Nostalgia z ciest po západnej Ukrajine roku Pána 2019

Nepredpokladal som, že spíšem zážitky z našej cesty po Ukrajine, ale historická pamäť si to rozhodne zaslúži.

Nostalgia z ciest po západnej Ukrajine roku Pána 2019
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Včera v noci Rusko napadlo našich východných susedov. Mnohé v tej krajine už nebude také, ako sme to zažili my. Hoci sme precestovali iba západnú časť Ukrajiny, radi spomíname na tento výlet. S protestom proti vojne, veriac vo výhru zdravého rozumu, píšem tieto riadky.

Začínalo leto 2019, so Soňou sme plánovali dovolenku. Naše preplnené pracovné diáre nám dovolili 3. - 15.augusta vyraziť za zážitkami. Keďže dovolenku vnímame ako možnosť objavovať krajinu, miesta, kultúru aj mentalitu ľudí, Ukrajina nám pripadala ako zaujímavá destinácia. Výber nám rozhodne uľahčili aj lacné letenky:-) Nikdy sme na Ukrajine neboli a hoci je to náš bezprostredný sused, veľa sme o nej vtedy nevedeli. Zväčša heslovite zo správ o priebehu Oranžovej revolúcie z roku 2004 a samozrejme z 2014, keď Vladimír Putin oklamal celý svet, anektoval Krym a jeho kamoši obsadili Donbas.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pred cestou sme si objednali náš obľúbený cestovateľský bedeker a začali plánovať. Najskôr sme riešili dilemu, či letieť do Kyjeva a odtiaľ vlakom do Odesy a Charkova, alebo zvoliť iný variant trasy. Nakoniec sme sa rozhodli pre západný okruh. Kyjev, Odesu a východné časti Ukrajiny sme plánovali nechať si na neskoršiu návštevu. Letecky z Bratislavy do Ľvova trvala cesta hodinu a dvadsať minút. To je ako z Bratislavy po diaľnici do Trenčína aj so zastávkou na benzínkovú kávu. Trolejbus z Ľvovského letiska do centra jazdil do roku 2007 v Brne, ako sme sa dočítali na pôvodnom zalaminovanom cestovnom poriadku, ktorý sa zjavne nedal odstrániť z vnútrajška trolejbusu. Následne ho predali na Ukrajinu. Dierkovač na lístky v MHD nás vracal do minulého storočia. Uvažovali sme, prečo sa stredná Európa posunula výrazne ďalej, zatiaľ čo ukrajinci napredovali pozvoľna. Dedičstvo socializmu je nesporné. Navyše Rusko neustále bránilo Ukrajine v európskej integrácii, akoby ju nechcelo pustiť zo svojho vplyvu. Alebo aktivity oligarchov bránili v modernizácii krajiny? Zjavne asi všetko dokopy. Hlavné však je, že sa vymanili z ruského vplyvu a po revolúciách a majdane smerovali k väčšej stabilite, európskej integrácii, rozvoju a ochrane ľudských práv.

SkryťVypnúť reklamu

Mesto Ľvov založil v roku 1256 knieža Daniel Romanovič (Haličský), ktorý ho nazval podľa svojho syna Leva. V roku 1349 Ľvov dobyli poľské vojská kráľa Kazimíra III. Veľkého a odvtedy sa mesto stalo jedným zo stredísk poľskej kultúry a vzdelanosti. Postupne v ňom prevládli obyvatelia poľského pôvodu a rímskokatolíckeho náboženstva. Usádzali sa tu aj Nemci a Židia. V roku 1649 a 1655/1656 ho obliehali ukrajinskí kozáci Bohdana Chmeľnyckého a dvakrát ho obliehali aj švédske vojská (1656, 1704). V roku 1772 sa stalo súčasťou habsburskej monarchie (Rakúska). V rámci Rakúska mala Halič určitú formu autonómie a stala sa centrom poľského a ukrajinského národného života a kultúry. (zdroj wikipedia)

SkryťVypnúť reklamu

Ľvov je 720-tisícové mesto, z ktorého má cestovateľ pocit, akoby sa miestami prechádzal po Krakove. Tomuto pocitu výrazne napomáha renesančná a baroková architektúra budov a kostolov, pripomínajúca stredovekú Malopoľskú metropolu. Niet sa čomu diviť, veď Ľvov patril vyše 400 rokov prevažne Poľsku. Historické centrum Ľvova je zapísané na zozname UNESCO, čo zabránilo chamtivým developerom v agresívnej prestavbe centra. Svoje však vidíme aj v Bratislave a iných našich mestách, kde neodborné zásahy zničili niektoré pamiatky, ba priam až celé štvrte. Preto stratiť sa v uličkách Ľvova bolo mimoriadne príjemné spestrenie pobytu v tomto meste. Z kaviarní rozvoniavala miestna káva, ktorou je Ľvov známy, z reštaurácií sme cítili boršč a tradičné vareniki (pirohy). Pristavili sme sa v reštaurácii na Katerdrálnom námestí, zlákaní zaručenou turistickou pascou. Neodolali sme nápisu "Tu obedoval František Jozef" a za tento kulinársky zážitok si aj mierne priplatili.

SkryťVypnúť reklamu

Prebiehajúca vojna na Donbase a okupácia Krymu nebola prítomná fyzicky. Pulzovala ale v živote krajiny, hoci sa týkala miest vzdialených 1000 kilometrov. Na čestnom mieste v kostoloch už vtedy stáli tabule s fotkami padlých hrdinov, čo bránili Krym a Donbas pred agresiou Kremľa. Bábušky zahalené v šatkách tam chodili plakať a zapaľovať sviečky. Do bojov o Donbas sa zapájali aj chlapci z ich mesta. Starší páni v pohostinstve pri poháriku vodky sa na túto tému sami rozhovorili. Už vtedy sa obávali, že Putin sa asi s Krymom neuspokojí. 

Na druhý deň sme si požičali auto z požičovne a vyzbrojení upozorneniami o zlom stave miestnych ciest sme sa vydali na sever. Cieľ Shatski ozera na trojhraničný bod Bieloruska, Poľska a Ukrajiny. Už prvé kilometre za Ľvovom dali zabrať náprave. K povolenej rýchlosti 90 km sme sa na mnohých úsekoch radšej nepribližovali. Časté jamy nás presvedčili, že dodržiavať predpíásanú 90-tku nebude problém. Naša prvá zastávka bola v neveľkom 13-tisícovom mestečku Žovkva. V 18.storočí bolo kráľovským mestom poľského kráľa Jána III. Neskoro renesančné štvorcové námestie mi pripomínalo Mariánske námestie v Žiline v stave okolo roku 1990 (ibaže je väčšie a krajšie, ale ako rodený žilinčan si pred mojou bratislavčankou nikdy neodpustím podobné pripodobnenia). Mnohé budovy by si veru zasúžili rekonštrukciu, rovnako ako to vtedy pýtalo žilinské námestie. Preskúmali sme bočné uličky, malý parčík a pobrali sa ďalej.

Cesta nás viedla na sever málo obývanou oblasťou blízko poľských hraníc. Občasné usadlosti sa striedali s obrovskými poliami, až kým sme prišli do tretieho najväčšieho mesta Ľvovskej oblasti. Červonohrad. Zbežne sme prešli jeho priemyselnými časťami, no nezaujali nás paneláky ani továrne. Radšej sme chceli pozrieť Volodymyr. Je to jedno z najstarších miest na Ukrajine, spomína sa už v 10.storočí v Povestiach dávnych liet z Kyjevskej rusi. Pohnutá história si toto mesto prehadzovala z rúk do rúk. V 14.storočí sa Volodymyr stal súčasťou Poľsko-litovského kniežatstva, v 15.storočí pripadol Habsburgovcom, v 16.storočí si ho prisvojilo Rusko, aby od 17.storočia do 1939 patril opäť Poľsku. V Katedrále nanebovstúpenia panny Márie odpočívajú aj niektoré princezné z Kyjevskej Rusi.

Pomaly sa blížil večer a my sme ešte pred západom slnka chceli doraziť do dedinky Svityaz pri Shatských jazerách. Čím sme boli bližšie, tým bola hustejšia kamiónová premávka do Bieloruska. Dôležitý hraničný prechod bol neďaleko. Domčeky blízko jazier mali škandinávsky nádych, drevené obklady, rôznofarebné fasády a biele okenice. Shatské jazerá sú obľúbeným dovolenkovým miestom oblasti. Pieskové pláže plné rodín a šantiacich detí sa pri západe slnka pomaly vyľudňovali. Všetci sa pomaly presúvali do reštaurácií a bufetov, popri stánkoch so sušenými rybami a suvenírmi. Boršč bol vynikajúci a samozrejme, chutil celkom ináč ako ten vo Ľvove alebo kdekoľvek inde na Ukrajine. Darmo, každý kuchár má svoj tajný recept.

Ďalší deň sme neostávali dlho pri jazerách, keďže sme toho chceli precestovať čo najviac, ráno sme vyrazili ďalej. Trasu sme stočili na juhovýchod. Zaujalo nás 200-tisícové mesto Lutsk, zaujímal ma hrad, kde v roku 1429 prebehol Protiturecký koncil. Stretnutie úctyhodných rozmerov hostilo mnohých panovníkov. Žigmund Luxemburský, Vytautas Veľkovojvoda Litovský, Władysław II Jagelovský, Erik Pomoranský - kráľ Dánska a Švédska, ale nechýbali ani vládci Chorvátov, Moldavcov, Moskovské knieža, pruskí aj kyjevskí vládcovia, či zástupcovia Byzancie a Vatikánu. Turecká hrozba zomkla všetkých dokopy, vďaka čomu bol tento koncil jedným z najvýznamnejších stredovekých stretnutí kráľov v Európe. Kráľovské družiny so sprievodom a služobníctvom pre účastníkov stretnutia malo podľa prameňov až 15-tisíc príchodzích. Túto udalosť si Ukrajina trvale pripomína grafikou na 200 hrinovej bankovke. Centrum mesta ponúka romantické výhľady z historického jadra na novšie časti mesta. Okrem toho, málokto u nás možno vie, že v Lutsku sa narodil Peter Bondra. Prial by som si pocítiť atmosféru tohto mesta aj večer, ale cestovný itinerár nás už posielal ďalej.

Počas jazdy Soňa čítala bedeker s popisom zaujímavostí okolitej krajiny a blízkych miest. Hrubé obrysy cesty sme mali vytýčené, ale predsa len sme občas zmenili plán, keď nás niečo zaujalo. Takouto príjemnou zmenou bola zastávka v "tuneli lásky". Áno, čítate správne. Najskôr sme sa tomu smiali, ale následne sme zadali nové údaje do gps a z cesty na juh sme zamierili mierne na východ. Veď zachádzka 80 kilometrov nikomu neublíži, pokiaľ ide o lásku. Kúsok pred mestom Rivne je atrakcia, ktorá láka množstvo prevažne domácich návštevníkov. Tunel lásky vytvorila lokomotíva, čo pomaly premáva po jednokoľajnej železnici iba párkrát za deň. My sme jej prechod zažili, už z diaľky na seba hlasno upozorňovala. V hustom poraste stromov vytvorila tunel, kde sa chodievajú fotiť zamilové dvojice. Počas slnečných dní tam vznikajú ozaj pôsobivé zábery! Rozmýšľali sme, koľko ľudí má asi svadobné fotky práve odtiaľ. Cvak! A ešte raz. Cvak! Máme foto pamiatku aj my a už-aj sa presúvame cez Rivne ďalej. Zastavili sme stopárke, pani učiteľke klavíra, ktorá nám odporučila radšej v ceste pokračovať. Vraj cíti, že 250-tisícové priemyselné mesto Rivne, nebude pre nás. Neskôr sme si to aj trochu vyčítali, lebo bedeker nás upozornil na zaujímavú históriu Rivne z 13.storočia. Dnes je to dôležitá dopravná križovatka ako ciest, tak aj železnice na trase Ľvov - Kyjev a tiež - z juhu na sever. A predsa, veď všade sa vždy niečo zaujímavé nájde. 

Ešte doma som celkom náhodou vygooglil religiózne miesto, ktoré som určite chcel vidieť. Kúpeľ svätej Anny. Plán toho dňa sme prispôsobili zámeru dať si ranný kúpeľ za sprievodu pravoslávnych spevov. Ešte po ceste sme si vybavili ubytovanie v mestečku Kremenec, ktoré leží len pár kilometrov od tohto posvätného kúpeľa. Kremenec je 21-tisícové stredoveké mestečko umiestnené v kopci. Zrúcanina hradu vrchu dominuje, pod ním leží kláštor, čo by si tiež renováciu zasúžil. V pamäti nám ostalo zhrdzavené ruské koleso na okraji parku ako memento, dokresľujúce zašlú slávu týchto miest. Podobne ako u nás v menších mestách, aj tu bol problém násť, cez pracovný týždeň, otvorenú reštauráciu na večeru. Tak sme sa uspokojili s dvojitou vifonkou a fľašou kvasu z večierky. Potešili sme sa aspoň cene nocľahu pre dvoch, aj s hotelovými raňajkami - všetko spolu za 14 Eur.

Šesťdesiat percent ukrajincov je veriacich, z toho väčšina z nich žije práve na západe krajiny. Nasledujúci deň mal byť pre nás toho dôkazom, nakoľko som mal pocit, že sme stretli naozaj všetkých. Do kúpeľa Sv. Anny sme dorazili hneď v čase otvorenia areálu o 8:00, aby sme mali kde zaparkovať a vyhli sa davom. Podarilo sa, boli sme naozaj medzi prvými. Pôsobivé miesto s ukrutne studenou vodou. Takou, že keď do nej vstúpi neveriaci, ihneď spomína Ježiša aj Máriu, aj všetkých svätých. Dôsledne oddelené šatne, povinne zahalenie ženských hláv a celého ženského tela je na takomto mieste samozrejmosťou. Ľadová voda človeka preberie, vyjasní myseľ a môžeš ísť rozjímať do neďalekého kostola. Kým sme prišli k autu, parkovisko sa začalo plniť autobusmi, maršrutkami aj ladami s množstvom národa. Naša cesta však už smerovala k neďalekému chrámovému komplexu. Pochaevská lavra je druhý najvýznamnejší kláštor na Ukrajine. Založili ho mnísi v roku 1240, keď utiekli z Kyjeva pred vpádom Tatárov. Už z diaľky bolo vidieť lesklé vežičky rozľahlého kláštora s viacerými kostolmi. Miesto opradené stredovekými legendami a videniami Panny Márie prežilo aj sovietov, hoci podobne ako u nás, aj ukrajinskí kňazi boli perzekvovaní. Na území Ukrajiny o to horšie, že mnohí skončili v gulagoch na Sibíri. Dnes sa toto miesto teší veľkej návštevnosti, odfotiť záber bez turistov je takmer nemožné. Pre veriace davy sa pristavoval aj ďalší kostol, v roku 2019 už bol takmer hotový, prebiehala záverečná výzdoba a maľby interiéru. Ukrajinci vyznávajú pravoslávne kresťanstvo, v roku 1054 sa v Byzantskej ríši oddelilo Veľkou schizmou od katolicizmu. Ukrajinskí veriaci spadali pod správu Moskovskej pravoslávnej cirkvi. V roku 1992 sa však Ukrajinská pravoslávna cirkev osamostatnila, čo sa samozrejme neobišlo bez napätia s ruskou stranou. Ešte dôslednejšie sa ich rozdelenie začalo artikulovať bezprostredne po ruskej anexii Krymu a Donbasu. Ozveny tejto udalosti v tlači zachytilo to aj moje zväčša sekulárne vnímanie.

Aké by to bolo poznávanie krajiny, keby sme nenavštívili aj miestne hory. Z rozľahlého kláštora sme pokračovali na juh. Kým sme prišli do Karpát, ešte nás čakalo príjemné 220-tisícové mesto Ternopyľ, založené v 16.storočí. Dominuje mu jazero v centre, ktoré je vítaným miestom prechádzok, člnkovania a piknikového posedenia v rozľahlom parku. Študentský duch tu bol cítiť na každom kroku. Okolo nás prúdili hlúčiky mladých ľudí, smerujúce na miestny street food festival pri jazere. Už si nepamätám, čo všetko sme tam ochutnali, ale po pár pohodových hodinách a prechádzke typicky rakúsko-uhorskou barokovou zástavbou sme sa s plnými žalúdkami pohli ďalej. Škoda, že sme si ubytovanie vybavili až v ďalšom meste na trase do Karpát. Určite sa sem chcem ešte vrátiť. To sme už ale nasadli do auta a vyrazili ubytovať sa v Ivano-Frankivsku. Aj toto 220-tisícové mesto dostalo haličskú architektúru inšpirovanú Viedenskými stavbami. Ubytovali sme sa v hosteli na námestí za príjemných 24 Eur pre pár. S výhľadom priamo na rímskokatolícku katedrálu. Večerná prechádzka mestom padla vhod, na ulici čapovali kvas priamo zo suda. Čítal som o tom v rôznych cestovateľských blogoch, aj náš bedeker to spomínal, ale až teraz sme to zažili aj na vlastné oči. Okoloidúci sa pristavili, kúpili si kvas, na mieste ho vypili a pokračovali ďalej. Pripadalo mi to bizarne, akoby kofolu zo suda len tak čapovala babička na námestí, napríklad v Banskej Bystrici. 

Nadišiel však čas pokračovať do Karpát. Cestou z Ivano-Frankivsku bola cesta rovnaká ako doteraz. S jamami, záplatami a preventívnou rýchlosťou okolo 70 km/hod., aby sme nezničili kolesá, nebodaj podvozok. Nebola to až tak extrémne zlá cesta, ale každých 3-5 kilometrov číhala nejaká cestná nástraha. Aj olejovú vaňu a podvozku sme párkrát škrabli, a to je už čo povedať - na ceste prvej triedy. Čím sme boli bližšie k horám, tým boli cesty plnšie, veď - blížil sa víkend a to sa aj Tatry vtedy plnia. Predsa len, Ukrajina je zväčša nížinatá krajina, tak na Karpatský oblúk mieri veľa domácich turistov, niekoľkonásobne viac ako u nás. Obzvlášť, keď sme mali namierené pod najvyšší vrch Ukrajiny, 2061 metrov vysokú Hoverlu, kam musí ísť každý. Ubytovali sme sa v podhorskej dedinke a začali plánovať zajtrajší výstup. To sme ešte netušili, že naši domáci si pozvali priateľov k ich malému horskému rybníčku, veľkému sotva ako polovica tenisového ihriska. Vylovili pstruhy, začali grilovať a pozvali na večeru aj nás. Doniesli sme im Karpatský džin (borovičku) kúpenú na trhovisku v doline. Vraj si ju však máme nechať na horšie časy. A už nalievali stakany vodky. “Davaj, Michal!” Dokým sme sa k nim pripojili, už mali zopár kôl za sebou, a hoci mali slušný náskok, nevládali sme s nimi držať tempo. Ťažko im bolo pochopiť, že radšej máme čistejšiu hlavu. “Davaj, Soňa!” Musela ma zachrániť aj moja drahá, ktorá občas pohárik nepozorovane vyliala pod stôl. Cestou sme pri rozhovoroch s miestnymi občas používali angličtinu a iné dorozumievacie prostriedky, predsa len, jazyková bariéra trochu bola. Prirodzene, pri štrnganí pohárikov si rozumejú všetci, alkohol z nás robil bratov a sestry. Aj nám po horalsky vysvetlili, ako to bolo s anexiou Krymu a Donbasu. Zvykli tam cestovať, a aj mnohých známych a obchodných partnerov v tých miestach majú. Ukrajinská duša bola mimoriadne nahnevaná na vládcu Kremľa a jeho úskočné klamstvá. Politické okienko čoskoro vystriedal spev. Hrdé huculské piesne zneli dvoj-, miestami trojhlasne. Jednoznačne, prišiel rad aj na nás. Zanôtil som zo dve terchovské a ešte trávnicu ako prídavok. Ale ukrajinci chceli viac. Oni nám robili kultúrny program dlho, neodbijem ich tromi piesňami. Po krátkej porade sme sa so Soňou postavili, priložili ruky na srdce a spustili: “Nad Tatrou sa blýska!” A keďže sme deti Československa, česká hymna ako bonus, bola samozrejmosťou. Huculi sa namiesto odpovede iba postavili a s vážnosťou spustili tú svoju. To už ale karpatský džin začal pôsobiť deštrukčne, a tak sme sa strategicky odobrali zaľahnúť. Ráno nás čakala turistika. 

Krásny deň ako stvorený na hory, nás vítal s boľavými hlavami. Dobre, že pod Hoverlou sa parkuje až vo výške 1650 m, tak nás čakalo šlapanie iba prevýšenie 410 metrov. Cesta autom bola epická. Bedeker neodporúča ísť túto trasu autom, veľké kamene môžu poškodiť auto. Máme si zavolať taxi, Lada Niva vraj prejde ľahšie. Lenže miestni turisti z áut nevystupovali, pokračovali ďalej. Gps odpočítavalo posledných 9 kilometrov do cieľa, keď sa štrk na ceste zmenil na okrúhliaky veľké ako tenisová loptička. Zakrátko to už boli volejbalové lopty, občas aj balvan veľkosti basketbalovej lopty pozdržal kolónu. Niektorí taxikári na Ladách a Moskvičoch nás predbiehali, my sme sa radšej držali v zástupe maršrutiek a autobusov. Posledných 5 kilometrov do cieľa sme išli po stopách čiary z oleja, čo vytekal z rozbitej olejovej vane z vozidla nrjakého horlivéhoneboráka. Konečne sme zaparkovali a spolu s davmi ľudí vyrazili na vrchol. Soňa sa na posledné náročné stúpanie necítila (džin mal radšej ostať v huculskej fľaši), a tak som vrchol dobyl sám. Bolo tam rušno ako na Rysoch v najsilnejšej sezóne, navyše ako keby chatár čapoval zadara. Nenadarmo, Hoverla je vrch ukrajinskej štátnosti, opradený piesňami a baladami, ktorý skrátka musí navštíviť každý roduverný ukrajinec a ukrajinka. Na vrhole som stretol partičku Čechov, spoločne sme pozerali do doliny, smerom k obci Jasiňa. “Od Jasine do Aše, tahle země je naše!” Tak zneli slogany na grafikách oslavujúcich vznik 1.Česko-slovenskej republiky v roku 1918...

Keď sme zišli z Hoverly, považoval som za viac ako vhodné Jasiňu navštíviť. Ospalá dedinka v južnej časti ukrajinských Karpát už takmer zabudla, že pred 100 rokmi sa stala súčasťou iného štátu. Pripomínal to len malý pomníček pred obecným úradom a zamknuté mini múzeum. S nádejou, že v krčme stretnem osvieteného historika, čo by nám múzeum odomkol, sme sa vybrali na pohárik kvasu. Áno, trochu sme podebatovali, ale miestnym štamgastom bolo všetko jedno, ani múzeum neodomkli. Skôr ako nás začali núkať stakanmi, strategicky sme sa stiahli a pobrali cez priesmyk naspäť na severné svahy Karpát. Pôvodne sme chceli vyraziť trochu viac preskúmať Zakarpatie, ale únava z predošlého večera, spojená s doterajším aktívnym cestovaním, nám uberala vietor z plachiet. Našli sme však iné riešenie. Horské stredisko Bukovel s jazerom a turistickými pascami, porovnateľnými s Donovalmi či tými v Jasnej. Leto tu nieje považované za intenzívnu sezónu, opäť sa nám podarilo rezervovať skvelé ubytovanie s raňajkami pre dvoch, spolu za 16 Eur. Tak sme si pridali ešte relaxačný kúpeľ vo vychýrenom huculskom chane (čítaj "čan"). Ide o hlinený kotol pre dve osoby, pod ktorým sa založí oheň. Môžete sa takto pekne variť aj s drahou polovičkou, až do zmäknutia. 

Cestou som takmer nesledoval kalendár, len stránky nášho itinerára sa míňali, až prišiel čas vyraziť domov. Čím viac sme sa blížili do Ľvova, tým lepšie boli cesty a nás sa zmocňovala nostalgia končiaceho sa dobrodružstva. Na večeru posledné pirohy, boršč a ráno, plní dojmov, sme sadli do lietadla smer Bratislava. Tisíctristo prejdených kilometrov na našej ceste skutočne nie je veľa. Aspoň trochu sme sa však zoznámili s príjemnou krajinou v susedstve. Rozmýšľali sme, kedy sa vyberieme preskúmať ďalšie miesta Ukrajiny. Odesa, Charkov aj Kyjev sú obrovským lákadlom, zároveň sme dumali, aká bude táto krajina pri našej ďalšej návšteve. To sme vtedy ešte netušili, že to bude krajina poznačená vojnou, ktorú rozpútal šialený Vladimír Putin, dňa 24.februára 2022.


Michal Legíň

Michal Legíň

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  77x

Rád cestujem, čítam knihy, sledujem kultúrne dianie a vnímam svet okolo. Tvorím aj hrávam divadlo pre deti, čo považujem za poslanie a obrovskú príležitosť pomôcť formovať mladú generáciu. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
SkryťZatvoriť reklamu