Nie je tak dávno, čo bola slovenská ovečka zahltená takmer každodennými výstrahami pred konzumáciou zahraničných potravín, čo si najviac zlízli Poliaci. Export potravín v Poľsku dosahuje približne 13% celkového vývozu. Z toho export na Slovensko v rámci poľského vývozu potravín činí cca 3%, do Nemecka napríklad viac ako 22%. Čiže dovoz potravín na Slovensko z poľského pohľadu je takmer jedno veľké nič. Tak, ako v každe krajine je rozdielna kvalita potravín, tak je veľmi rozdielna aj cena. Neviem, koľko sa dovezie na Slovensko poľských biopotravín, nakoľko u slovenských ovečiek je podstatným kritériom cena, takže predpokladám, že dovozcovia pri dovoze potravín z Poľska uprednostňujú cenu a tá je pravdepodobne rozhodujúcim kritériom. A z toho samozrejme vyplýva aj pravdepodobne skreslený pohľad na poľskú potravinársku produkciu.
V nedávnej minulosti som privítal prijímanie ochranných známok, resp. receptúr na takzvané zaručené slovenské výrobky podľa predpísaných receptúr. Pamätám si niektoré potraviny spred roka 1989 a niektoré z nich vďaka nedostatočne vyspelému spracovateľskému priemyslu a absencii chemických prísad boli pomerne kvalitné. Dnes drvivá väčšina tých minulých potravín a nápojov je v rámci ochrany vlastného zdravia ťažko konzumovateľná. Všetky známe značky dnes majú nových majiteľov, ktorí na týchto obľúbených značkách už len parazitujú a s pôvodnou výrobou to nemá už vôbec nič spoločné. Viacmesačná alebo viacročná záručná lehota garantuje akurát tak chemickú zlúčeninu, ale nie potravinu.
Neviem, čo viedlo slovenské kontrolné orgány k tomu, že otvorili oči a skontrolovali výrobky vyrábané podľa originálnych receptúr ochranných značiek. Slovenský potravinársky priemysel sa predviedol v plnej paráde. Po opakovaných kontrolách populistická ministerka ohlásila výsledky. Len tretina výrobkov bola vyrobená podľa originálnej receptúry. A začal sa kolotoč zvôdovodnení, výhovoriek, prečo sa to vlastne nedá. A samozrejme spochybňovanie kontrolnej autority, kde podľa vnútrofiremných štandardov jednotlivých výrobcov je všetko v najlepšom poriadku. Akurát, že nezistiteľným a neznámym spôsobom sa do párkov dostali aj chemické farbivá, ktoré tam vôbec nemajú čo robiť.
Čím to je? Flákačská práca, zlodejina, niečo z toho to bude. Kvalitná práca podľa predpísanej receptúry stojí peniaze. Treba zaplatiť surovinové vstupy, treba to vyrobiť, treba zaplatiť pracovníkov. A z tohoto dôvodu v prípadoch týchto originálnych receptúr sa prejavuje pomerne viditeľným spôsobom konkurencieschopnosť jednotlivých výrobcov. Pri snahe o čo najnižšie ceny začína víťaziť prodkuktivita práce, efektívnosť. Na tomto prípade sa ukazuje rozdiel jednotlivých výrobcov mäsových výrobcov na Slovensku. Keď každý výrobca vyrába svoj vlastný výrobok pod nič nehovoriami názvami, tak je ovečka dopletená. Žiaľ ľudia stále nedostatočne študujú tie malé písmenká na zložení výrobku. Niektoré rakúske obchody majú na vozíkoch pripevnenú lupu, aby aj starší človek vedel prečítaľ drobné písmo. I keď z toho chemického zloženia výrobkov drvivá väčšina ľudí sa nevymotá. Tí skúsenejší uprednostňujú najjednoduchší výber a to podľa množtva chemických prísad, čiže takzvaných É-čok. Čím menej É-čok, tým menej chémie. V podstate majú pravdu. Neviem ale, čo mám robiť, keď som doteraz predpokladal, že originálna receptúra by niečo mala zaručovať. Nevyzerá to tak. Asi mi z toho vychádza záver, že budem kupovať potraviny tam, kde nie je toľko klamárov. Poradí mi niekto, kde a aké potraviny mám vôbec kupovať? Lebo prax ukazuje, že reklamný slogan o kvalite slovenských potravín je pravdepodobne len jeden z dlhého radu zavádzaní a podvodov na slovenských spotrebiteľov.
