Collin je tu s nami nejaký ten mesiac. Prišiel na Zem niekedy okolo Vianoc, kedy o ňom väčšina z nás ešte ani nechyrovala. Potom, v januári, sa o ňom začalo písať v novinách. Niektorí mu začali venovať pozornosť. Väčšina, vrátane mňa, ho ešte stále veľmi nevnímala. Neskôr, vo februári, sa vybral na výlet do Talianska. Mmm, to už sa ním začal zaoberať kadekto. Ja však nerada nasledujem davy, tak som si prečítala vtedy jeden článok od českého všeobecného lekára pre dospelých, zdal sa mi rozumný, tak som ostala pri ňom a snažila som sa viac-menej túto stále viac populárnu tému ignorovať.
Časom - vlastne v marci - však reči o Collinovi nabrali na obrátkach a moji blízki začali mať obavy. Tak som si povedala, že by som sa asi mohla do toho ponoriť trošku viac, naštudovať dáke relevantné informácie, nech som zorientovaná v čase a priestore. Otvorila som jeden lekársky portál a čítala som. Čo spôsobil Collin vo svete, ako ho, kde privítali, ako ho, kde vyprevadili. Prečítala som si aj, že niektorí moji kolegovia už dávno tušili, že Collin nebude len taký slabúšik. A títo múdri mladí šikovní lekári si povedali, že sa musia spojiť, dať hlavy dokopy a spísať, čo bude potrebné pripraviť na stretko s Collinom u nás. Všetko spísali v priebehu pár dní. Sú úžasní. V mojich očiach sú fantastickí a som im vďačná za ich húževnatosť a odhodlanie. Urobiť všetko pre záchranu, čo najviac pacientov u nás.
Avšak, nemalo to len pozitívnu stránku. Pri čitaní o Collinovi som jednak premrhala obrovské množstvo času a druhak prepadla ma panika. Ako to zvládnem? Čo budem robiť? Neublížim svojim deťom? V bežné dni sa musím snažiť a ovládať, aby sa mi darilo napĺňať princípy rešpektujúcej výchovy a teda nehučať na nich, neprikazovať, ale vysvetľovať, byť trpezlivá... No, a keď s nimi nebudem môcť výjsť von 14 dní? Šak sa zbláznim. Budem na ne vrieskať. Budem podráždená na muža. A potom som v MHD (moja posledná cesta MHD na dlhú dobu) počula dve mladé baby, ako sa rozprávajú o karanténe... Že prvé dva dni by asi poupratovala, a potom by začala asi zrastať s gaučom... Krútila som hlavou, či dobre počujem... Čo by som ja dala za takú karanténu samej so sebou... Je to vlastne môj nesplniteľný sen, nech mi to môj manžel a dcéry odpustia... No keby mám dva týždne sama pre seba, vrátila by sa im oddýchnutá, vypeknená, namotivovaná mamina, ktorá by mala nové sily na trpezlivosť a láskyplnosť :)... Lenže moja karanténa by bola iná... Mám z nej paniku už druhý týždeň... No namýšľam si, že to už začínam prijímať, ako fakt a, že to chcem prijať ako výzvu, ešte viac popracovať na sebaovládaní :) No ten prvý deň, keď ma tá panika začala obopínať, som na tú svoju staršiu nahučala... áno... a tak ma to mrzelo... lebo sa mi už dáky mesiac naozaj darilo efektívne komunikovať :)... no zlyhala som... lebo som sa zľakla...
A bojí sa nás veľa. Bojíme sa neznámeho, bojíme sa seba, bojíme sa partnerov, bojíme sa o naše deti, bojíme sa o svojich rodičov a ich rodičov... A aj preto zlyhávame, strácame trpezlivosť, zdravý úsudok, silu, niektorí možno nádej.
A hneváme sa. Najlepšie na tých druhých. Ak môžme na niekoho hodiť vinu a hnevať sa naňho, veľmi radi sa toho chytíme a pridáme sa do davu a nadávame spolu na toho a toho.
Mám jedného kamaráta. Je to skvelý chalan. Viem. Už nie sme chalani a baby z medicíny... Už sme muži a ženy, čo majú deti... Takže, mám takého kamaráta. Je to skvelý chlap a otec. Vždy, keď mu zavolám, či by sa pozrel na môjho brata, kamoša, kamoškinho frajera a hocakého koňa sestry švagra, povie, že jasné. Daj mu moje číslo, dohodneme sa, kuknem ho/ju. A nemyslím si, že to tak povie len mne. Povie to každému, koho pozná, a kto sa naňho obráti. Lebo on je ten typ. Čo Ti nikdy nepovie nie. Vždy sa všetko dá. Je z tých optimistických a šťastných ľudí, ktorí vždy nájdu cestu. A nesleduje facebook. Chodí do roboty, z roboty bajkom domov alebo si zahrať s kamošmi dáky šport (lebo športuje asi všetky športy) a doma sa venuje rodine. A žije si takto svoj život zo dňa na deň, zo služby do služby a kľudne sa môže stať, že mu unikne dáky Collin, o ktorom všetci svorne debatia na sociálnych sieťach. A môže potom urobiť aj veľkú chybu, za ktorú sa naňho teraz kdekto hnevá, kto ho ani nepozná. A nevie všetky súvislosti. Ja som sa to tiež dozvedela, sprostredkovane. No nedalo mi to. Overila som si fakty u nášho spoločného kamaráta. A nemôžem sa naňho hnevať...
A aj tí, ostatní, čo zamlčali, že niekde boli alebo s niekým boli a vyradili viacerých zdravotníkov, sa vlastne veľmi báli. O seba, o svojich blízkych... V kritických a emočne vypätých situáciách vie málokto konať racionálne...
Nehovorím, že to tých ľudí ospravedlňuje. No myslím si, že sociálne siete, sú veľmi veľmi zlé v tom zmysle, že umocňujú akékoľvek negatívne emócie... Treba si to vypnúť. Aspoň teraz...
Našťastie, som z daného lekárskeho portálu dostala aj niekoľko pozitívnych informácií, tie som využila a zažila som naopak veľmi krásne momenty o tom, akí sme stále ľudskí a dobrí. Napísala som susedom mail o susedskej spolupatričnosti, rúškach, či by niekto vedel ušiť, pre tých, ktorí si nemajú, kde rúška zaobstarať. Do desať minút od odoslania som mala odpoveď od jednej susedky, večer odpísala druhá susedka a na druhý deň prišla za mnou osobne tretia, opýtať sa, či ušije aj nám, ale, že sa ponáhľa, ušiť dáke, a potom uteká do izolácie na chatu, lebo tie jej pľúca... Nuž a vtedy som mala naozaj slzy na krajíčku... Fakt som videla, že sa bojí, aby neochorela... Len pred rokom sa jej narodilo prvé vnúča... No zomierajú tí, čo majú slabé pľúca... Tí, ktorým sa neujde respirátor... Keď si to ľudia čítajú, jasné, že sa boja... Tak, ako ona. No aj napriek tomu si povedala, že ušije, pre druhých, čo by potrebovali... Úžasné, krásne, ľudské...
Čo sa mi tiež páči na Collinovi, je jeho efekt na trávenie času pospolitého ľudu. Keďže som matka dvoch malých detí, chodím von pravidelne. Máme super situované sídlisko. Kúsok máme jazero, kúsok les, rameno... Paráda... A chodievajú na vychádzky aj iní ľudia, samozrejme. No za tieto posledné dni, mám naozaj pocit, že to, čo ľudia netrávia doma, idú von, do prírody. A keďže nie sú krúžky. Tak vidím aj rodiny s pubišmi. Fakt! To je takmer, ako fatamorgána. Je to fantastické. Najúžasnejšie je to, že je to denne. Aj starí, aj mladí. Všetci sa prechádzajú. Vravím si, že to, čo sa ťažko darí lekárom, vysvetľovať ľuďom, že prechádzať sa denne je prevencia kardio-vaskulárnych ochorení, to prosím náš mladý pán Collin zmákol na jedničku ;)
A naozaj by sme mohli všetci skúsiť túto špecifickú a nečakanú situáciu pretaviť do niečoho pozitívneho. Skúsme byť viac spolu. Aktívne. Viac sa venovať svojím deťom. Keďže veľa oteckov robí teraz z domu, to, čo neprecestujú, môžu venovať svojim potomkom - váľať sa s nimi na zemi tak, ako to vedia len ocinovia. Možno sa aj nám maminám koniec koncov trošku odľahčí. Uvidíme. Nevieme. Musíme si len povedať, že to skúsime. Popracovať na sebe. Zlepšiť sa. Zlepšiť vzťahy. Susedské. Rodinné. Partnerské.
Chcela som písať ešte všeličo iné, ale toto sa mi páči, ako záver.
Tak si to sľúbme, že skúsime byť ľudskejší a prítomní v okamihu...
