Príjemne ma potešila tvoja kniha rozhovorov s Milanom Lasicom. Aký máš z nej pocit s odstupom času? Je v nej všetko, čo v nej má byť, alebo by si niečo zmenil?
V nijakej knihe nikdy nie je všetko, čo v nej má byť. A to je možno aj dobre. Urobiť megarozhovor s Milanom Lasicom ma lákalo už dlhšie, Lasica je človek, ktorý má zaujímavý ľudský i profesijný osud, má na veci okolo nás vyhranené názory a vie ich skvele formulovať. Usiloval som sa, aby naše rozhovory vystihli jeho osobný, umelecký i občiansky zástoj. Mal som vyššie ambície, ako urobiť iba „veľký“ novinársky rozhovor, usiloval som sa ísť Lasicovi tak trochu na telo či pod kožu a lákalo ma to tým viac, že Lasica si človeka tak ľahko na telo nepustí. Kniha je už za nami, no neraz sa pristihujem pri úvahách, o čom všetkom sme sa ešte mohli a mali baviť.
Schválne - o čom ešte?
Nemyslím ani tak na otváranie nejakých nových tém, skôr na to, ako sa dali niektoré témy ešte viac rozvinúť. Ako sa vraví: možno nabudúce...
Pre veľkú časť čitateľov blogu je písací stroj už iba kusom nábytku, ktorý patrí do múzea. Pre teba, naopak, znamenal dlhé roky "pracovný nástroj". Používaš ho ešte niekedy?
Písací stroj... Keď som vystupoval v televíznej relácii „Mojich sedem divov“, jedným z mojich divov bol práve písací stroj. Je to veľký zázrak. Hoci pravda je taká, že som svoje texty vtedy písal rukou a na písacom stroji som ich len prepisoval. No písací stroj ma vždy priťahoval ako umelecké dielo, ako artefakt. Samozrejme, hovorím o starých písacích strojoch, zo začiatku minulého storočia. Stále ich obdivujem v starožitníctvach a jeden - kufríkový písací stroj značky Torpedo - mám doma na polici v knižnici. Od roku 1995 používam počítač a zaujímavé je to, že som sa počítaču dosť dlho bránil, a keď som si ho konečne zadovážil, tvrdil som, že budem aj naďalej písať rukou a na počítači budem svoje texty len prepisovať. Opak je pravdou - píšem na počítači úplne všetko: od prvej skice po finálny tvar.
Mnoho rokov si šéfoval literárnemu mesačníku Slovenské pohľady. Aké sú tie tvoje dnešné na súčasnú literatúru?
Peter, toto je taká všeobecná otázka, že na ňu neviem konkrétne odpovedať. Nemám pohľady na literatúru ako takú, ak už, tak na jednotlivých autorov, či ešte presnejšie - na jednotlivé texty. Niečo sa mi páči, niečo nie, a niečo ide celkom mimo mňa.
Čo hovoríš na M. E. Matkina a Michala Hvoreckého?
Matkin... Čítal som len prvú knihu, nijako zvlášť ma to nenadchlo. Vidí sa mi to byť také umelohmotné. Pred dvoma rokmi som preložil mladučkú ruskú prozaičku Irinu Denežkinovú. To, čo sú u Matkina kulisy, to je u Denežkinovej život. Michal Hvorecký... Vážim si na ňom jeho ambicióznosť a cieľavenmé úlisie prekročiť slovenské provinčné hranice. Ak sa naučí byť v texte menej „viditeľný“ a viac dôverovať príbehu, zadaria sa mu aj romány.
Vieš o nejakom básnikovi či spisovateľovi, na ktorého by si rád upozornil?
Hm... Mám rád poéziu Karola Chmela.
Čo podľa teba potrebuje mladý autor dnes na to, aby sa presadil?
Wow! Opýtaj sa Michala Hvoreckého.
Z času na čas prekladáš z ruštiny. Pracuješ na niečom aj v súčasnosti?
To „z času na čas“ je v posledných asi šiestich rokoch moja permanentná činnosť. Momentálne prekladám Vladimíra Sorokina - je to špičkový súčasný ruský prozaik a dramatik. Kniha sa volá Srdcia štyroch, obsahuje jeden škandalózny román (Srdcia štyroch), ktorý je paródiou či travestiou céčkového kriminálneho trileru a déčkovej erotiky; ďalej postmodernú „novelu“ Mesiac v Dachau a tri postmoderné divadelné hry - Hochzeitreise, Peľmene a Dostojevkij: trip. Vyjde to v Kalligrame na jeseň.
Je prekladanie lukratívne? Alebo prečo si sa potom pustil do Puškinovho Onegina? Pokiaľ si dobre spomínam, tak som ho v slovenčine čítal už pred nejakými osemnástimi rokmi...
Lukratívne v zmysle: či sa dá z toho vyžiť? To sotva... Do Onegina som sa pustil už pred tridsiatimi rokmi, bola to do istej miery moja reakcia na práve vtedy vydaný tretí slovenský preklad tohto diela, ktorý ma dosť sklamal. Preložil som si vtedy len tak pre seba asi dvadsať strof prvej hlavy... Našiel som to pred asi šiestimi rokmi v zásuvke, keď som si robil poriadok v papieroch. Čítal som si to, začal som to opravovať no a chytilo ma to. Robil som na tom asi dva roky sporadicky a keď som mal asi polovicu, vyskytol sa Peter Chalupa, ktorý sa to rozhodol vydať vo svojom vydavateľstve Petrus. Tak som to dorobil. Bola to krásna etapa môjho prekladateľského života. Puškin je v Oneginovi veľký mág, fascinuje ma najmä jeho irónia a sarkazmus, s akým sa díva na dobu, na svojich hrdinov i na seba.
Možno to vyznie kruto, ale mnohí ani netušia, že si spolu s Kamilom Peterajom, Ľubošom Zemanom a Borisom Filanom zodpovedný za repertoár množstva slovenských interpretov. Tvoje texty spievali Jana Kocianová, Paľo Hammel, Marika Gombitová, a dokonca aj Dežo Ursiny. Zabudol som na niekoho významného?
No jasné. Na Žbirku (Zažni, Prvá), na Müllera (Tlaková níž), na Lipu... S Dežom Ursinym som urobil veľa pesničiek, prakticky okrem Ivana Štrpku som bol jeho jediným textárom. Pravda, Štrpka s ním urobil veľké projekty. Ja štyri muzikály a zhruba tridsať „voľných“ pesničiek. Marika Gombitová spievala iba to, čo som napísal do muzikálu Neberte nám princeznú. Na rozdiel od Peteraja a Filana som nezačínal písať pre rockové kapely a ich spevákov, písal som pre popový takzvaný stredný prúd. Ale pomerne skoro som sa začal venovať divadelnej pesničke - teda písaniu pôvodných textov a prekladaniu textov pre muzikály, hudobné komédie, písaniu kabaretných textov (napríklad 350 textov pre programy Milana Markoviča). To je oblasť, v ktorej sa cítim najlepšie.
Chystáš s Markovičom niečo ďalšie? Alebo je táto kapitola uzavretá?
Momentálne nechodíme po tom istom korze.
Pre koho píšeš texty dnes? Tvoja rodáčka - Košičanka Anna Babjaková síce vydala pred časom album, na ktorom si sa významne podieľal, ale už dlhšiu dobu je okolo nej ticho...
„Normálne“ texty pop music píšem dosť zriedka. Napísal som niečo na najnovšie Žbirkove CD Dúhy. Profesia „textár populárnej piesne“ sa pomaly vytráca - speváci si často píšu sami, tvrdia, že oni sami najlepšie vedia vyjadriť svoje pocity. Prosím, neberiem im to, hoci často je to bohapustá amatérčina. Je markantný kvalitatívny rozdiel medzi textami tých kapiel, ktoré si to píšu sami, a tých, ktorým píše texty povedzme Dano Hevier alebo Vlado Krausz.
"Superstáristi" ťa neoslovili? Niektorým by možno kvalitné texty pomohli...
Neoslovili. Dobre nám tak. Aj im, aj mne.
Vráťme sa ešte k muzikálom. Čo je najťažšie pri adaptácii pôvodných anglických piesňových textov? Dodržať obsah, význam, frázovanie? Použiť adekvátny slovník?
Všetko, čo si vymenoval, je najťažšie. Naozaj. Ale snažím sa.
Dovoľ jednu podpásovku: má píšuci človek čas na čítanie? Ak áno, číta aj blogy? :-)
Takto: Ja som starý krokodíl a bez papierovej dennej tlače sa nemôžem naraňajkovať. Takže čítam úryvky z blogov v SME a dosť často dávam klobúk dolu pred trefnými postrehmi a často aj pred kvalitným štylistickým spracovaním. Na sieti ich (zatiaľ) nečítam: som síce už dlho „online“, no keď už sadnem k počítaču, tak spravidla pracujem. Občas si pre relax hodím jedného „yetiho“. Že by som ho nahradil tými blogmi?
Aké máš plány na najbližšie obdobie?
A kua! Tejto otázky som sa dosť bál. Zvečerilo sa, čumnem do bedne a zalomím.
