Ako sme skladali pesničku

So Stanom sa poznáme už od strednej školy. Jeho vtedajší lennonovský zjav bol neprehliadnuteľný. Účinkoval v divadle. Okrem toho spolu s Mirou Bajlovou a Vilom Dočolomanským hrávali v skupine Sentiment Band. Samozrejme, jazz. Neskôr sa ocitol v partii s úplne inými hudobníkmi. Nechali sa inšpirovať „Doors“ a nazvali sa „Rám“. Na tú dobu to bol skvelý projekt. Dominoval pôvodný repertoár, nebránili sa však hrávať ani „And Your Bird Can Sing“ od Beatles, či doorsácku „Lost Little Girl“. Motal som sa okolo nich, občas vypomohol zásahom do angličtiny v textoch, neskôr som dokonca spoluprodukoval ich štúdiové nahrávky. Jedna pesnička sa ocitla aj na ktorejsi kompilácii Roba Gregora v čase, kedy napálenie jedného CD stálo neuveriteľných sedemsto korún. Cesta do rádií sa otvorila v momente rozpadu skupiny. Aj taký je život...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (7)

Stano pri úplne inom nahrávaní v úplne inom štúdiu.

Prešlo niekoľko rokov, kým sme sa so Stanom opäť stretli. Popri debatách o živote skrsla myšlienka zložiť pesničku, poslať ju do jednej práve vyhlásenej súťaže a vyhrať.

Písanie hitu sme začali hľadaním úderného textu. „Mám pár riadkov, môže to byť silný refrén“, zahlásil som. Z dnešného pohľadu odvážne tvrdenie:

Hľadáme znamenia

Ktoré nás premenia

Na lásku čo je v nás

Tak nám to nepokaz

Keď príde znamenie

Ktoré mi povie „nie“

Tak budem hľadať sám

cestu čo vedie k nám

Úlohou dňa bolo vymyslieť prijateľné slohy, ktorými by sme refrén obložili. Nič rozumné zo mňa neliezlo. Stano nakoniec zahlásil: „Ten refrén sú vlastne dve slohy, skús dopísať ešte jedno štvorveršie a ako refrén urob niečo iné.“ Skvelý nápad, ťažšia realizácia. Cesta k vytúženému hitu zahataná momentálnou kreatívnou impotenciou.
Keď bol text hotový a dobrúsený, začali sme riešiť hudbu. „Nemalo by sa to začínať v mol, má to byť dravé a rytmické“, namietal som. Nakoniec sme postavili základné akordy a začali riešiť štruktúru. Prešli asi dva dni, nechali sme to odležať. Obvolali sme kamarátov a postavili štúdiovú kapelu. Stano s hrôzou zistil, že nevie nájsť papier s poznámkami ku skladbe, pamätal si len akordy. Zo skúšky sa stalo skladateľské sympózium. Pesnička začala naberať úplne iné rozmery, ako sme plánovali.
Pustili sme sa do nahrávania. Stano zrazu oznámil, že to nemôže naspievať, lebo musí niekam neplánovane a neodkladne ísť. Čas bežal, najbližší voľný termín v štúdiu bol o dva týždne. „Skús to ty, však to zvládneš“, rozhodol.
Prvý problém sa vyskytol pri zistení, že pre moje neškolené hlasivky by bolo vhodné, keby boli nahrané podklady minimálne o dva tóny nižšie. Aktuálna tónina vyhovovala Stanovi, nie však mne. Nahrať to ešte raz v inej sa už nedalo. Pokus zohnať ďalšieho speváka, ktorý by to zvládol, zlyhal tiež.
Po asi piatich hodinách trápenia sa začal rysovať nejaký výsledok. Pri pokuse opraviť pokazené pasáže zrazu vysvitlo, že sa mi počuteľne zmenila farba hlasu. Prespievať len niektoré časti bolo nemožné. Unavený som sa do toho pustil znova. Nechali sme iba záverečný refrén. Zvukár to zhodnotil slovami: „Lepšie to už nebude.“ Pomocou tejto formulky sme sa prepracovali k vytúženému koncu môjho utrpenia. Nasledovala mixáž. Nahrávka bola na svete.
Včera som sa k nej opäť vrátil. Súťaž sme nevyhrali, hit sa nekonal, a o ďalšie sme sa už nepokúšali. Keď to tak počúvam, musím skonštatovať, že najlepší je tam aj tak ten klavír. Vďaka, Martin!