Včera som sa stretla s priateľmi, ktorí v roku 1968 emigrovali do susedného Rakúska a momentálne žijú vo Viedni. Áno, majú sa dobre, nakoľko sú to schopní a šikovní ľudia. Nedalo nespomenúť posledné udalosti s utečencami a Laci sa rozhovoril. Hovoril o Rakúsku, ktoré nikdy neodmietlo pomôcť tým, ktorí to potrebovali. Spomínal, koľkí naši ľudia využili v roku 1968 možnosť zostať alebo pokračovať či do Kanady alebo inde. Nikto ich nevrátil domov, hoci sa tu vtedy nestínali hlavy a nikomu nehrozilo, že by za svoje protesty dostal väzenie alebo "doživotie"... pamätám sa, akosi príliš nahlas som odporovala spojeneckým vojakom, a naši policajti ma zmastili - jedna radosť...
Teraz je situácia opačná: je tu niekto, kto potrebuje aj tú našu pomoc. Je pravda že utečenci nie sú iba zo Sýrie a iba takí, ktorí potrebujú pomoc, nový začiatok a ochranu... je pravda i to, že niektoré skupiny, najmä tie, ktoré sa vylodili v Taliansku, vzbudzujú hrôzu... ale skúsili to... odísť do akéhosi "nového sveta". My, na Slovensku, však máme trochu komplikovanú situáciu; nevieme pomôcť ani vlastným ľuďom, nedokážeme vyriešiť rómsku problematiku, nie sme schopní zabezpečiť "obete reštitúcie", ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou o rok rozšíria rady bezdomovcov, nakoľko končí ich ochrana "vládou" a majitelia domov ich budú môcť beztrestne vyhodiť na ulicu, a zrejme bude ešte veľmi veselo, najmä keď bude musieť konkrétne magistrát Bratislavy preukázať, kam sa podelo spomínaných 800 bytov z roku 2012.., ale paradoxne na "dobrý štart" pre iných, to máme...
Hoci patrím medzi tých, ktorí by inému v núdzi dal i to posledné, cítim tu akúsi krivdu voči našim ľuďom, ktorí žijú z ponižujúco nízkych výplat, z otrasných dôchodkov, a ktorým sa účelovo predhadzujú rôzne "výhody", veď sa zase blížia voľby, a treba sa zabezpečiť. Riešení poznám niekoľko; sú jednoduché, a vôbec nechápem, prečo tí, ktorým sme umožnili, aby nás zastupovali na zahraničných fórach, na ne neprišli; znamená to, že na tie lukratívne posty nepatria?
A čo my, ostatní? Otočíme sa ľuďom v núdzi chrbtom, ako sa pomaly, ale isto otáčame aj tým našim ľuďom, ktorí tu žijú a pomoc naozaj potrebujú?
Nemyslím si, že týmto "komentárikom" niečo vyriešim, ale dúfam, že sa niektorí zamyslia a aspoň sa pokúsia o nastolenie rovnováhy. Všetci do jedného by sme mali dbať hlavne o to, aby nás neovládala chamtivosť, ale ani strach alebo rasizmus... to by sme sa ďaleko nedostali...
