Pod naše zdravotné stredisko spadá niekoľko okolitých dedín alebo oblastí niekoľkých okolitých vŕškov, keďže je to tu veľmi hornaté. Tak sa mi marí, že to zahŕňa niečo okolo 19 tisíc ľudí, ale, keď prichádzate ráno do práce, máte pocit, že tých ľudí spadá pod naše stredisko oveľa viac. V hlavnej príchodovej uličke sú všakovakí ľudkovia, mladí, starí, matky s deťmi v šatkách na chrbtoch, postávajúci, sediaci kade-tade, kde sa len dá alebo len tak pochodujúci. Čo ich, ale spája, keď idem do práce, všetci na mňa čumia. Teda ja sa na nich radšej veľmi nepozerám, ale mám pocit, že ma tie desiatky očí sledujú, až kým im nezídem z dohľadu. Keď stretnem nejakú sestričku, jasné, že pozdravím, ale všetkých tých ľudí nezdravím, veď by som sa uamahorovala (Amahoro je univerzálny pozdrav – Pokoj s Tebou). Raz som prišla trošku skôr do práce (chvíľku pred 8) a zistila som, že začínajú každý pracovný deň modlitbou. Aj si pospievajú trošku v modlitbe, potom sa všetci prežehnajú a ide sa pracovať.
Zdravotné stredisko pozostáva z niekoľkých samostatných častí. Máme tu maternité – to je časť pôrodnícka, kde sú hlavne ženy krátko pred pôrodom alebo tehotné ženy s maláriou. Pôrodná sála je vcelku poskromná (ako vlastne všetko), je to miestnosť o asi 4-5x2 metre, sú tam tri sťaby kozy – vykachličkované murované ležadlá – veľmi improvizované kozy v porovnaní s tými našimi… Tu to všetko zvládajú pôrodné sestry, ak by hrozil cisársky pôrod, musí ísť mamička do najbližšej nemocnice.
Ďalšou budovou je taká edukačno-charitatívna časť, kde majú tri krát do týždňa nejakí študenti hudobku. Raz do týždňa sa v tejto časti deje akcia „koza„ – privezú sa tri, či štyri, kozy, varia sa hádam asi aj deň (keďže sú to skôr také kamzíky, aby to mäso bolo jediteľné, musí sa spracúvať dosť dlho), a potom sa na ďalší deň v stredu rozdelia medzi viac ako sto detí – aby mali aspoň raz do týždňa (alebo, ktovie, možno raz do niekoľko týždňov, neviem podľa akého kľúča sa vyberajú na danú akciu matky s deťmi, či je to len náhoda alebo je to akosi po oblastiach organizované) aké-také proteíny. Ešte som na tejto akcii nebola, ale určite sa niekedy pozriem, je to vraj normálny ceremoniál, opäť s modlitbou, spievankami, a tak. A v piatok sa v tejto časti strediska rozdávajú najchudobnejším podvýživeným deťom multivitamíny a dáke mlieko sušené, prípadne, resp. hračky, ak sú.
Ďalšia časť strediska je dispenzár – tu sa vybavujú ambulantní pacienti. Fičí to tu všetko jedna radosť, majú tu zaujímavý systém – pri jednom stole sedí tých sťaby sestier asi 5, tie asi prerozdeľujú pacientov medzi jednotlivé rádové sestry a Maurice-a (resp. Marcela – šéf nemocničnej časti) – on je niečo ako vrchná sestra tejto ambulantnej časti. Tí ich vyšetria – resp. odoberú anamnézu, pošlú ich prípadne na nejaké vyšetrenia a na základe toho im dajú liečbu. Keď sa im zdá nejaký pacient závažnejší alebo si nevedia s tým rady, nechajú to na lekára – teda, teraz na mňa. V tejto časti je aj lekáreň, ktorú samozrejme majú na starosť rádové sestry. Vydávanie liekov je naozaj silne kontrolované. Aj z nemocnice si musia každý deň chodiť pýtať, keď im niečo dôjde, dostávajú to len po malých množstvách – asi nevedia hospodáriť. Alebo neviem, prečo, možno časom spoznám tie povahové črty, ktoré majú za následok, že im človek nemôže nechať úplnú slobodu? A ešte je tu labák, veľmi skromný asi 2x2 metre, ak vôbec. Ľudia dávajú krv aj ostatné vzorky cez také mini okienko zvonka, sú tam vždy traja laboranti, hlavne mikroskopujú – dajú sa tu robiť vyšetrenia stolice, spúta (to je chracheľ, čo sa vykašle) a krvný náter. Takto sa zisťujú samozrejme hlavne malária, TBC a všetky možné črevné hávede – mrle, hlísty, pásomnice, jednobunkové parazity – améby hlavne. A ešte majú rýchlotest na HIV, volajú to ten test alebo po slovensky jednoducho TEST, lebo tu je to dosť tabu. Teda moc o tom nehovoria.
Potom sú tu očkovacia miestnosť, miestnosť na injekcie pre ambulantných pacientov a chirurgická ambulancia, kde je miestny špecialista, ktorý vraj pekne zvláda takú malú chirurgiu, predpokladám, že on robí aj všetky preväzy, obväzy, a tak. A ešte je tu aj zubná ambulancia, ale to je asi skôr taká trhacia ambulancia. A vzadu vzadu je práčovňa a prezliekáreň.
A potom máme nemocničnú, teda lôžkovú časť. Sú tu deti – to sú väčšinou len tie najmenšie deti do 5-6 rokov, ktoré sú tu vždy s matkami/otcami), potom sú ženy, kde sú aj dievčatká už od asi 9-10 rokov a muži – podobne aj s chlapcami. A posledná oddelená časť sú tuberkulotici – momentálne máme troch. Vrámci nemocničnej časti je aj jedna, nazvime to, ambulancia, kde sa pacienti prijímajú – to znamená, že ich za paravánom vyšetrím a dám im liečbu – zapíšem do papierika ( Apropo papierik - každý človek príde do nemocnice s papierikom asi A5, na ktorom má záznamy z ošetrení – asi niečo ako zdravotná karta, len ju má každý u seba. Niekto si zbiera karty v zošitku, keď ich už má viac ;) V tejto ambulancii sa aj podávajú lieky, takže je tam okolo vždy veľa-preveľa ľudí. Keď majú roboty veľa, pichajú injekcie a zabezpečujú kanyly aj vonku na múriku, no, proste, kde sa dá… Asepsa, zabudnite… (pre nezdravoťácky vzdelaných, asepsa je niečo ako snaha predchádzať infekcii). A samozrejme všetko sa podáva bez rukavíc, len, keď zoškrabujú, väčšinou deťom, také škaredé dermatofytózy (plesňové ochorenie vlasatej časti hlavy), tak si dajú rukavice. Ale to skôr preto, že tá hmota je nechutná, mazľavá a hnusne smrdí, ale hej, mohli by sa aj nakaziť. Toto bolo inak pre mňa zatiaľ najhoršie zistenie, že oni to tým deťom zoškrabujú bez akéhokoľvek uľavenia od bolesti. Poprosila som Remi-ho – jeden zo sestier, aby nabudúce, predtým, ako to budú robiť (tak pólhoďku), dali tým deťom aspoň Brufen… Neviem, či to pomôže, ale aspoň pokus… Hrozné, keď som počula to jojkajúce dievčatko, ako si stískala v rúčkach šatôčku a len ujúkala od bolesti chudiatko…
Apropo pacienti - väčšinou je tu každý pacient s doprovodom, lebo často chodia z väčšej diaľky pešo, niekedy aj nevládzu, takže ten sprievodca potom ostáva v nemocnici s nimi. Samozrejme sprievod nemá vlastnú posteľ, spia spolu na jednej. Spia v tom, v čom chodia cez deň, malé deti väčšinou nemajú pod sukničkami alebo hábikmi alebo, ako to nazvať, ani spodné prádlo. Proste cikajú, kakajú, buď len tak, keď na to príde, alebo možno ich mamky niekde dajú vykakať. Áno, a keď vracajú, proste vracajú, nikto nikomu nepodáva lavór, emitku, nádobku, nič, proste si ovracajú oblečenie, resp. šatku. Čo sa týka tých základných potrieb, dospeláci majú myslím latríny. Sprchy som tu nevidela, len kohútiky na vodu. Izby sú rôzne, na deťoch a ženách majú väčšinou po 5 postelí v izbe asi 6x3 metre. No, na odhady asi nie som moc špecialista, asi bude rozumnejšie povedať, že tie postele sú vedľa seba tak natlačené, že sa ledva dá medzi ne postaviť. Chlapi majú jednu 12 posteľovú izbu, tu sú postele vyslovene na sebe. A zopár minikutíc, kde sú po tri postele. A nad každou posteľou visí moskytiéra, ale nepoužívajú ich tu veľmi. Myslím, že je to celkovo predpis, že zdravotné stredisko musí mať pri každom lôžku moskytiéru. A ešte o pacientoch treba povedať, že radi kolujú z izby do izby, podľa známosti alebo preferencií, takže nejaké protiinfekčné opatrenia sú tu takmer zbytočné… Niekedy dokonca poobede po pracovnej dobe vidím z našej verandy infúzku vznášajúcu sa vo vzduchu. Nuž pacientovi bolo dlho v nemocnici, vybral sa na prechádzku. Dnes som v kostole stretla malého pacientíka s maminou – v ruke kanyla, ale pohooooooooooooooooooooo.
A, čo sa mňa týka, prácu začínam kolo ôsmej, väčšinou najprv musím počkať na kuchára, potom idem do roboty. Vizitujem najprv deti, potom ženy (dnes ich spravil Remi, len so mnou potom konzultoval dáke nové alebo závažné pacientky), potom mužov a nakoniec TBC. Nevyšetrujem každého, podľa stavu a záznamu, resp., čo povedia pacienti – keď sa majú lepšie, vidím, že liečba je plná, teplota nie je druhý deň, nevyšetrujem. Pri takom množstve by to bolo fakt na dlho. Potom vyšetrím, ak sú príjmy, a potom idem na ambulanciu do dispenzára, či sú pacienti na konzultáciu. O pól 1 sa striktne odchádza na obed, všetci do jedného, pacienti počkajú. Prídem naspäť o 2, pokonzultujem, ak je čo, na ambulancii, v nemocničnej časti, a keď už nie je čo, je to na mne. Buď sa môžem ísť pozrieť na pôrody, čo som ešte nebola a veľmi by som chcela alebo, keď už je tak pred 4, idem proste k sebe. A áno, ja som jediná, kto nosí rukavice. Ale ich aj budem nosiť, lebo, čo tu je diagnóz…
