Beyoğlu. Rušná a pulzujúca časť Istanbulu s jedinečnou atmosférou. Keďže sa nachádza na jednom z vŕškov tvoriacich toto nezabudnuteľné mesto, určite sa nevyhnete šliapaniu do kopca alebo z kopca, ak budete bývať práve tu. Ale stojí to za to. Pretože tieto úzke uličky, dýchajúce autentickým životom domácich, sa vám bezpečne vryjú do pamäti. Malé obchodíky s tovarom od potravín až po metličku s lopatkou, drobné krčmičky pre tunajších chlapov, staré opustené zrúcané domy, ale aj prenádherné zrekonštruované hotelíky, či viacgeneračné rodinné vily. Autá sa ledva vojdú dve, kde-tu prefrčí motorka, nechýbajú ani bočné uličky s haraburdami. Ale, pravdupovediac, nepôsobia rušivo. Skôr by som povedala, že dotvárajú celkový obrázok tejto štvrte. V ktorej sa vám príjemne prechádza, či cez deň, či podvečer alebo aj v noci. A nemala som pocit nebezpečia. Kupodivu len spočiatku, ale potom ma to rýchlo prešlo...
Istiklâl caddesi. Ulica, tiahnuca sa od námestia Taxim až takmer k veži Galata. Pre mňa jednoznačne najpôsobivejšia ulica, akú som, kedy mala možnosť prejsť. A tiež naj zaujímavosť Istanbulu. Lebo, povedzme si úprimne, mešity sú krásne, ale sú aj inde. Hagia Sofia má ohurujúcu históriu a určite ju treba navštíviť, ale, opäť, je to chrám, či už ju považujete za ortodoxný kostol alebo mešitu. Ale takú ulicu, akou je Istiklâl caddesi inde nenájdete. Lebo vám ani nepríde ako ulica plná obchodov alebo bulvár plný zábavných podnikov. Nie, Istiklâl je ako rieka. Rieka, ktorá plynie oboma smermi, v ktorejkoľvek hodine dňa. A rieku tvoria ľudia. Mladí, starí, rodiny, skupiny študentov, domáci, cudzinci, a sú ich tisícky. A všetci idú, kráčajú. Hore alebo dole, niektorí sa zastavia pri pouličnom umelcovi, iní naskočia do idúcej historickej električky, ďalší si kúpia plnený krumpeľ (áno, evidentne aj Turci volajú zemiaky krumple) v originálnom fastfoode. Ale, keby ste si chceli sadnúť do nejakej kaviarne, či reštaurácie a sledovať okoloidúcich, máte smolu. Podniky so stoličkami vonku sú len v bočných uličkách. Aj tie dodávajú tejto 1,6km dlhej ulici určitý šarm a unikátnosť. Lebo, ak do jednej z nich odbočíte, neodoláte – tie malé utešené stoličky, aké u nás nájdete v materských škôlkach, jednoducho kričia - sadni si, daj si šálku čaju, či limonády a vychutnaj si večer tak, ako mladí Turci.
Karaköy a Galata köprűsű (most). Čo majú spoločné? Ryby. Na moste Galata sú denno-denne desiatky rybárov, ktorými nadobúda tento inak obyčajný most na originalite. Ale má aj iné prednosti – predovšetkým krásny výhľad na historickú časť Istanbulu a jeho novú mešitu a na opačnej strane pohľad na štvrť Beyoğlu. V spodnej časti mosta sú reštaurácie rôznych cenových úrovní, ale všetky sa bez rozdielu špecializujú predovšetkým na jedlá z rýb. Tak, ako aj malé, či veľké reštaurácie na pobreží Karaköy. Tieto majú tú výhodu, že sú menej rušné, sú romantickejšie a útulnejšie. A keď nechcete sedieť, kúpite si rybu v placke a vychutnáte si so skvelou pochúťkou aj príjemnú prechádzku po pobreží alebo veselé situácie, sledujúc rybárov, práve sa vyloďujúcich z ich lode alebo uhýbajúc sa pred prskajúcou vodou a krvou pri spracúvaní práve ulovených rýb.
Űskűdar. Ázijská časť bývalého Konštantínopolu. Menej turistická, viac turecká, veľmi príjemná, tichšia, čistá. Odporúčam, podobne ako my, hľadajúc údajne zaujímavý cintorín, stratiť sa, a potom kvôli nedostatku času, stopnúť si miestny taxík. Lebo to je to pravé orechové. Minivan, ktorý zastavuje každú minútku-dve, vždy niekto pristúpi alebo vystúpi, dá šoférovi pár drobákov a ide si ďalej po svojom. Tak sme nasadli aj my a dúfali sme, že prídeme, kam potrebujeme. Všetci cestujúci sa na nás vždy usmiali, kývli na pozdrav, človek aj zabudol, že sa stratil a začínal byť zľahka nervózny. A najpríjemnejšie prekvapenie prišlo na záver. Keď sme čakali, či nás pán šofér, ako turistov, skúsi ošklbnúť, nestalo sa. To, čo sme mysleli, že by mohla stáť naša cesta (pozorujúc, koľko platili, za, akú dlhú cestu domáci), ani celé nevzal. Vrátil nám prebytok a usmial sa na pozdrav.
Turci sú jednoducho milí a fajn ľudia.
