Kde sa zjednáva, stretávajú sa priatelia, či rodina, popíja sa, konzumuje sa “na stojáka” a debatuje…
Prvý trh, ktorý som videla v Burundi, bol trh v Rumonge. Rumonge je také väčšie rybárske mestečko, súdiac podľa obyvateľov prechádzajúcich sa popri ceste, vcelku bohaté na miestne pomery… Tunajší trh býva v sobotu od jedenástej a trvá myslím do piatej poobede. Dovtedy sú v sobotu akože verejnoprospešné práce, ale, ak som videla verejnoprospešne pracujúcich desať ľudí, aj to bolo veľa. Každopádne pred jedenástou je trh jeden veľký štvorec ohraničený zo všetkých strán šiatrami, do ktorého sa nedá nijak vniknúť. Všetko, naozaj všetko je zatvorené…
Ale o jedenástej sa všetko otvorí a vám sa naskytne možnosť vniknúť do menovaného štvorca jednou z nespočetných úzkych uličiek, vytvorených šiatrami a zase len šiatrami, ktoré sa tiahnu miestami hádam až do 3-4 metrov do vrchu. Keď už ste vo vnútri, cítite sa niekedy ako v bludisku. Ale keďže je jasné, že je to len ohraničená plocha, stačí ísť stále rovno a určite prídete na niektorý z koncov ;) Ale, ak neviete kirundi a nezadarí sa vám nájsť niekoho, kto hovorí francúzsky, myslím si, že nájsť to, čo hľadáte, by mohlo byť vcelku obtiažne. Mohli by ste blúdením v daných uličkách stráviť aj hodiny. Jediné, čo je isté, je, že zelenina, ovocie a skoro všetko, čo sa týka varenia a jedla je v centre štvorca. Kde je aj otvorený strop, teda vidíte nebo, v šiatroch s oblečením a, čo ja viem, čím ešte, nevidíte nebo pomedzi tie ponúkané produkty :D
Ľudí je millión, predierate sa pomedzi nich, častokrát telo na telo, na doklady si treba dať veľký pozor, resp. najlepšie je ich nechať v aute a peňaženku si držať pevne v rukách. Ceny sa samozrejme zjednávajú, treba vedieť, čo, čo stojí, aspoň približne, lebo, ako bielych vás radi, a takmer vždy, chcú ošmeknúť. My sme tam vtedy nakupovali s Gastonom, takže on vedel hneď, keď prestrelili a zjednal nám to pekne. Aj sledoval podozrivé elementy, po anglicky vždy Renátke naznačil – On Ur right side, somebody counting your money!!! Ešteže ho máme. Ja mám vďaka nemu sorghovú múku. Ale naspäť k trhovisku, čumela som nazoaj ako puk, lebo tu bolo takmer všetko. Cez jedlo, oblečenie, elektroniku, železiarstvo, batožiny, riady, koreniny, mydlá, kozmetika, obuv všetkých druhov… Naša Miletička je oproti tomu šuviks a to je myslím na plochu podobná alebo väčšia…
Ďalší trh, ktorým sme sa však len tak obšmietli bol hlavný trh v Bujumbure. Ale tam je pre bieleho naozaj nebezpečné chodiť, najmä kvôli kradnutiu a tiež radi zvýšia ceny. Boli sme len na začiatku, kúpiť zeleninu a ovocie, ale videla som aj police tiahnuce sa do výšky niekoľkých metrov s kečupmi, majonézami, mliekami, a čo ja viem, čím všetkým. A myslím, že toto trhovisko bolo asi niečo ako v Rumonge, len ešte niekoľkonásobne priestrannejšie a väčšie, s ešte väčším výberom.
Avšak ozajstný jarmok som videla, kde? No predsa na vidieku ;) Minulú nedeľu sme sa s Teofilou a JP vybrali na výlet na jarmok v Bumbe. Býva vždy v stredu a v nedeľu, s tým, že nedeľnajší je väčší a trvá od 10 do 5. Bolo to približne dve hodinky cesty od nás pešo. Takže sme sa príjemne prešli, Teofila fotila všetko, čo bolo aspoň trošku zaujímavé, veľa sme sa rozprávali, krajina bola pekná, stále nás sprevádzali nejaké deti, svietilo nám slniečko, takže cesta ubehla vcelku rýchlo.
Keď už sme sa pomaly blížili k miestu jarmoku, stretali sme, čím ďalej, tým viac ľudí s dákymi zvieratkami – kozičkami, prasiatkom, kravou, a potom sme už začuli aj hluk jarmoku. Tú vravu stoviek ľudí, čo sa šíri do okolia. Vraj to bol kedysi veľmi známy jarmok, na ktorý chodili predávať a kupovať kravy až z Bujumbury. Ale po vojne jeho tradícia trošku ustala, aj domy, ktoré obkolesujú priestranstvo jarmoku sú zničené… Každopádne ešte pred trhom je veľký most, pri ktorom sme stretli hrdého Mauricea, ktorý si tiež bol kúpiť kravu (mať kravu môžu len tí bohatší poväčšine, tí chudobnejší im chodia s nimi na pašu…).
A most bol veru úkaz – samozrejme, že cezeň prechádzali množstvá kráv, kôz a oviec, ale mňa zaujal skôr zdola. Lebo, ako to zvyčajne býva, šiel most ponad rieku a tuto práve, keďže veľa ľudí prišlo na jarmok na bicykli, prebiehalo umývanie bicyklov vo veľkom. Ako som sa dozvedela, dáky pán príde na trh na bicykli, dá ho strážiť nejakému chlapcovi a ten mu ho za čas nákupu postráži a umyje v rieke. Väčšinou si tak vraj zarábajú najmä pygmejskí chlapci… Špecialitka… Aj keď už som si zvykla, že umývajú všetko všade, kde je len troška vody (v Bujumbure v hocakom kanáli a to som tak raz videla sa aj ženu umývať), ale aj tak ma táto masová umývačka zaujala.
Za mostom sme stúpali kúsok mladým eukalyptovým hájkom, a potom už sa pred nami otváral jarmok. Najprv sme míňali šiatre, kde predávali pivo a fanty (tuto treba podotknúť, lebo som to ešte asi nevysvetľovala – tu sa predáva Fanta–coca, to je naša kola, Fanta-tonic, Fanta-citron, teda u nás Sprite a Fanta-orange, čiže naša Fanta) a podávali brochety (to je také ražniči z kozľaciny) a pečené banány, a potom sme prechádzali plošinou plnou zvierat, ich predajcov a kupcov – okrem už menovaných kopytníkov tu pobehovali aj sliepky. Človek si niekedy naozaj musel dávať pozor, aby na nejaké zviera nestúpil alebo, aby ho nenabrala dáka krava, či vôl veľkými rohami. Ďalšia časť jarmoku bolo také akoby nádvoríčko medzi zničenými domami vystavanými do obdĺžnika veľkej plochy. V domoch boli hlavne krčmičky, kde posedávali ľudia s fľaškami banánového alebo sorghového piva (v tom banánovom sú väčšinou slamky a je to niečo ako náš burčiak, len o dosť horkejšie – chutnala som v hotelíku u otcov Xaveriánov v Bujumbure), prípadne niečo pojedali, debatili a smiali sa, keď ich chcela Teofila odfotiť.
Videli sme aj miestnu šarlatánku s jej medicínami – sú to také rozdrvené kôry rôznych stromov, keď som to videla na zemi v sáčkoch, pripadalo mi to ako rôzne druhy korenia. Nebyť tých konárikov a halúzok povedľa, nenapadlo by mi, že je to niečo iné… A na plošinke medzi domami boli šiatre s oblečením, mydlami, šľapkami, šatkami, zošitmi, zapaľovačmi a takými potrebami bežného života, povedľa nich boli na zemi rozložení roľníci so zeleninkou, predávala sa tu aj ryža, fazuľa, kuchynská soľ, zemiačky… Bohovský bol hodinár, ktorý mal, len tak na divoko, položený stôl a tam opravoval hodinky. Som sa smiala. Teda len v duchu, nie pred ním ;) Podobne na mňa pôsobili aj traja krajčíri. Predstavte si tri krajčírske stolíky vedľa seba len tak na tráve… Vskutku komické… Neviem, či robili len drobné úpravy, na ktoré si dotyčný zákazník počká, kým vypije fľašu banánového piva alebo šili seriózne dáke nohavice, či sukne, každopádne, bol to nevídaný pohľad. Veľa predavačov malo aj oblečko len tak rozložené na zemi na igelite, boli to veci špinavé, ufúľané, prišli mi ako z našich second-handov. Som si vravela, že, keď tu nechám ja svoje oblečko, budú mať tie deti krajšie tričká, ako keby im to mamy kúpia hentam… Iný predavač mal zase navešané všakovaké obleky, saká a nohavice pre pánov na veľkom vešiaku. Pygmejské ženy, usadené do kruhu, predávali vcelku pekné pálené hlinené nádoby, ktoré vyrábajú… Pestrý jarmok, plný ľudí, džavotajúcich detí, jedla a pitia, dobrej nálady. Jedinečný zážitok…
