Deň 25. - 17.máj 2021 (28 km, stúpanie 955 m, klesanie 1302 m)
Spal som v altánku pri chate Volovec. Prijal by som nocľah vo vnútri, ale zrovna dnes mali zavreté. V noci ma párkrát prebudil zvuk šušťania igelitu na neďalekom odpadkovom koši. Podvedome som zrúkol na domnelého medveďa: “Ideš het! Mazaj preč!!!” Zabalený v spacáku, iba dierka ako tenisová loptička na dýchanie ma delila od okolitého sveta. Ani som nič vidieť nemohol, iba počuť. Ale nič sa nedialo, nijaký macko nebežal preč, to sa len vietor pohrával s igelitom neďalekého odpadkového koša. Už aby bolo ráno... O 5:30 som už bol hore a balil veci, 6:30 vyrážal. A dobre tak, lebo večerná aj ranná predpoveď hlásili výdatné dažde od 15tej. Čakala ma trasa 28 km.
Svižným krokom som za štvrť hodiny vybehol prudkých 170 výškových metrov od chaty Volovec na Skalisko 1293 m. Tam bola zrazu iná krajina ako predošlé dni. Konečne výhľad a nie hociaký. Ďaleko na rožňavskú dolinu, ale aj Belianske Tatry a Poľanu bolo jasne vidieť. V doline ležala jarná inverzia, skrátka nádherný pohľad.
Tu ma čakal snpéčkar esenpéčkar Tomáš. Zo stránky snplive vedel, že spím pri chate, lebo ešte večer som tam postol svoju polohu. Tomáš spal v sedle hodinu a pol pred Skaliskom v smere od Dukly. Výstup sem výstup dal ešte za šera. Vymenili sme si zopár užitočných informácií, vynadívali sa na spektakulárnu inverziu a pohli sme sa každý svojou cestou. On smer Devín, ja smer Dukla. Tomáš zakrátko v Telgárte dobehol kamošku Vranku tiež snpéčkarku) a tak som bol rád, že nejde sama na zasnežené Nízke Tatry, ale s fajn parťákom.
Celý chrbát Skaliska je príjemné miesto, krásny starý les s kobercom machov a čučoriedok. Ale ďalšie kopce už taký esprit nemali. Nasledolvali rúbaniská napravo, rúbaniská naľavo, dokonca celé vyrúbané vrchy aj doliny. Rozmýšľam, či je práve toto to zodpovedné lesné hospodárenie, o ktorom lesníci hovoria, keď argumentujú ochranárom, že vraj tomu nerozumieme.
Pohľad na rozľahlé rúbaniská ma trochu sklamal aj dojal zároveň a naštartoval ma rýchlo tieto úseky prejsť. Tak som ukrajoval čas dojazdu a tešil sa do Smolníka. Vtedy som stretol ďalších dvoch snpéčkarov z Dukly. Potešili ma, že ďalej bude cesta jedno dlhé, pozvoľné 8 kilometrové klesanie. Na mape to tak aj vyzeralo, ale ako to už býva, na mape malé prevýšenia niekedy nie sú na vrstevniciach viditeľné a tak občas turista šlape hore - dolu, naberá nespočetné malé prevýšenia, hoci mapa ho na to nepripraví (ako to bolo napríklad na Donovalskej píle). Pohodovému úseku sa najviac tešilo moje boľavé koleno, s ktorým som sa už naučil akosi vychádzať.
Autobus z červenej značky v Štóskom sedle do doliny som stihol a suchou nohou vkročil do Smolníka ešte pred 15 tou hodinou, kedy mali prísť dažde. Zajtra sa busom zas vyveziem sem na trasu a budem pokračovať ďalej. Ale ešte ma čakalo príjemné prekvapenie od mojich ubytovateľov Márie a Otomára Vasilcových.
V bývalom mestskom dome zo 16.storočia zriadili tu svoje malé múzeum baníctva v Smolníku, keďže tento objekt bol kedysi centrálnym banským domom. Dokonca natočili vzdelávací dokumentárny film, kde v spolupráci s profesormi z baníckej školy aj talianskymi banskými expertmi popisujú jedinečné miestne technológie dobývania rudy aj výroby medi. Načapovali mi pivko a s radosťou som sa pri nich ponoril do histórie miestneho baníctva.
Ešte, že Smolník má takto zanietených ľudí, ktorí propagujú históriu regiónu. Lebo mesto sa k tomu príliš nemá (áno, je to mesto a kedysi aj slávne bolo). Hodilo by sa v Smolníku, keby mali po ruke zopár dynamických mladých ľudí, ktorí by mesto pozvihli. Lenže šikovní mladí sa sťahujú do väčších miest a starší už na to nemajú energiu. Odveký problém v mnohých zaspatých častiach Slovenska.
Keďže minulú noc som spal málo, pomaly mi klipkali oči a pobral som sa zaľahnúť. Večerná predpoveď hlásila prudké dažde na celé zajtrajšie dopoludnie, od obeda už ken mierne zrážky, k večeru dokonca slnko. Uvidíme, či sa to ráno nezmení...
Deň 26. (18 km, 825 m stúpanie, 665 m klesanie)
Počasie ma ráno neprekvapilo. Podľa predpovede intenzívne pršalo. Hlásili prudké a ešte prudšie dažde na celý deň. Hmla sadala na úbočia a do večera sa to nemalo zmeniť. Ranný autobus do Štóskeho sedla som teda nechal odísť a v penzióne som si dal ešte jednu kávu. Ďalší spoj o 11:35 som si už nenechal ujsť. Kvôli počasiu som radšej zvolil kratšiu etapu. Sedlom Štós prechádza červená magistrála aj viaceré lesné cesty. Podľa dobrých rád smolníčanov, radšej som zo sedla pokračoval starou trasou SNP, ktorú vraj dali preznačiť len pred pár rokmi, práve z Kúpeľov Štós, aby turisti chodili cez nich. Táto novo vyznačená trasa SNP má z mojej strany prudké stúpanie, čo sa mi nechcelo na mazľavom chodníku absolvovať.
Mierne zarastená lesná cestička sa vinula lesom ústiacim na Štósky vrch. Čakal by som, že na starej trase asi na nikoho nenarazím. Vzápätí si však oproti vykračoval turista v pršiplášti, pod ktorým sa zjavne skrýval obrovský ruksak. Z diaľky som na neho zvolal: “Palice má, aj ruksak veľký. Kto je to?” Odpoveď bola jasná: “Snpéčkar!” Filip z Košíc ma vraj sledoval cez snp.live a myslel, že asi sa minieme. Že pôjdem po novo vyznačenej trase. Príjemné stretnutie sme zakončili želaním dobrých kilometrov a opäť každý pokračoval sám, pomedzi kvapky dažďa.
Plynulú hrebeňovú cestu občas prerušili veľké úseky popadaných hrubých konárov zo zimy, občas dokonca celé padlé stromy. Tieto miesta poriadne spomaľovali chôdzu. Aj paličky som si takmer zlomil, keď som na tenkých konároch s ruksakom na chrbte strácal balans. V neutíchajúcom daždi som dorazil na Zbojnícku skalu, odkiaľ už bol kúsok, prudkým stúpaním na rozhľadňu Kloptáň. Celý tento úsek viedol cez pekný, starý les. Z rozprávania protichodivších snpéčkarov som vedel, že toto veterné miesto vo výške 1153 metrov nie je ideálne na nocľah. Navyše, všetko tu bolo vlhké a cez široké škáry prístrešku dnuká fúkalo, až to hvízdalo. Ako núdzové riešenie je to fajn, ale rozhodne sa človek v takýchto podmienkach nevyspí do ružova, ako v iných, lepšie dimenzovaných útulniach.
V hmle som tipoval, kde je asi tak Kráľova hoľa, odkiaľ som pred pár dňami tiež nič nevidel. Môj dnešný cieľ bol prístrešok Trohánka, necelé štyri kilometre vzdialený. Nič iné, serióze, suché a v závetrí už po ceste do Košíc nie je. Ak teda nerátam toho času pre rekonštrukciu zavreté chaty Lajoška a Erika. Chata Jahodná je od Trohánky niečo vyše 20 km, čo už je pre mňa mojím tempom v túto dennú dobu s počasí ďaleko (odtiaľ sa ale dá ísť MHD rovno do Košíc). Skrátka, na jar 2021 boli v tejto situácii Volovské vrchy pre snpéčkara v daždi pomerne drsný oriešok.
(pozn. 2022: Dva mesiace po mojej ceste otvorili novú útulňu nad Nálepkovom, ale to vtedy v mojej situácii nič neriešilo. Navyše je umiestnená deň pochodu smerom na západ. Dilemy snpéčkarov rok po mojom prechode týmito miestami riešia aj košickí turisti. Čítam, že blízko Kloptáňa v roku 2022 postavia novú útulňu. Skvelé, prechod Volovskými vrchmi dostane novú kvalitu, ešte keby vyrúbané lesy dorástli a miestne lesné hospodárstvo sa o ne staralo naozaj udržateľne.)
Vráťme sa zas do pochodovej reality. Studený vietor, teplota pod 10 stupňov a prudký dážď mi poriadne vysilili telo. Napriek tomu som nasadil slušné tempo. Preto cesta ubiehala rýchlo. Nestrácal som čas výhľadmi, ktoré v hmle vôbec neboli. Občas som prešiel rúbanisko, občas mokré vysoké čučoriedie, ktoré rozmočilo stehná, občas pekný les. Čučoriedie tu už nebolo vysoké až po pás, ako v Nízkych Tatrách. Siahalo čosi vyše kolien, čo bol znak, že klesám do nižších polôh.
Posledný úsek popadaných stromov mi dal poriadne zabrať, vodou nasiaknutý les sa šmýkal na každom kroku, chodník sa stratil medzi orezanými vetvami stromov a tak som iba tipoval, kadiaľ asi vedie cesta. Aj som sa zo dvakrát z okraja rúbaniska vrátil, pokým som našiel správnu cestu, lebo aj nosiče značky boli občas spílené.
Tento náročný úsek však už bol blízko dnešného cieľa. Zakrátko som zbadal sedlo Tri studne aj s prístreškom Trohánka. Eufória dojazdu mi dodávala sily a náhle pretrhnutie mračien doplnilo ešte viac energie. O chvíľu zasvietilo slnko a tak som v mokrom lese začal zbierať drevo na večerné sušenie. Zopár tenkých halúzok raždia ležalo pod prístreškom, ale inak bolo všetko drevo totálne mokré, až z neho kvapkalo. Zaspomínal som teda na dávnu skautskú prax a chystanie ohňa z mokrého dreva. Našiel som zopár briez, ich kôra horí aj za mokra. Veľa jej nebolo, ale pomohla. Pokým však uschli nalámané mokrá konáre, zabralo to dosť času. O hodinu však už oheň horel a priebežne sa sušilo aj ďalšie drevo. Konečne mohlo začať sušenie oblečenia! Ohnisko na Trohánke je pod strechou s výstupom pre dym. Ale pri nízkom tlaku sa dym krúti aj pod strechou a tak proces sušenia je zároveň procesom údenia. Nevadí, snpéčkar, ktorý nerazí potom a dymom predsa neexistuje. Ani telefónny signál tu nebol, takže som sa vôbec nedozvedel aktualizovanú predpoveď počasia na ďalší deň, nieto že by som pozrel pohyb na snp.live.
Pri zbieraní dreva mi ale predsa stihla prísť správa od spolužiaka Braňa z Košíc. Vraj má pre mňa papuče, posteľ aj balkón, nech si nevybavujem penzión. Ak bude zajtra pršať, nevadí. Aj keby traktory padali, tých 29 km do Košíc prídem. Traktorom vzdorný plášť nemám, ale veď si nejako poradím. Kedysi ako teenageri sme si do skautského desatora pridali bod 11. Skaut je nepremokavý. Prvá polovica mojej cesty SNP bola takmer bez dažďa, žeby teraz príroda dobiehala zanedbané priemerné zrážky za celú jar? Okolo polnoci, pod prístreškom už boli všetky moje veci suché, môžem ísť spať. Teším sa na zajtra.
