Kaučukovníkové plantáže, maniokové plantáže, zastavil auto, odrthol nám kakaovník a dal ochutnať kakové maslo (to bola mňamka), ukázal a odtrhol nám kešu ovocie, vysvetlil, čo sa, ako je, čo sa, ako spracúva, aby sa mohlo následne konzumovať. Zastavili sme sa pri pekných kostolíkoch, pofotili prenádherné vilové domy bohatých Keralčanov, čo pracujú v Perzskom zálive a sem chodia len na mesiac-dva si dovolenkovať...
Keď sme sa dostali na hrebeň pohoria Ghát, začali nás ohurovať čajovníkové plantáže a tiež obrovské školské komplexy, lebo táto oblasť je nejako obľúbená práve na tieto účely. Zastavili sme sa v čajovníkovej fabrike, kde nám ukázali ako vyrábajú čaj, určený hlavne pre domáci trh. Je to taký čaj – niečo medzi sáčkovým a lístkovým, niekoľko kvalitatívnych úrovní, ale nie sú určené na vývoz. Aj sme z neho okúsili a bol vcelku chutný. No Indovia ho pijú takmer vždy s mliekom (naviac oni to varia tak, že dajú variť mlieko, a keď vrie, picnú do toho čaj, povaria a vypnú) a vééééééľa cukrom :) Takže jeho pôvodná chuť do značnej miery zaniká...
Po čajovej fabrike sme šli do tzv. Spice garden, kde nám jej majiteľ poukazoval všetky možné druhy korenia. Z akých sú rastliniek, či stromov, každú plodinu, či list sme ovoňali, ochutnali, pokochali sa aj krásnymi kvetinkami a nakoniec sme si uňho aj dáke koreniny nakúpili. Bol veľmi milý a všetko nám naozaj pekne povysvetľoval. Niektoré koreniny boli pre mňa nadmieru prekvapujúce (myslím tým ich pôvod). Napríklad (možno Vám to príde ako samozrejmá vec, ale pre mňa to bola novinka, resp. som sa nad tým nikdy nejak nezamýšľala) škorica sa získava olupovaním kôry stromu. Ktorý úplne bežne doteraz rastie v kéralsko-tamilnádskej džungli (rovnako aj kaučukovník je pre nich bežný strom). Aj škoricové listy krásne škoricovo voňajú a chutia, ale naša škorica je z kôry. A taký kardamón je listový krík, ktorého kvetinky sú pri koreni a z nich vznikajú kardamónové semená. Ich kvalita je vraj neporovnateľná s kardamónom z iných krajín. Tunajší ghátsky kardamón je vraj oveľa intenzívnejší. Klinčeky sú tiež vlastne plody nejakej rastlinky, ktoré sa sušia určitú dobu a také sa potom používajú. S maminkou sme boli z tejto korenistej záhrady úplne unesené, bolo to tam jednak krásne a všeličo prekvapivé sme sa dozvedeli a poochutnávali. Na chlapcov to možno až tak nezapôsobilo, no každopádne to bol tiež unikát, aký už asi nebudeme mať možnosť vidieť. Večer sme už potom zašli na božskú večeru, pokecali a sladko zaspali.
Ďalší deň sme chceli skúsiť plavbu na jazere v národnom parku Périyar. Z Kumily (resp. miesta, kde sme bývali) to bola necelá hodinka chôdze, tak sme sa trochu prešli. Nanešťastie sme nevedeli, ako to v Indii funguje, pokiaľ nejdeš s oraganizovanou skupinou, ale na vlastnú päsť. Takže sme si najprv asi hodinu a pol postáli v rade na lístky, kým vôbec otvorili kasy, potom sme čakali asi pol hodinu na rad, a potom sme čakali ďalšiu hodinu a pol, kým prišli lode z predošlého výletu. Takže čakaním sme strávili niečo cez tri hodiny, aby sme potom sadli na loď, povinne si navliekli na seba záchranné vesty a plavili sa hodinku a pol po jazere... Ale oplatilo sa – videli sme slony!!!, síce v diaľke, na brehu jazera, ale videli, aj veľké, aj mláďatká a boli sme nadšení. Aj sme zabudli na tú otravnú čakaciu časť. A okrem slonov sme videli veľa vtáctva, nejaké jelene, či inú vysokú zver a treba uznať, že celkovo okolie jazera bolo veľmi malebné a bola to fajn plavba.
Večer sme si povedali, že skúsime tunajšiu Flower show, na ktorú nás upozornil náš Suneesh – šofér – gájd :) A pre mňa to bol jeden z najúžasnejších zážitkov za celú dovolenku. V podstate šlo o tamojšie hody spojené s výstavou kvetín. Okrem krásne naaranžovaných kvetov (aj keď treba podotknúť, že to nebolo nič až také svetoborné, lámajúce rekordy, ale pozeralo sa na tie kvetinky dobre), boli okolo rôzne stánky s čačkami-mačkami, semienkami, jedlom, voňavkami, farebnými práškami, stánky prezentujúce rôzne výrobky ako u nás na Inchebe a ďalej boli kolotoče a strelnica (na indický spôsob, bez vzduchoviek, ale hádzali kruhy a loptičky), nejaké akvarká, nafukovacie hrady pre deti a jedno veľké pódium. A to bola tá moja vychytávka. Bola som unesená úžasnými tanečnými vystúpeniami detí. Tancovali rôzne indické tance, panjabi tance, tance pripomínajúce Kathakáli, chlapci, dievčatá, nuž, ja by som tam bola aj do rána... Trhalo mi hnátmi, pohupovala som sa v rytme, no len striedmo, aby som náhodou nespôsobila dáke faux-pas. Už len to, že som biela, spôsobovalo všeobecnú pozornosť, nie ešte, keby tam začnem tancovať :D Na flower show sme totiž boli tiež jediní nedomáci.
V uliciach Kumily už to bolo iné. Cudzincov bolo veľa, lebo v tejto oblasti je naozaj, čo robiť, aj týždeň. A tunajšia atmosféra sa mi veľmi páčila. Nebolo tam veľmi teplo, vzduch bol príjemne svieži, ulice žili, každú chvíľu to vyzeralo, že do nás niečo narazí... ale v Indii do Vás nič nenarazí. Ono sa to len tak zdá. Ale oni presne vedia, kedy trúbiť, kde očakávať dékeho chodcu, že skočí do cesty, kde spomaliť, kde pridať. Tento zdanlivý chaos naozaj vcelku dobre funguje. Obchodíky tu prekypovali koreninami, kešu orieškami, ajurvédskymi medicínkami, sušenými banánmi a domácou čokoládou. A, samozrejme, nechýbali početné turistické obchody s predavačmi z Kašmíru, z ktorých každý vám povie, že to je rodinný biznis, a že vám dáva najlepšiu možnú cenu a už nemôže zľaviť, no potom zľaví, lebo už je večer a zatvára obchod a naviac už končí sezóna, takže pôjde na dva mesiace domov, a tak ďalej, a tak podobne :) No, na moje potešenie, sa mi práve takto podarilo pár krát veľmi pekne zjednať cenu ;)
Nasledujúci deň bol vynikajúci, nezabudnuteľný, jednoducho fantastický. Ráno 5:30 prišiel pre nás džíp a vyrazili sme do džungle. Po niekoľkých kilometroch z Kumily sme prišli do národného parku a vydali sa na cestu cez džungľu. Bolo relatívne skoro ráno, ešte bola všade hmla, vcelku chladno, tak bol predpoklad, že by sme mohli vidieť nejakú zver. Tentokrát sa nám veľmi nepošťastilo, akurát sme mali možnosť vidieť pomerne čerstvé slonie exkrementy ;) No po slonovi ani chýru ani slychu. Videli sme len dákeho sťaby bizóna na náprotivnom úpätí kopca. Približne v strede cesty sme mali krátku prestávku na krásnej vyhliadke, tak sme sa aspoň pokochali krásnymi dolinkami. A okrem toho, aj, keď zver nebola, aj jazda postojačky v safari džípe je vcelku zábava, keď vám vietor veje do vlasov :)
Po neúspešnom safari sme prišli do turistického komplexu, kde už na nás čakalo všetko pekne zorganizované a prichystané. Najprv sme mali kráľovské raňajky - klasické indické, s ryžovými buchtičkami idli, niekoľkými druhmi čatní a sambaru, volské oká, ovocie, ale aj sendviče a cornflakesy s mliekom boli k mání. Najedli sme sa do popuku a v medzičase nám prišli predstaviť nášho usmievavého government guide-a Sylvu. Že na nás počká, kým dojeme, a potom sa dohodneme ohľadom treku. Dohodli sme sa na najdlhšom možnom – trojhodinovom treku, zobrali sme si každý svoju fľašu vody a vyrazili sme. A neviem teda, či sú všetci gajdi ako náš Sylva alebo sme mali zase raz šťastie, lebo Sylva bol milý, usmievavý, všetko nám hneď ukazoval, vysvetľoval, dokonca nám urobil pár bohovských fotiek. Upozornil nás na všetky zaujímavé stromy (škoricových bolo veru habadej, doteraz mi to príde také srandovné, že škoricový strom :), rastliny, hmyzy, pavučiny jedovatých pavúkov, škrupiny cikád, úle a samozrejme zvieratá. Slonov sme nevideli, ale videli sme veveričku obrovskú (giant squirrel), veľa rôznych opíc a medzi nimi aj vzácne levie makaky (už si teraz presne nespomínam, či to bola lion monkey alebo lion makak).
Čoho sme videli neúrekom a zrovna sme sa z toho netešili, resp. mali sme z nich riadny stres, boli pijavice. Hnusoby malé, vedeli presne, že ideme, nalepili sa na gumu tenisiek a poďho tým ich špecifickým kolísavým pohybom jeden koniec-druhý koniec hore hore smerom k nohe. Fúúúúúúúúúúúúúúúj, hrozné niečo. A nešli za ten svet dole z topánky. Keď Sylva videl, že je ich viac, ako asi čakal, poradil nám dať si nohavice do ponožiek a nasypal nám soli do topánok. A sypal a sypal každých pár minút a my sme si časom našli pekné paličky a spôsob ako sa tých malých mŕch zbavovať. Boli všade, kde bolo trošku vlhko po daždi z predošlého dňa, najmä na listoch, na ktoré boli prilepené a hmýrili voľným koncom zo strany na stranu. Fúúúúúúúúúúúúúúúúúj, ešte teraz je mi z nich nepríjemno. Nebolo mi všetko jendo, mamine nebolo všetko jedno, Lukáš mal dokonca len ponožky v sandálach (lebo nemal so sebou tenisky), ale kupodivu bol pijavicami skôr fascinovaný ako vystresovaný. Ocino vyzeral tiež relatívne v pohode. Šak chlapci veľa vecí vnímajú inak ako dievčatá...
Naštastie časom pijavice ustali, oddýchli sme si na krásnej čistinke pri potôčku, kde, práve, sme mali výhľad na tie vzácne opice v korunách stromov nad nami (Sylva na chvíľu odbehol do húštiny, že nám ich odfotí). Odtiaľ sme šli ďalej, krásnym otvoreným lesom, ktorý mi pripomínal obrazy z Pána prsteňov. Neskôr sme šli popri kardamónových plantážach, ktoré boli tak akosik prirodzene vsadené do okolitej džungle. Pracujú na nich Srí Lančania za 200 rupii na deň. Ešte nám Sylva doprial krásny výhľad z hrebeňa hory, a potom sme sa už vrátili naspäť do komplexu. Po ceste nám nezabudol niekoľkokrát povedať, že, keď prídeme nabudúce, musíme sa tam aj ubytovať, aby sme mali možnosť večer pozorovať zver, ako sa napája v jazere (lebo som zabudla na začiatku povedať, že v tej rezervácii žije niekoľko desiatok tigrov).
Nuž radi by sme určite pobudli dlhšie, ak by sme prišli ešte niekedy, ale je to skôr nepravdepodobné... Obed bol podobne honosný ako raňajky, pochutili sme si každý jeden a šli sme ešte na jazero počlnkovať sa. Tam ešte Sylva naháňal vodných hadov a kormorány a ukazoval nám všetky možné vtáčiky. Potom už sme sa museli rozlúčiť, ešte sme mu napísali do dotazníka samé vynikajúce hodnotenia a dali tringelt navyše. Lebo sme s ním strávili naozaj krásny deň, dal na nás pozor (hlavne, čo sa týka pijavíc), povysvetľoval, čo sa len dalo, bol veľmi ochotný a priateľský. Cestou späť do Kumily sme si ešte užili svieži horský vdzuch, užívali si okolitú krajinu a tešili sa z neopakovateľného dňa.
