Široko ďaleko bol známy a preslávený ako prekrásne a veľmi prosperujúce miesto. Potom prišli zo severu moslimovia, mesto zničili a tým pádom došlo aj k pádu vtedajšieho kráľovstva, ktorého bolo Hampi hlavným mestom. No aj napriek tomu, že bolo mesto zničené a spustošené, zachovalo sa z neho predsa len dosť a každoročne sem prúdia tisícky a tisícky turistov z celého sveta, obdivovať ruiny tejto slávnej niekdajšej metropoly.
A keďže bolo Hampi len 3-4 hodinky vzdialené od nášho pôsobiska, nemohli sme si tento skvost nechať ujsť ani my. Väčšina ľudí (myslím tu z projektov) chodilo na celý víkend, ale nám to už s voľnými dňami nevychádzalo, tak sme si povedali, že veď aj jeden deň je lepší ako nič ;)
Vyrazili sme o 6 ráno, tentokrát, len dvaja, lebo rehoľné sestry nepustili dievčatá s nami (Meri a Prakruti). Škoda, no s tým sa nedalo urobiť nič. Keď sestra predstavená povie, že nejdú, tak ju márne budem prehovárať. Ani som sa nepokúšala. Proste som to rešpektovala, snáď má na to dáky svoj pádny dôvod, ktorý je nám s Lukym ťažšie pochopiteľný, ale, čo narobíš...
Prvá časť cesty viedla po hlavnom ťahu, z času na čas sme prechádzali cez nejaké mesto, jedno rušnejšie ako druhé, už sme sa na križovatkách smelo pýtali na náš smer a šlo to celkom hladko. Po nejakých 2,5-3 hodinkách sme prišli do fázy, ktorej som sa nevedela nabažiť. Cestou tam a zase aj cestou späť, kedy sme mali ako prémiu oranžové obrovské zapadajúce slnko. Naša úzka cesta sa vinula ako had pomedzi živozelené ryžové polia, ktoré nemali konca kraja alebo plynule prechádzali do banánovníkových a palmových hájov. Celá scenéria bola, kde tu ohraničená balvaniskami a balvaniskovými vŕškami alebo niekedy len, kde tu spomedzi ryže vykúkal takýto menší balvanový kopček. Okná otvorené dokorán, vietor vo vlasoch a všade navôkol tá úžasne dobíjajúca sviežosť. Bohovská cesta. Ešte teraz to mám pred očami a vrátila by som sa na tú cestu hneď. Z ryžových polí sme prešli na krátky úsek diaľnice, míňali sme veľkú priehradu na rieke Tungabadra až sme dorazili do mesta Hospet, z ktorého začínajú všetky hampijovské výlety.
Hospet bol niečím jedinečný a očarujúci. Ani neviem prečo. Veď sme stále v Indii. Ale toto mesto sa mi zdalo akési kompaktné, prechádzali sme cez veľké vcelku pekné a zdanlivo aj čisté bulváry, relatívne organizovaná doprava, kde-tu aj nejaká moderná budova, nám známe značkové obchody. Ulice žili, preplnené množstvom ľudí, skútrov, motoriek a rikší... Bangalore nezanechalo vo mne takýto dojem... Ani trošku... A naozaj neviem verne vysvetliť, čím to bolo...
Z Hospetu to bolo do Hampi už len na skok a aj sme sa tam veľmi rýchlo ocitli. Zaparkovali sme náš džíp a poďho objavovať pozostatky Vijayanagar-u. Najprv sme vyšli na taký menší vŕšok, na ktorom bolo pár roztrúsených chrámikov, kde-tu očku zalahodil rozkvitnutý strom a hlavne pod nami sa rozprestieral hlavný tzv. Hapmi bazaar. Bol to nádherný výhľad, okolo palmové háje, balvaniskové kopce, ryžové polia a uprostred sa rozprestieralo starobylé mesto. Dominuje mu veľký Virupakshov chrám, ktorý je naozaj veľmi pôsobivý hneď na prvý pohľad. Ale aj celý zvyšok mesta je úžasný. Hlavnú ulicu doteraz lemujú stĺporadia napravo aj naľavo, človek si už už predstavuje ako to tam kedysi žilo. Tak sme si to pomedzi malé chrámiky zišli do centra diania a navštívili sme najprv stále žijúci a ľuďmi preplnený Virupakshov chrám. Luky chcel aj požehnanie od slona, ale asi sa slonovi málila tá minca, tak mu nepoklepal jemne chobotom po hlave. Inak bol chrám vcelku zaujímavý, ale jedna vec ma dosť sklamala. Teda, aby som sa vyjadrila presnejšie, úplne ma to dorazilo. Keď sme šli k jednému z najhlavnejších oltárov, kde teda boli aj mnísi, vyberali almužny a regulovali veriacich, kto, kedy, ako sa pôjde pokloniť božstvu, zbadala som tie elektrické svietiace tabule s nejakými nápismi v kanade. Ako päsť na oko. Je tam zákaz fotenia, predpokaldám, pre zachovanie akéhosi duchovna, ale tieto blikajúce nápisy, to už nenarúša duchovno?... no strašne mi to tam vadilo... ale tak v Indii ma už asi nič neprekvapí. Najmä, ak ide o nejaký gýč alebo výdobytok novej doby v nepodarenom súznení s tradíciou...
Odtiaľ sme sa šli pozreť do „ touristic street“, kde bolo množstvo suvenírových obchodíkov, reštík, baríkov a guest housov. Zatiaľ pre nás prvé miesto s evidentne pravidelným prílevom nielen indických turistov, ale aj turistov zo všetkých kútov sveta. To sme mali možnosť samozrejme pocítiť už po zaparkovaní ;) Ale tie obchodíky a reštiky to už naozaj potvrdili. A keďže hodina vtedy už pokročila, zavítali sme aj my do reštiky, ktorú nám odporučili takí britskí chalankovia, ktorí vyzerali celkom znalí miesta. A veru, odporučili nám vynikajúco. Jedna vec, že to bolo skvelé prostredie, veľmi príjemné, s nízkymi stolíkmi a matracmi, na ktoré sme sa hneď vyvalili :) Navarili nám úžasne a ten superhustý ananásový džús bol čerešničkou na torte. Ani sa nám odtiaľ nechcelo, tak sa nám dobre lehnilo. Ale šli sme ďalej... Teda, najprv som si ja užila prvé nakupovanie darčekov ;) Lebo som natrafila na stánky tých Lambani people, ktorých ženy si sami šijú oblečko, tak originálne a veľmi krásne. Tak to je veru autentika nad autentiku, to som nemohla nechať bez povšimnutia. A hlavne neviem, či takíto Lambani žijú aj viac na juhu alebo sú hlavne tu v Karantáke. A preto som to využila a čo-to pokúpila.
Potom už sme smele pokračovali na vŕšok naproti Virupakshovmu chrámu, kde bol obrovský monolitový Nandin, povyše neho pár ďalších chrámikov a z kopca sme sa mohli pokochať výhľadom na veľký chrám v ďalšej dolinke. Tento bol úplne nádherne vsadený medzi palmami, bola to krása... Opice sme našťastie tentokrát pozorovali len zdiaľky, ale skupina to bola veru početná. Za ďalšími pamiatkami sme sa museli odviezť ďalej autom. Pozreli sme verejné kúpele aj kráľovské kúpele, prechádzali sme okolo obrovských starých hradieb, ktoré sú v určitých úsekoch doteraz dokonale zachovalé. Na jednej vyvýšenej stavbe sme si posedkali, nohy sa nám hompáľali vo vzduchu, pod nami boli zrúcaniny mesta, navôkol pláne, v diaľke kopce, slnko už tak nepálilo, tak sme si to vychutnávali. Poslednou štáciou boli dve veľmi pekne zachované stavby s krásne upraveným okolím, kde sme pre zmenu nesedeli, ale ležali v trávičke.
Ako vidíte, bol to naozaj chill-out-ový deň, oddychový, dobíjajúci, nikam sme sa nenaháňali a bolo nám parádne. Mohlo by sa Vám to zdať možno zvláštne, ale tým, že tá oblasť, v ktorej sme pracovali bola v podstate pustá a v období sucha aj taká zošedivelá, mala som až v Hampi, odkedy som prišla do Indie, prvý krát pocit, že som v prírode. V prírode, ktorá dobíja, vonia, krásne znie a blahodárne pôsobí na dušu...
