Mám úžasného mentálne postihnutého syna, geniálneho komentátora súčasných udalostí. Vybrali sme sa do mesta. Bolo celkom príjemne, celkom pekné počasie. Ako sme prichádzali k bývalému V-klubu u nás, v Bratislave, nedalo sa nepočuť nejaké nekvalitné mrmlanie a menší chrapot, čo nás zaujalo, lebo sme nevedeli, o čo ide. Zelené zástavy s bielym znakom Slovenskej republiky s pomerne malou skupinou ľudí napovedali, že pôjde o stretnutie "národovcov", uznávajúcich zásadne "vlastné práva". Falošný spev slovenskej hymny, skandovanie, ako si "otčinu nedáme" vyvolalo úsmev; preboha, kto nám tento raz berie otčinu? Šesťdesiaty ôsmy rok už bol, píše sa rok 2015, ak sa nemýlim... do toho nás oslovila sympatická slečna s denníkom "za ľudskosť" a dozvedeli sme sa, že na Hviezdoslavovom námestí sa uskutočňuje akési "proti-hnutie" tohto, s podstatne vyššou účasťou..., opýtali sme sa teda policajtov, "strážiacich" pokoj podujatia (toho, na Námestí SNP), o čom to je. Vraj proti imigrantom. No fajn, môj syn to hneď okomentoval: "To sú tí, čo ich chcú povraždiť?" Trochu som ho odsunula, aby neboli problémy, a len tak som prehodila, že proti Sýrijčanom nič nemám, sú to zaujímaví ľudia, ... načo sa veľmi kyslo zatváril jeden z policajtov, tak som radšej ani nepokračovala... do toho poznamenal môj syn: "Maminka, a v čom sú tí ľudia, ktorí tu kričia, že si nedajú otčinu, dobrí? Oni sú niekde dobrí, ale nevedia o tom?" Zamyslela som sa, a pokývala som hlavou, že tak nejako... a otvorili sme si Noviny za ľudskosť. Nič priekopnícke som sa nedočítala, preto som sa zamyslela nad tým, prečo treba ľudí učiť ĽUDSKOSTI, keď by to mala byť ich základná vlastnosť; alebo sú z rodu medveďov či žralokov, a preto je im ľudskosť cudzia? Spomenula som si, ako sme si navzájom pomáhali, aj celkom neznámi ľudia, keď som bola dieťa, ako som "zle vychovala" tie svoje deti, lebo predovšetkým myslia na bolesti iných a je im samozrejmosťou, že sa snažia prispieť k odstráneniu takejto bolesti. Spomenula som si na základnú vetu kresťanskej výchovy: "Nech Tvoj hnev umrie so západom slnka"... natíska sa otázka: aké hodnoty vyznávame, keď nás treba učiť ĽUDSKOSTI? Čo sa snami stalo, a kedy?
Potešili ma však aktivity pred starým SND, kde sa niektorí možno túžili stať lepšími, iní si vylepšovali svoj "imidž", aby sa tu zviditelnili ako "tí dobrí"... prečo to takto hodnotím? Lebo keď stretnete skutočne a od podstaty "dobrého človeka", vyžaruje to z neho, sála to zo seba ako svetlo inej kvality...veď to poznáte...
Nechcem zhodiť aktivitu tejto skupiny ľudí, len som v myšlienkach zašla kamsi "nahor" a vtisla sa mi otázka: KOMU toto všetko nahráva do karát..., aké iné dôležité a skutočne vážne problémy sa takto šikovne zastierajú... môj syn bol šťastný. Vlastne keby nebola otázka imigrantov taká pálčivá, a išli by sme do mesta, nikde by sa nič podobné nedialo; vymietli by sme dva-tri obchody, niekde dali kávu, ... a dosť... takto mal môj syn/večné dieťa - pre seba krásny deň so skvelým programom, aj keď bol určený niečomu alebo niekomu celkom inému...
