Okrem pohoria Ghát je to pomerne rovinatá krajina, pestujú sa tu plodiny od výmyslu sveta, ale, čím je Tamil Nádu preslávené najmä pre Indov, sú chrámy. Je ich tu nespočetne veľa a aj z desiatich najposvätnejších miest Indie sú 3, či 4 v Tamil Nádu. A ďalšia vec, je tu veľmi veľmi horúco...
Madurai
Do Madurai sme dorazili kúsok po obede, ubytovali sme sa v pohodovom hoteli za pohodovú cenu a šli sa naobedovať. A, veru, reštauráciu Hotela Supreme odporúčam už teraz každému z Vás, kto by ste sa raz do Madurai vybrali. Verím, že sa dovtedy jeho úroveň nezhorší. Táto reštika, na vrchole hotela s úžasným výhľadom na mesto a jeho preslávený Sri-Meenakshi temple, nemá chybičky. Mali sme tam dva obedy a jedny raňajky a ja neviem povedať, kedy mi najviac chutilo. Každé jedno jedlo, čo sme si objednali bolo vynikajúce, naše chuťové poháriky tlieskali a jasali, ochutnávali sme si každý od každého, ani štipľavé to nebolo príliš... Hneď teraz by som sa tam teleportovala a dala si ešte raz Masala dosu alebo nejaký Chenna masala, či Gobi manchurian... Mňam, suverénne najlepšia reštaurácia za celý náš výlet :)
Po výdatnom obede sme sa vybrali, za čím sme do tohto mesta vlastne prišli. Sri-Meeenakshi temple. Tento chrám, údajne vyše tisíc rokov starý, je zasvätený neštandardne dvom bohom, v tomto prípade manželom, Šívovi a Meenakshi. Je to obrovský komplex, do niektorých (tých najdôležitejších) častí nemajú nehinduisti prístup, ale aj to, čo sme videli, na nás dostatočne zapôsobilo. Hlavne, je chrám stále plne funkčný, prichádzajú sem hinduisti z celej Indie, len to tam šumelo, ľudia sa presúvali od jedného oltárika k druhému, od jedného zákutia k druhému, tam obetovali kokos, tam dáke vetvičky, krúžili si okolo hláv ohňovým dymom, potom svojim deťom krúžili okolo hláv ohňovým dymom, obodkovali sa posvätným práškom a nakoniec si posadali (ako aj my) okolo veľkého tirthamu (nádrže s vodou) a len tak oddychovali, prípadne jedli. Ako aj my. Úžasnú atmosféru malo to miesto. Sedíš si, nad tebou modré nebo, vľavo 46 metrová gópura (vstupná veža-brána), na ktorej ani centimeter nie je bez nejakej postavičky, či ornamentu, v pozadí hrá chrámová hudba, odhryzuješ si zo sladkastého apamu a je ti fajn :) Aj nám bolo, ani sa nám odtiaľ až tak nechcelo, ale už sa začalo stmievať, tak sme sa pomaly pobrali ďalej. Do ulíc okolo chrámu, v ktorých to tiež pulzovalo, ľudia nakupovali, jedli na ulici, bavili sa, tetušky predávali kvety do vlasov, nezabudnuteľný starý bradatý pán predával limonády, motorky trúbili, rikše poprdkávali zvukom im príznačným a my sme nasávali a nasávali tých pár jedinečných momentov. Tiež malo to mesto niečo do seba...
Na druhý deň sme vyrazili na výlet na ostrov Rameshwaram. Síce sme cestou zabrali viac času ako potulovaním sa po chráme, ale oplatilo sa ;) Rameshwaram je malý ostrov medzi pevninou a Srí Lankou (od Srí Lanky je vzdialený necelých 20km) a vedie naň 2km dlhý most Indhiry Ghándiovej. Nie je nejako špeciálne prenádherný, ale je z neho krásny výhľad na bielopiesočnaté pobrežie Rameshwaram-u a rybárske lode kotviace pri pobreží. Najväčším lákadlom na tomto ostrove však je, ako inak, chrám. Nebol by pre nás dáko výnimočný, keby sme práve tu nemali možnosť zažiť, resp. pozorovať, indickú odnož našej oblievačky. Aby som to upresnila. Práve v tomto chráme je niekoľko tirthamov (nádrží, väčších a menších), v ktorých je posvätná voda, ktorou, keď vás mních obleje, zmyje z vás vaše hriechy a očistí vašu karmu. Takže sme idúc vo vnútri chrámu, obdivujúc stropné maľby, kde tu zrazu zaregistrovali okoloidúcich ľudí, premoknutých do nitky od hlavy až po päty. Vtedy sme pochopili prečo sú dlážky chrámu vlhké, plné vody, čo sme dovtedy nikde nezažili. A keď sme sa dostali do časti chrámu, kde bolo niekoľko tirthamov, mali sme to v priamom prenose - rad na tirtham, k mníchovi, ktorý s džbánikom poleje každého veriaceho podľa jeho gusta. Niektoré ženy sa nechali len distingvovane pokropiť alebo si nechali vliať vodu do rúk a tou sa pokropili samy, ale väčšinou sa nechávali ľudia komplet pooblievať. Teda, ak nie aj všade, tak časom po 12 tirthamoch (ak ich aj náhodou nebolo aj viac, marí sa mi, že do 20) boli už úplne mokrí. Ale, mali aj prezliekárne do sucha, takže je to domyslené ;) Nuž, vcelku zaujímavá tradícia, sa nechať za 200 rupií premočiť... ;) Odtiaľ sme už šli len naspäť do Madurai, dali sme si obedo-večeru na streche hotela a večer sadli na nočný bus do Madras-u (Chennai).
Mammallapuram
Ráno sme v Madras-e najprv museli zistiť, ktorý autobus nám ide do Mammallapuram. A potom, keď sa nám to podarilo, vo chvíli, keď sme sa rozhodli, že kašleme už na to a ideme zohnať taxík (lebo ma všetci šoféri autobusov odkazovali na iných a iných a, čojaviemešteakých), trvalo to len hodinku rozheganým autobusom (madraským vidlybusom) a prišli sme do cieľa. Malej pobrežnej dedinky zvanej Mammallapuram. Táto je preslávená množstvom kamenárov, ktorí tu neustále brúsia a klepkajú a tvarujú a vytvárajú krásne kamenné sochy a sošky a prívesky a všetko možné aj nemožné, hlavne, že je to oku lahodiace. A okrem toho sa na rôznych miestach v okolí (ale aj vrámci) tejto dedinky nachádzajú umelecké diela vytesané do tunajších skalných útvarov. Niektoré pôsobia ako chrámy, niektoré ako malé mauzóleá, niektoré len zobrazujú nejaké príbehy, či výjavy, no všetky sú krásne a jedinečné. Veď zápis do UNESCO nemohli dostať len tak pre nič za nič.
Preto sme si po tom, ako sme sa ubytovali, trošku si pospali a najedli sa, šli podľa rady v mojom bedeckeri, požičať bicykle a vydali sme sa objavovať pozoruhodnosti tohto miesta. Aj napriek tomu, že bolo dosť teplo, nás vietor príjemne ofukoval a bolo nám hádam aj lepšie, ako keby ideme na pešo. Zašli sme aj ďalej k pobrežiu cez iné malé dedinky a osady, Luky sa okúpal v Indickom oceáne a my sme sa zavtedy pofotili s tunajšími mládencami (ktorí nás neprišli okradnúť, len sa odfotiť a opýtať sa – Where are U from :). Bola to taká milá zmena, zajazdiť si na bicykli. Mne sa to veru rátalo a verím, že aj ostatným. A veľa sme prešli a videli viac, ako keby sa máme spoliehať len na vlastné nohy. K večeru sme ešte stihli chrám na pobreží, kde bolo nespočetné množstvo indických turistov, ktorých sme potom pozorovali, ako sa bavia pri mori oni. A, čo vám budem hovoriť, dosť inak ako my... ale to musíte vidieť, to sa ťažko popisuje ;)
Druhý deň sme si spravili malý výlet vidlybusom do akéhosi skanzenu, zvaného Dakshina Chitra, ktorý predstavoval kultúru, architektúru a remeslá štátov Južnej Indie – Karnatáky, Andhra-Pradeshu, Keraly a Tamil-Nadu. Na záver niečo odlišné, poučné a zaujímavé a podarilo sa nám kúpiť aj pár jedinečných suvenírov. Večer sme ešte pobrázdili kamenárstva, pár turistických obchodov, zašli sme na dobrú večeru, pobalili sa a šli spať.
Ďalší deň nás už čakala len cesta do Bangalore. Spravili sme si krátku prestávku v meste Kanchipuram, ktoré je preslávené hodvábnymi sárí a chrámami (to je, ale prekvapčo ;). Nemohli sme predsa vynechať obchod so sárí, vidieť, ako sa vyrábajú, koľko to trvá a, čo také sárí stoja. Od pár tisíc po niekoľko desať tisíc... Nakoniec sme po kamikadze 5-hodinovej ceste (lebo tento šofér bol veru, ako jediný z našich dovtedajších šoférov, pravý indický šofér – vošiel sa do najmenšej štrbinky medzi inými autami, trúbil každú chvíľu a jazdil rýchlo) šťastne prišli do Bangalore, ubytovali našich v hoteli a šli ešte využiť posledné hodinky našej dovolenky...
