Všetci nosia rôzne ozdoby. Muži, ženy, deti, ozdobené majú vždy aj dopravné prostriedky. Tak, ako ženy majú niekoľko párov náušníc v oboch ušiach, aj všelijaké také retiazky na ušiach, tak aj traktory, bicykle, či motorky bývajú ovešané rôznymi vencami, kvetinovými, či umelými ozdobami. Keďže už od dievčatiek školského veku pozorujem úplne bežne piercing v nose, som takmer na sto percent presvedčená, že tento módny fenomén prišiel do Európy z Indie. Náramky a náhrdelníky nosia rovnako chlapi ako ženy. Aj deťom dávajú všelijaké náramky, a tým malým hlavne na nohy. Príde mi to trošku aj ako akýsi výstražný prostriedok. Keď ide dieťa, hneď to vieš, lebo štrngoce náramkami, čo má na nohách. Tak by sa nemalo stať, že sa dákemu bubáčikovi ublíži len preto, že ho od zeme veľmi nevidno. Na deťoch je ešte jedna špecialitka. Keďže na malnutričných programoch treba dieťa vyšetriť od hora dole, pozeráme im aj (keď sú to chlapci), či majú zostúpené semenníky. A vďaka tomuto som mala možnosť odpozorovať, že malé deti, tak ešte do školského veku, majú často okolo pásu šnúročku s kľúčikom alebo nejakým príveskom. Tieto šnúročky sú vraj na ochranu (pred nejakými zlými silami samozrejme). Ostatné ozdoby, ako sú šnúročkové náramky alebo tak, sú už len na ozdobu. Ale tie na páse sú ochranné. A ešte je celkom komické, že vcelku často sú súčasťou náhrdelníka, ako akýsi druh prívesku, používané zatváracie špendlíky. Vcelku zaujímavé, ktovie, prečo práve zatváracie špendlíky ;)
Majstrami v ozdobách sú ženy z tzv. Lambani people. Majú v nose vždy obrovskú kruhovú náušnicu, na vlasoch milión sponiek po oboch stranách tváre a na vrchnej časti oblečenia (blúzke, či tričku, či ako to nazvať) majú skoro vždy nejaké sklíčka alebo zrkadielka, ktoré odrážajú svetlo. A majú vždy také žlto-ružovo farebné oblečko. Aj si to ony šijú, nekupujú si sárí. Na ulici vám vždy padnú hneď do oka.
Čo sa týka náušníc u detí, tie majú väčšinou len po jednom páre, ale, čo je u nich špeci je, že majú náušnice pomerne často aj malí chlapci. Preto malé deti niekedy ťažko rozoznať. Lebo okrem náušníc, robia chlapcom aj copy. Takže si niekedy myslím, že vyšetrujem dievčatko, a potom zistím, že nie-nie, to je chlapček ;)
Ďalším skrášľovacím prostriedkom je maľovanie bodiek. Najmä bábätkám zvyknú kresliť aj viac čiernych bodiek na tváričke. Nielen v strede čela medzi obočím, ale aj na líčka alebo len tak niekde na tvári... Niekedy im ich kreslia na dlane a plosky nôh. A niekedy im kreslia aj obočie. Normálne má červená bodka u hinduistov predstavovať vydatú ženu. Ale v podstate si tu bodky v strede čela kreslia hocijaké ženy, len tak pre parádu. Či sú hinduistky alebo kresťanky, niekedy si dajú jemnú červenú bodku, niekedy si také ozdoby kúpia v obchode, niekedy sú to ozdoby v tvare kvapky... Rôzne. Aj chlapi si niekedy kreslia po tvári. Áno, aj bodky, niekedy aj tri rovonobežné čiary bielej farby (tu sa kamarát domnieval, že ide o vyznávačov Boha Šívu, lebo aj ten má také tri čiary vo svojom znaku).
Veľa starších žien má tetovania, početné, najmä na rukách, ale aj na tele...
Typicky chlapským módnym doplnkom, vcelku úsmevným, sú uteráky. Praobyčajné uteráky tu nosia páni, mladší aj starší, len tak prevesené na jednom pleci. U tých mladších majú vraj aj praktické využitie pri práci - proti slnku, na utretie sa, ale u starších, čo už nepracujú, je to len akýsi módny doplnok. Celkom sranda, niekedy sú to také naše kuchynské uteráky, niekedy také klasické hrubé froté uteráky a niekedy sú to aj celkom pekné šály ;)
Ááááááááááááá, chlapci, vychytávka pre Vás - spodky s vreckami. Totižto, keďže veľakrát tu nosia páni látky obviazané okolo pása na štýl zavinovacej sukne, nemajú vačky. Tak si peniaze a potrebné doklady odkladajú do vreciek, ktoré majú na spoďároch. Teraz, aby ste si nemysleli, že chodím a kukám im pod sukne :D Ale, keď nám prídu na mobilnú kliniku a ťahajú peniaze, tak sa stalo pár krát, že som mala možnosť vidieť, odkiaľ až ich vyhrabávali ;)
Staré ženy nosia peniaze a lieky v takých vrecúškach. Vo vrecúškach majú ďalšie plastikové vrecúška a v tých majú papierové vyrobené vrecúška, v ktorých sa tu rozdávajú lieky. Lieky tu nekúpite ako krabičku, čo ja viem, 30 liekov. Ako u nás. Nie, dajú Vám pekne odstrihnuté na prídel na toľko dní, koľko predpíše lekár...
O deti – už od bábätiek sa starajú starí rodičia. Matky chodia na pole a nemajú tendenciu, ako africké ženy, nosiť si deti na chrbte v uteráku, či šatke. Tu nechávajú dieťa doma so starou mamou alebo otcom. A tí sú veľmi láskaví k týmto bubáčikom. Teda, čo som mala možnosť pozorovať počas našich ciest na mobilné kliniky.
V kostole idú na prijímanie najprv ženy a chlapi idú až potom. Nemiešajú sa. Podobne, ako, že vždy sedia na rôznych stranách.
Decká sa medzi sebou, aj dospelí deti, plieskajú po hlave, po pleci, po chrbte. Hocikedy a vcelku silno...
Všetko živé má prednosť. Neradno zraziť autom nejakého psa, sliepku, nebodaj kravu! Platia sa seriózne pokuty... vraj...
Vyzúva sa okrem do domu, chrámu, školy, aj do obchodov, k lekárovi, do rôznych inštitúcií...
Chlapi sa niekedy vedú za ruky a pomerne často ich vidíte v dosť intímnej blízkosti – vraj prejav kamarátstva...
Keď sa chce žena vydať, musí mať 40 sárí. A vydávajú sa, ak je ich viac sestier, od najstaršej po najmladšiu. V dnešnej dobe, ak má dievča trošku osvietených rodičov, môže sa vydať aj za chlapca, ktorého si sama vyberie. Ale stále tu fungujú dohodnuté sobáše. S tým, že niekedy môžeš odmietnuť, ak sa ti vybratý šuhaj nepáči a následne ti rodičia vyberú dákeho ďalšieho. Ale tu na vidieku si väčšinou dievča nemôže vyberať. Rodičia dohodnú, musí sa vydať. Žena musí robiť a nemôže od muža odísť... Chlapi veľakrát nerobia, len posedávajú popri obchodoch, starých stavbách, popri ceste na ulici...
Ešte stále sa asi 80% pôrodov odohráva v domácnosti a nie v nemocnici.
Niektorí ľudia stále veria na zlých duchov, a keď majú choré dieťa, ani k nemu nepustia lekára, ani nikoho, lebo... Celkovo sú veľmi poverčiví...
Traktory a nákladné autá aj autíčka chodia takmer pravidelne s hudbou pustenou na plné pecky.
V autách mávajú na palubnej doske alebo zavesených na spätnom zrkadle svojich vyznávaných Bohov. Kresťania majú nalepenú na skle alebo zavesenú niekde panenku Máriu alebo Ježiška.
Aj v obchodoch, vždy v niektorom rožku, sú oltáriky – väčšinou hinduistických Bohov.
Keď je mesiac v nove a teda je dosť veľká tma v noci, nevychádzajú von z domu. Ani veľmi cez deň, ale hlavne v noci. Že by sa im mohlo niečo prihodiť...
Deti nenosia plienky, vôbec. Ešte som tu nevidela plienky, ani provizórne, ako vyrábali deťom v Afrike. Často majú malé deti rozderavené nohavice, aby mohli ísť cikať len tak, hocikde. Alebo, keď aj nemajú rozderavené nohavice. Keď sa pokakajú, proste ich ide mama umyť, to je celé... A tie najmenšie deti chodia vlastne často bez spodnej časti oblečenia. Majú tričenko a od pása dole chodia s holou riťkou. Bežne ich tak vidím na rukách mame, otcovi, či starému rodičovi.
Takmer úplne, ale úplne do všetkého dávajú čili. A teda, takmer všetko, ale úplne všetko je aspoň trošku štipľavé ;)
Solia si melón – ten sladký červený.
Všetci sú zvyknutí sedieť na zemi v tureckom sede, aj hodiny. V obchodoch tiež často sedia na zemi a tak nakupujú, najmä látky, náramky na nohy, resp. striebro, kdekoľvek je na to priestor, si hneď sadajú na zem... Staré babky niekedy prídu s tým, že ich bolia kolená, že už nemôžu sedieť na zemi... Neskutočné, keď si predstavíte, do akého vysokého veku majú v podstate veľmi pružné šľachy a kĺby...
Často nevedia, najmä tí starší, koľko vlastne majú rokov... Resp. to u žien údajne nie je ani veľmi slušné sa vypytovať... Ale aj u malých detí mi niekedy povedia taký vek, ktorý mi príde úplne z cesty. Tak niekedy pridáme rok, niekedy vezmeme (do našich záznamov).
Prečo je tu taký bordel? Lebo každý automaticky odpadky hádže na zem. Dajú ti šálku čaju, ako pohostenie? Pic-ho na zem (ten plastikový poháriček), keď dopiješ... Smetné koše som zatiaľ videla len v cukrárňach-pekárňach. Tam majú vždy smetný kôš. Ale inak na ulici... Darmo by ste hľadali...
Ráno (o pol 6, či 6) tu pustia z hiduistického chrámu pesničky a nechajú ich hrať aj vyše hodiny. Niekedy furt jednu pesničku dookola. A niekedy do toho ide ešte aj nejaké hovorené slovo, neviem, či to mám prirovnávať k našej kázni... Pýtala som sa, či to má slúžiť, ako budíček. Že nie, že tu sú ľudia na to už odolní a zvyknutí... No mňa to vždy zobudí...
V Indii je toaleťák strašne drahý a oni ho vlastne vôbec nepoužívajú... Papierové vreckovky tu nedostať... (aj keď ja som bývala naozaj v zapadákove, verím, že v nejakom väčšom meste, kde majú aj supermarkety, by som papierové vreckovky kúpila ;)
Domčeky sú väčšinou veľkosťou tak na dve izby, vzhľadom taký obdĺžnik, strechy sa tu veľmi nenosia (skôr majú na streche ešte priestor na vešanie prádla, a tak - keď je to väčší dom samozrejme). Pred domom je ešte akýsi preddomček, nad ktorým už býva len nejaká plechová strecha, alebo slamená strecha, to isté je aj po stranách, plech alebo utlačená slama. Tam mávajú kuchyňu alebo nejaké skladisko. Ale aj na týchto mini domoch nájdete satelit, čiže aj tí úplne biedni majú telku... A mobily... A vraj na to míňajú vcelku dosť veľa peňazí... z tých pár korún, čo dostanú.
Pre obraz o tých pár korunách - za dennú prácu zbierania bavlnníka dostanú 150 Rupií. Čo je niečo pod 2 Eurá...
Bábätkám krátko po narodení niekedy „vyrezávajú“ na brušku krížiky, jeden, či dva. Tiež to má mať ochranný charakter. A následne im samozrejme do konca života ostávajú jazvičky v tvare krížikov.
Niekedy vyrábajú špeciálne náhrdelníky pre deti – sú z látky a v nich je ryža, šafrán, tamarín a takéto rôzne ingrediencie. Vyzerá to potom ako akýsi gorálkový náhrdelník a tiež to má ochraňovať pred chorobami, zlom, a tak...
Väčšina žien nosí hodinky ciferníkom na strane dlane. Čiže nie ako my, na chrbte ruky, ale naopak. Muži vraj nosia hodinky tak ako my.
A žehlia tiež naopak. Nie špicom napred, ale tou širšou časťou žehličky napred.
Dotknúť sa niekoho nohou znamená, že ním pohŕdate. Väčšina ľudí a starší takmer paušálne tomu stále veria, že nohy sú najpodradnejšia časť tela. A keď im chcem pozrieť alebo dáko ošetriť nohy (od členka dole), nechcú mi to dovoliť. Lebo by to bolo pre mňa akože poníženie. A tiež teda, ak chcú niekomu prejaviť úctu, či veľkú vďaku, dotknú sa jeho nôh...
Podľa toho, kto, kde býva, v ktorej časti dediny alebo mesta, si vedia tí druhí vyvodiť, z akej kasty daný človek je... Teoreticky sú kasty zrušené, ale prakticky tu v nich všetci ďalej žijú... Veľmi silno je to tu v ľuďoch zakorenené...
Neviem si to predstaviť, že len fakt, že pochádzam z Lúk v Petržalke, by ma predurčoval na prácu na poli alebo učiteľku alebo by som ani nemusela pracovať, čo by som bola už len narodením sa tam taká bohatá...
