Deň obetí banských nešťastí, deň obetí Dukly, deň zahraničných Slovákov - to je len krátky výpis z osemnástich pamätných dní, niektoré z nich do očí bijúcim politickým pozadím z čias vlády komunistických funkcionárov. 27.jún 1991 je dňom vydýchnutia si nášho národa z područia okupačnej mocnosti, Sovietskeho zväzu, ktorého hrdým pokračovateľom a právnym nástupcom je dnešné Rusko.
Dnes už celý svet, dokonca aj satelity moskovskej diktatúry toto obdobie nenazývajú inak, ako obdobie okupácie samostatnej krajiny, ktorá sa začala našim prepadnutím v nočných hodinách z 20. na 21.augusta 1968 a trvala nekonečných 23 rokov. Tieto desaťročia boli len takzvaným dočasným pobytom okupačných vojsk na našom území. Roky 1990 a rok 1991 boli rokmi sútredeného tlaku postkomunistickej vlády v Československu a len vďaka nej za podaril tento husársky kúsok bez ďalšieho krviprelievania lebo okupačné vojská nemali vôbec v úmysle vypratať dobyté územie. Ruská predstava odsunu okupantov mala trvať približne 10 rokov, čiže nekonečno. Bolo ale nemysliteľné, aby sa demokratické vlády vo východnom bloku a samozrejme aj v Československu zmierili s tým, že okupačné vojská sa budú tejto krajine vyhrážať ďalšie desaťročie. Všetci sme zažili, čo znamenalo pre našu krajinu tých 23 rokov okupácie. To nebolo len umiestnenie vojsk, to bolo vytváranie sústavného tlaku na komunistickú stranu v našej krajine lebo podľa predstav ruských "poradcov" určite nebola dostatočne tvrdá na nepriateľov boľševického režimu.
Všetci dobre vieme o tých miliónoch umučených, zabitých nepriateľov režimu vo východných krajinách pod taktovkou Stalina. Toto nás vďaka bohu nepostretlo. Ale ruskí poradcovia v päťdesiatych rokov u nás dostatočne dokázali svoj principiálny postoj k vymyslenému nepriateľovi.
Choď domov Ivan. Takéto pokriky a nápisy zneli v 1968 a znovu sa začali ozývať pred Černínskym palácom v Prahe. Zhodou okolností sa tak volal i vedúci sovietskej delegácie. Paralelne takéto rokovania prebiehali aj v Maďarsku, tam to však trvalo dlhšie. Z našej krajiny sa jednalo o 360 vlakov vojenskej techniky a si 100 000 vojakov. Ťažko si to predstaviť, koľko vojenskej techniky sem okupanti za tie roky navozili. V takom Zvolene z pomsty byty obývané okupantami boli totálne zničené pri ich odchode. Po ľudských obetiach zo začiatku okupácie okupanti 23 rokov ničili krajinu. Nechali po sebe rozbité cesty, budovy, ekologickú spúšť. Armády kasárňach vypustili do pôdy desaťtisíce litrov leteckého benzínu a nafty. Najhoršia situácia bola v Sliači, Vlkanovej a Rimavskej Sobote.
Dajako tam dôstojníci a ich rodiny nedokázali pochopiť, že v tejto krajine sú len okupanti a musia ísť domov.
V bývalom východnom Nemecku, čiže NDR ich bolo nasťahovaných 500 000. Ich odsun z Nemecka trval až do leta 1994.
Rusko sa našej krajine za jej prepadnutie a dlhoročnú okupáciu nikdy neospravedlnilo. Pravdou je, že v posledných rokoch to Slovensko od Ruska ani nepožadovalo. V poslednom období dokonca predseda národnej rady sa v Moskve objíma s týmito nástupcami a dokonca k nám pozýva i zločincov zo zoznamu neželaných osôb.
No, čo už, posledné roky žijeme podivné obdobie v našej krajine. Napriek tomu, na toto výročie ukončenia okupácie našej krajiny si s radosťou pripomínam.
