Postupne sa prehliadnu všetky deti, ak je nejaké choré, dostane na pár dní lieky alebo prinajmenšom nejaké odporučenie. Po prehliadke im tunajšia rehoľná a zdravotná sestra zároveň povie niečo o hygiene, vode, podvýžive, chorobách, a tak. Čiže ide aj o nejakú základnú zdravotnú osvetu. Tieto akcie bývajú tak dva-tri krát za 3-6 mesiacov a veľmi sa mi páčili. Veď šlo o deti :)
Už pri prvom takomto výjazde som si povedala, že musím niečo napísať aj o tunajších školách. Totižto nielen na school awareness výjazdoch som videla školy, ale my tu máme jednu školu aj hneď pod nosom. Jedna zo sestier je akoby riaditeľkou v tejto škole, zvanej KAPEPALADI school. Nesie meno podľa vlastných mien členov britskej rodiny, ktorá sa angažuje v zháňaní finančných príspevkov pre jej žiačikov.
Školy sú tu veľké, malé, stredné. Aj na výjazdoch sme išli od najmenšej po najväčšiu. Najmenšia, znamená, že deťúrence sa tlačili v počte asi 40 v jednej jedinej triede. A, hlavne, 4 ročníky základnej školy pokope. Deťúrence posadané na zemi, jedno vedľa druhého, jedno za druhým, plece pri pleci. Stoličky? Asi tak tri – pre učiteľa a prípadného dospelého hosťa – napríklad nás. Lavice? Podobne, jeden jediný stôl, pre učiteľa. Ktorý, ale aj tak väčšinu času stojí. A, na čom teda deti píšu do svojich písaniek? Nuž na zemi, resp. nanajvýš na svojich školských taškách. A majú väčšinou jeden zošit na všetko. Učebnice som nevidela... V tej väčšej škole boli triedy dve – deti rozdelené na prvákov až druhákov a tretiakov až štvrtákov možno až piatakov. V tejto škole mali dokonca aj mliečko na desiatu (zarábané sušené z prášku, ale lepšie ako nič). Ale stále len jeden učiteľ. Tá najväčšia výjazdová mala asi tri, či štyri triedy, deti už boli rozdelené normálne do tried podľa veku a mali AŽ 3 učiteľov. Tam sme aj dostali pohostenie – poháriček sladeného čaju s mliekom a sušienky. Avšak suverénne najväčšia bola tá "naša" škola hneď vedľa nášho zdravotného strediska. Detiská ráno vozievali školské autobusy, lebo deti tam chodili z celého okolia. Bola to asi v tej oblasti jediná cirkevná škola s prvými ročníkmi. Vlastne mali predškolákov a len prvé dve triedy. Ale tých detí bolo nesmierne veľa, hádam aj do sto (možno aj viac). A učiteliek mali, myslím, 5. Bol to vrámci tunajších možností kolos, pre takéto malé deťúrence. Mali tam aj akúsi jedáleň, kde dostávali deti obed.
Deň začínajú decká v škole nástupom (a to je jedno, či sú v štátnej alebo cirkevnej škole). Zoradené v pravidelných radoch podľa tried, resp. veku (ak sú všetci spolu v jedinej triede), ako vojaci sa pozdravia s učiteľom, pomodlia sa spoločne, a potom majú prípadne ešte nejaké slovné hry. Tuto v našej škole je vždy jeden predčítač, ktorý vykrikuje nejaké slová a všetky ostatné deti po ňom spoločne zborovo opakujú. Fakt to pôsobí ako vojenský výcvik. Je to veľmi zvláštne, sprvoti. Milé, ale zvláštne... Teda pre mňa... A potom majú naše deti tu pod oknami serióznu rozcvičku. Na úder bubna krútia zápästím, ramenami, tlieskajú, cvičia aj v sede a precvičia si postupne celé telo. A až po takomto polhodinovom úvode sa následne všetky detí rozbehnú do tried (triedy).
Do tried sa vyzúvajú. Ak však majú vôbec nejaké topánky, žeže... Ale mimo to, že sú veľa krát tie deti z chudobných pomerov, sú pekne poobliekané, čisté, veľa krát v uniformách (to samozrejme záleží od školy) a najmä, čo sa týka dievčatiek, sú vždy veľmi pekne učesané. Už od malička im vyčesávajú zapletané copy, dva, jeden, častokrát majú vo vláskoch pripnutú nejakú kvetinku, alebo majú copy s veľkými mašľami, je to také pestrofarebné. Môžem si na nich oči vyočiť... A majú samozrejme, ako som už písala, náušnice, náramky na rukách, niektoré aj nohách.
Nadobudla som pocit, že v škole sa dodržiava dosť prísna disciplína. Pán učiteľ má aj akúsi trestaciu paličku a videla som, že naozaj vie prinajmenšom poťupkať nezbedníka, čo vymýšľa, či vyrušuje. Nevidela som, že by učiteľ nejako silou dieťa zbil, ale videla som, že ju asi z času na čas použije. A na jednom awarness-e, keď chlapci odchádzali z prehliadky do svojej triedy, tak ich učiteľ treskol po chrbte. Dobre čítate, treskol, až mne za nich vyrazilo dych. Samozrejme, tvárila som sa, že som to nevidela, resp., že mi to neprišlo nejak zvláštne, ale veru, prišlo mi to dosť drsné... Ale vraj je to niečo ako chlapské poklepanie po pleci... No, keď myslia... :(
Triedy sú pomerne malé, rozmerovo, z našich tried, aké si ich pamätám z prvého stupňa, asi tak polovičné. No veľakrát krásne pomaľované – mapou Indie, rôznymi orgánmi tela (srdiečko, obličky) alebo anglickými slovíčkami. A vpredu je vždy veľká tabuľa, väčšia ako boli tie naše. Kriedová samozrejme, to už sa u nás pomaly nenosí ;)
Cez obed chodia deti väčšinou domov na obed a pooobede je ešte vyučovanie. A v soboty sa chodí do školy tiež. Keďže sa tu v sobotu pracuje, tak aj škola je aj v sobotu. Ale to len doobeda.
A, čo sa týka predmetov, neviem, ako je to s matematikami, či prvoukami, ale už len pri pomyslení na to, že sa už od mala učia tri jazyky a vlastne aj tri písma, mi to príde pomerne náročné. Lebo úradné jazyky sú hindština a angličtina – oba majú iné písmo, samozrejme. A okrem toho má každý štát Indie svoj štátny jazyk, ktorý ma veľa krát tiež aj svoje písmo. Byť v týchto podmienkach dobrým žiakom a nebodaj ísť ešte aj niečo odborné študovať... Ťažké to veru musí byť... No v realite vie máloktorý bežný človek hindštinu a nieto ešte angličtinu. Nanajvýš predavači majú nejakú slovnú zásobu v angličtine, ale bežní ľudia, ťažko... A deti, tie stále omieľajú len svoje What´s Ur name a Where are U from :)... Držím im palce, aby toho časom vedeli viac...
