neuveriteľné, neskutočné. Americké bizóny strieľal Buffalo Bill a ja som pocítil nutkanie, ktoré rýchlo prerástlo do potreby na slovenského zubra zamieriť objektív, čo sa mi javí neporovnateľne humánnejšie.
Po počiatočnom zisťovaní informácií som zistil viacero ťažkostí, ktoré mi túto fotopoľovačku začalo komplikovať. Zubor je v národnom parku Poloniny. Toto bolo prvé, čo sa mi podarilo naisto zistiť. Moje nadšenie ochladili ale nečakané komplikácie. Do národného parku Poloniny je bežnému občanovi vstup zakázaný. Prekážky sú ale predsa na to, aby sa prekonávali. Odfotiť zubra vo topoľčianskej zubrej obore mi pripadalo dehonestujúce pre fotografa môjho formátu. Po množstve elektronickej korešpondencie a telefonátoch som zistil, že by som aj mohol byť ten vyvolený. Po zopár žiadostiach a zaplatených poplatkoch som v priebehu asi mesiaca dostal povolenie na vjazd do parku, samozrejme len s doprovodom miestneho pracovníka ochrany prírody, v presne určený deň a počas dohodnutých hodín. Bral som to ako výhru lebo hľadať zubra v národnom parku je komplikovanejšie ako hľadať povestnú ihlu v kope sena.
Ráno, vybavený všetkou technikou som sedel v aute pred miestnou pobočkou ochrany prírody, naložili sme nášho sprievodcu a vyrazili sme. Cesta po miestnych komunikáciách sa zvykne volať aj tankodrom, takže ubiehala pomaly a môj zápal pomaly chladol. Sprievodca mi potvrdil, že zubre v Poloninách žijú, ale nikto netuší, koľko ich je a vôbec kde vlastne sú. Lebo monitorovacie obojky sú drahé. Bral som to samozrejme ako gradáciu napätia tejto fotopoľovačky a bol som presvedčený o svojej pravde. Keď sme prešli cez prísne sa tváriacu obsluhu rampy tak som začal mať vážne pochybnosti. Nebol som si istý, či sme vôbec v národnom parku lebo všade vôkol prebiehala masívna ťažba dreva s veľkým množstvom ťažkej mechanizácie. Na moje prekvapenie ma sprievodca predbehol s vysvetlením, že majitelia lesa nedostávajú od štátu žiadne kompenzácie za to, že územie je "národným parkom", takže jednoducho ťažia. Už som cítil, že je zle, lebo náš sprievodca sa začal drevorubačov pýtať na nami hľadané zubre. Úplne ma schladil jeden z drevorubačov. Na našu otázku typu: nevideli ste zubrov? nám odpovedal v tom zmysle, že počul, že minulú jeseň ich videli na lúkach za týmto hrebeňom. Po kraji lúky sme sa previezli a videli sme srnu, čo bolo na viac hodín v národnom parku asi dostatočnou odmenou, keď nám potom sprievodca navrhol návrat s tým, že dnes už asi neuvidíme nič. Keď sme teda už nevideli nič, tak sme sa vrátili. Ale zubor mi nedal spávať.
A znovu som zachytil, že zubor je v Poľsku v Bielowažskom pralese. A je ich tam údajne neúrekom. Neúrekom znamená, že je tam viac stovák kusov. A bolo rozhodnuté. Červík pochybnosti ale vo mne vlŕtal, keď som po elektronickej korešpondencii zistil, že nech kľudne prídem kedy chcem, akurát, aby som dal deň vopred vedieť, aby niektorý z miestnych sprievodcov nebo obsadený.
A zrazu bez povolení, komplikácií stojím ráno o šiestej v zime okolo mínus 10 stupňov pred hotelom Zubrowka v Bielowiezi a sprievodca stojí zrazu pri mne. Po rýchlom zoznámení sadáme do auta a ideme. Po ceste sa dozvedám, že v Poľsku žije niekoľko stovák týchto zvierat, niektoré tvrdenia hovoria asi o tisícke. Zubor v zime za potravou vychádza z lesov na polia hlavne ráno, takže ideálne je ísť za svitania. Poľská vláda miestnym poľnohospodárom poskytuje finančné kompenzácie za starostlivosť o zubre, ktorá spočíva v tom, že polia sa neobhospodarujú, ale kosí sa na nich tráva, ktorá sa v umiestnených stohoch stáva v zime doplnkovou potravou zubrov, takže je takmer isté, že zubre uvidíme a fotiť môžem do vyčerpania. Som zvedavý, koľko to v tejto zime vydržím. Vydržal som vonku asi 3 hodiny a premrznutý som ale s radosťou skonštatoval, že sa nám postupne podarilo nájsť tri stáda, pričom každé stádo malo okolo 20 až 30 jedincov.
Takže ponúkam zopár fotografií, ktoré sú dokumentovaním skutočnej starostlivosti o zubre a nielen pochybnou propagandou slovenskej ochrany prírody starostlivosti o zubrov.
