reklama

Pár otázok: Július Kinček

Jeho meno nájdete na desiatkach albumov slovenských interpretov. Dopomohol ku sláve skupine Team a pred dvadsiatimi rokmi do nej priviedol fúzatého speváka Paľa Haberu, ktorému neskôr produkoval sólové albumy a prispel aj viacerými hitmi. Bol to práve on, kto spojil Haberu s Karlom Gottom a Petrom Dvorským na legendárnom vianočnom CD. Podpísal sa pod úspech Petra Nagya, spolupracoval s Janekom Ledeckým, Barbarou Haščákovou a MC Erikom, Martou Kubišovou či skupinou AYA (pesničku „Malý princ“ si azda ešte pamätáte...). Producent a autor mnohých piesní, ktoré dodnes hrávajú v rádiách. Šedá eminencia slovenskej popmusic. Šéf vydavateľstva Forza Music. Predseda Výboru SOZA. Július Kinček (1957).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (32)
Debut Petra Nagya, ktorý bol aj prvým albumom v kariére Júliusa Kinčeka, na ktorom sa podieľal. "Chráň svoje bláznovstvá" vyšiel v roku 1984 a za prvé dva roky sa ho predalo 425 000 kusov.
Debut Petra Nagya, ktorý bol aj prvým albumom v kariére Júliusa Kinčeka, na ktorom sa podieľal. "Chráň svoje bláznovstvá" vyšiel v roku 1984 a za prvé dva roky sa ho predalo 425 000 kusov. 

 Mnoho ľudí asi ani presne nevie, čo pojem hudobný producent znamená. V čom spočíva jeho úloha? Jeden vtip hovorí, že producent je ten pán, čo stojí v nahrávacom štúdiu z druhej strany za sklom, muzikantom radí, ako majú hrať, fajčí drahé cigary, nechá sa s pánmi umelcami odfotiť, a keď sa fotka objaví na obale albumu, nikto nevie, kto to je...

 Nie som si istý, či som ja dnes vôbec kompetentný odpovedať na túto otázku. Hudobnému „producenstvu“ sa už venujem len okrajovo a sporadicky. A doba sa zmenila. Navyše aj pri tomto platí, že traja producenti rovná sa päť názorov... -:))) Takže môžem hovoriť len za seba a svoju minulú prax.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Pomáhal som interpetom pripravovať, prípadne priamo vytvoriť repertoár. Pomáhal som im realizovať jeho nahratie v štúdiu so všetkým, čo k tomu patrí. Pomáhal som im realizovať album na trhu, aj keď to už bola viac úloha vydavateľa. Niektorým som zabezpečoval aj organizačný, zmluvný a ekonomický servis. A občas som im dával takzvané strategické rady, aj keď táto úloha producentov sa často preceňuje. Slovom dramaturg, spoluautor, hudobný režisér, agent a občas aj pseudoprávnik, či pseudoúčtovník... -:)))

 Hudobný, alebo umelecký producent je v mojom chápaní servisman, ktorý pomáha umelcovi, vydavateľovi alebo obom urobiť to, čo oni vedia urobiť dobre, ešte o trochu lepšie... Neprekonaná je Haberova definícia, že je to „stavebný dozor nad albumom“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Medzi časťou slovenských hudobníkov je vžitá predstava, že producenta si najíma vydavateľstvo preto, aby ich nútil robiť kompromisy a dotlačil k výsledku, ktorý sa trafí do masovejšieho vkusu. Vy poznáte situáciu z oboch strán. Ako je to vlastne?

 Všetci chcú úspech. U vydavateľa je to prirodzené, ten má najviac ekonomického rizika, a v prípade úspechu aj najväčší úžitok, no neúspech preňho znamená nemilosrdný krach. Producent chce úspech tiež, to mu predsa vytvára „rating“ a chce ho najmä vtedy, keď je ekonomicky previazaný na úspech albumov, čo bol môj prípad. A umelec chce úspech tiež. Verte mi. Len si spravidla dopredu vyhradí neochotu robiť kompromisy, či ústupky. Niekedy úprimne, niekedy len ako prevenciu pred prípadným neúspechom... To je štandardná východisková situácia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V mojej praxi, či z jednej alebo druhej strany, nikdy neprebiehala komunikácia tak, že „musíš tých umelcov nútiť do kompromisov, aby sme sa trafili do masového vkusu“. Ani neverím, že by to takto mohlo fungovať, že by to garantovalo úspech. Vždy to bola debata o tom, či je tam dostatočná invencia, výrazná melódia, dobrý textový slogan, presvedčivá interpretácia, možno aj nejaké posolstvo... A ak prebieha takzvaná kompromisová debata, tak len o tom, či má repertoár šancu na uplatnenie v médiách. Ale to už je len reakcia na situáciu v médiách a na jej limity...

 Predstava, že sa urobia kompromisy a úspech je zaručený, je strašne naivná. Z nášho distribučného katalógu, v ktorom máme tituly aj iných vydavateľov, sa dnes najlepšie predáva asi Rytmus. Ten urobil pre úspech všeličo, ale určite nie „kompromisy voči masovému vkusu“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Čo potrebuje začínajúci spevák alebo skupina na to, aby sa presadili? Provokujúci imidž? Dobrý hudobný nápad? Srdcervúci text? Šťastie? Široké lakte? Peniaze? Šikovného producenta? Alebo z každého niečo? Ako vlastne vzniká hit, ako sa rodí hviezda podtatranského formátu?

 Interpretačný talent, invenciu v tvorbe, štýlovú vyhranenosť a šťastie, pod čím rozumiem súhrn priaznivých, na spevákovi nezávislých okolností. A až potom šikovného producenta, peniaze, prípadne široké lakte. A ako vzniká hit? Kedysi som to vedel ako-tak hmlisto definovať, dnes to už neviem vôbec. Nie je na to vzorec, recept, či formula.

 Ľudia vo vydavateľstvách rozhodujú o tom, či investujú čas a peniaze do nového interpreta, alebo nie. História ukazuje, že napriek všetkým skúsenostiam a odhadom sa môžu mýliť. Decca odmietla The Beatles, pretože „gitarové kapely už nie sú v móde, pán Epstein“, Depeche Mode dostávali zamietavé odpovede na kazety so svojimi demosnímkami, i na kazety, ktoré úmyselne posielali vydavateľom nenahraté, ani jeden z veľkých hráčov nedával prvej platni Free Faces veľkú šancu, lebo „na Slovensku sa depresívna muzika spievaná po anglicky predávať nebude“. A potom sa všetci čudovali. Je asi trúfalé pýtať sa úspešného producenta na omyly, ale predsa: zmýlili ste sa niekedy?

 Samozrejme, veľakrát. A čím som starší, tým sa mýlim častejšie, aj ako producent, aj ako vydavateľ. Je to zrejme zákonité a nevyhnutné, čo pre mňa nie je najpríjemnejšie poznanie. Asi poznáte legendárnu vetu Kamila Peteraja, že v pop-music sa treba učiť od mladších...

 Pôsobíte v Slovenskom ochrannom zväze autorskom pre práva k hudobným dielam – SOZA. Táto organizácia zastupuje domácich i zahraničných skladateľov a textárov a stará sa o vyplácanie odmien za hrávanie ich pesničiek v elektronických médiách, na koncertoch, diskotékach, v hudobných automatoch, za ich vydávanie na kazetách a cédečkach. Napriek tomu je časťou ľudí, ktorí jej zo zákona musia platiť – napríklad prevádzkovatelia rôznych klubov, reštaurácií alebo krčiem – vnímaná ako „tá, ktorá pýta peniaze za nič“. Myslíte si, že SOZA robí pre šírenie svojho dobrého mena maximum? Je osveta, ktorú realizuje, dostatočná?

 Nie, nie je a najmä nebola dostatočná v nedávnej minulosti. Celé deväťdesiate roky sa SOZA popri riešení problémov vlastnej existencie naplno venovala najmä budovaniu mechanizmov výberu a mechanizmov rozdeľovania, čo vôbec nie sú jednoduché veci. Osvetu a public relations sme nestíhali, ani voči vlastným členom, ani navonok. Príliš sme sa sústredili na to, aby sme pre zastupovaných vybrali a rozdelili čo najviac peňazí a to sa nám aj darilo, za pätnásť rokov stúpli výnosy dvadsaťnásobne. Zato sme slabšie načúvali rôznym prejavom nespokojnosti, pričom mnohé z nich možno vyplývali skôr zo slabej informovanosti, než z reálneho problému, či krivdy. Tieto semená vzklíčili a dnes sa s tým musíme vyrovnávať.

 V súčasnosti je už situácia na tomto poli iná. SOZA má informačné pravidlá pre členov i pre verejnosť, vydáva výročné správy, publikuje záznamy z valných zhromaždení, zverejňuje ekonomické bilancie, audity... A najmä má obsahovo pomerne bohatú web stránku, kde nájdete aj veci, ktoré na web stránkach iných zahraničných spoločností veľakrát nenájdete, napríklad Vyúčtovací poriadok. To je značne citlivý a člensky „intímny“ dokument. To ako keby hlava rodiny zverejnila pravidlá deľby domácich financií... Kolegom v zahraničí sa to nie veľmi páči a doma pritom musíme často čeliť otázkam, prečo tá a tá informácia je tajná. Ona pritom visí na webe, len ju treba pohľadať.

 Ďalšie, agresívnejšie zložky osvety, teda aktívny marketing, prípadne tvrdá reklama, to už je skôr vec peňazí. Tu musí SOZA postupovať opatrne, pretože má povinnosť zo zákona, z medzinárodných záväzkov, zo záväzkov voči členom, ale aj zo zdravého rozumu pracovať so zverenými peniazmi zastupovaných maximálne efektívne. Pre SOZA by teoreticky nebol problém zaplaviť celé Slovensko inzerátmi, ale o to menej by rozdelila zastupovaným. Preto každú investíciu do marketingu a osvety zvažujeme aj z tohto pohľadu.

 A nakoniec – ochranné spoločnosti nikdy nebudú v obľube, nech ich vedie ktokoľvek. Významný francúzsky právnik a veľká osobnosť medzinárodného autorsko-právneho sveta, pán Roccichiolli, nám na jednom seminári Phare povedal: čím viac vám nadávajú, tým lepšie robíte svoju prácu... Pre koho je SOZA výpalnícka organizácia, toho nepresvedčí žiadna osveta.

 Minule sa ma opýtal kamarát – majiteľ hudobnej kaviarne – aký zmysel má platiť, keď v jeho jukeboxe sú väčšinou pesničky miestnych kapiel, ktoré SOZA nezastupuje, a aj keby ich zastupovala, tak asi žiadne peniaze neuvidia, keďže organizácia od neho nepožaduje zoznam, koľkokrát bola tá-ktorá pesnička odohratá...

 Neviem posúdiť konkrétny príklad, to sa treba spýtať odborných pracovníkov SOZA. Vo všeobecnosti SOZA štatisticky spracúva to, čo je možné a čo je efektívne. Nemá predsa logiku, aby štatistické spracovanie bolo drahšie, než samotný výnos z použitia hudby. Pozrite si prvé dve strany Vyúčtovacieho poriadku, tam nájdete podrobnosti. Podotýkam, že je to štandardná medzinárodná prax. Vyúčtovacie poriadky sú súčasťou medzinárodnej výmeny informácií a ten náš posudzovala okrem iných aj príslušná komisia medzinárodnej konfederácie autorských ochranných spoločností CISAC.

 Som rád, že o tom hovoríte. Zopakujem však otázku: myslíte si, že ľudia sú o SOZA informovaní tak, aby rozumeli, kto ste, prečo ste a komu slúžite? V médiách sa skôr hovorí a píše o tom, ako ochranné zväzy poškodzujú zastupovaných umelcov. Existuje dokonca stránka, po prečítaní ktorej si normálny smrteľník urobí jednoznačný názor o tom, kto je ten dobrý a kto je ten zlý. Hlbšia analýza zase poodhalí akýsi mocenský súboj medzi zastupovanými autormi vo vnútri zväzu, ktorý ich má chrániť.

 V SOZA sa naozaj vedie takzvaný mocenský boj, alebo ináč povedané boj o pozície vo volených orgánoch. Už od roku 2000. Jeden názorový prúd reprezentujú súčasné orgány, najmä Výbor, lídrami druhého prúdu sú Tóno Kubasák a Peci Uherčík, pričom ľudia okolo nich sa obmieňajú. Takýto „boj“ prebieha aj v iných ochranných spoločnostiach, za posledných desať rokov sa vyskytli analogické situácie v Čechách, Rakúsku, Slovinsku, dokonca aj v nemeckej GEMA, čo je akási vzorová ochranná spoločnosť. Na nedávnom parížskom Valnom zhromaždení CISAC-u prezentovali pred celým medzinárodným autorsko-právnym svetom podobné problémy kolegovia z Turecka a Južnej Afriky... Je to prirodzené - prostredie, v ktorom sa rozdeľujú spoločné peniaze na základe spoločných pravidiel, čo je základný princíp takzvanej kolektívnej správy práv, je vo svojej podstate konfliktné bez ohľadu na to, kto je práve pri kormidle.

 Doteraz tento „boj“ v SOZA prebiehal viac-menej férovo, alebo aspoň v súlade so stanovami. Dnes už tým nie som si istý. Verdikt musia povedať členovia SOZA. Urobím všetko preto, aby k tomu mali čo najskôr príležitosť.

 Imidžu ochranného zväzu, ktorý zastupujete neprospievajú asi ani články o vás v súvislosti s generačným megahitom „Vráť trochu lásky medzi nás“ a údajným okradnutím Peciho Uherčíka o jeho autorský podiel na tejto pesničke. V oficiálnom stanovisku ste sa k problému vyjadrili jednoznačne s tým, že o ostatnom rozhodnú právnici a súd. Mňa osobne prekvapuje, ak sa niekto začne hlásiť o svoj autorský podiel pätnásť rokov po vyjdení skladby. Čo si ale po prečítaní spomínaného článku má z toho vybrať bežný konzument? Alebo krčmár zo Svidníka? S akým pocitom by ste na jeho mieste platili organizácii, posmešná pesnička o ktorej je obľúbeným popolnočným šlágrom jeho štamgastov? K tomu rôzne mediálne kauzy... O hudobnom biznise sa stále šíria nejaké fámy, šumy a nejasnosti, navyše platí, že zlé správy si človek vypočuje radšej. Vyzerá to tak, že SOZA musí – alebo mala by – denne bojovať o svoju dobrú povesť.

 Z toho, čom som uviedol vyššie vyplýva, že SOZA musí a zrejme aj vždy bude musieť denne bojovať o svoju dobrú povesť. Kým bude platiť dvestoročný princíp, že autor má právo na odmenu za použitie svojho diela a že toto právo si chce uplatniť prostredníctvom systému ochranných spoločností – doteraz nikto nič lepšieho nevymyslel – tak sa na tom asi nič nezmení. Už som to kdesi napísal: až keď všetci autori z celého sveta unisono povedia, že túto odmenu nechcú, potom ten systém môže zaniknúť. A ak si chce niekto spravovať svoje práva individuálne, dnes mu v tom nič nebráni. Sú aj takí autori.

 A ten problém s Pecim Uherčíkom a jeho nárokmi k pesničke „Vráť trochu lásky medzi nás“?

 Vyjadrím sa trochu obšírnejšie a všetkých budem odkazovať na váš blog... -:)))

 Hudobný aranžmán naozaj nie je predmetom autorského práva; taký pojem v Autorskom zákone nenájdete. Aranžmán sa za splnenia určitých podmienok môže stať predmetom ochrany, pričom sa zároveň zmení právna kvalifikácia „výkonu“ aranžéra – stane sa spravidla buď spoluautorom, alebo takzvaným spracovateľom diela. Ale toto sa v Peciho prípade nestalo. On to veľmi dobre vie, v týchto veciach je dobre podkutý. Napriek tomu nechá na tejto fikcii akoby automatického nároku vybudovať celý článok. S tým, že vinníkom som ja. Veď ak to vníma ako spor, tak je to skôr spor medzi ním a kapelou Money Factor, než medzi ním a mnou. Ale článok je v celej druhej časti predovšetkým o mne... Preto si myslím, že mu ide skôr o niečo iné.

 Poviem vám na odľahčenie kuriozitu, ktorú mi pred pár dňami pripomenul Zsolt Csókas, kapelník Money Factoru, on má lepšiu pamäť, než ja... -:))) Ja som vraj po prvom vypočutí anglickej verzie piesne, v čase, keď sme ešte neboli dohodnutí na spolupráci, vyjadril pár pripomienok. A medzi nimi aj tú, že by bolo dobré gitarové party prehrať, lebo je tam málo „prstového feelingu“... Zsolt s Jožkom Šebom nelenili, oslovili Peciho a ten prehral party Doda Dubána a Karola Radvanszkeho. Dodo bol vraj potom pár dní urazený... Klasik by povedal, to jsou paradoxy. Keby som bol vtedy menej náročný, dnes by táto kauza zrejme neexistovala...

 Pri kreovaní vzťahov som vtedy plne rešpektoval názor kapely. Rešpektujem ho aj dnes, opätovne som s nimi o tom hovoril. A samozrejme budem plne rešpektovať rozhodnutie Rozhodcovskej komisie SOZA, nech bude akékoľvek.

 Článok v Živote je jednostranný a tendenčný. Koniec-koncov, písala ho Peciho kamarátka, čo nie je nijaké tajomstvo. S tým sa nedá bojovať. Svojím spôsobom to aj chápem, ináč sa asi „kauzová“ žurnalistika robiť nedá. Alebo dá? Každopádne v takýchto situáciach poskytuje priestor druhej strane aj oveľa tvrdší bulvár...

 Pozrime sa ešte na tie fámy. Častokrát sú živené, napríklad, tým, ak predstaviteľ hudobného vydavateľstva moderuje hitparádu vo vplyvnom rádiu – alebo tam pripravuje profily a recenzie nových albumov, zároveň sa ako dramaturg podieľa na príprave televíznej hitparády a pošťastí sa mu stať aj členom poroty pesničkovej súťaže. Alebo, ak môžem byť konkrétnejší, úspešný producent a skladateľ stojí na čele spoločnosti, ktorá vydáva reedície titulov obsahujúcich aj jeho pesničky. Súčasne je popredným predstaviteľom organizácie, ktorá ho ako autora zastupuje. Skĺbenie všetkých aktivít stojí určite veľa času a energie, ale predstavte si, ako to môže vyzerať z dola pre tých nezasvätených. Je toto živná pôda pre špekulácie, alebo nie je?

 Predpokladám, že v prvej časti hovoríte o Čurnom, v druhej určite o mne. Za Juraja nebudem hovoriť, to sa spýtajte jeho.

 Samozrejme, že to je živná pôda na špekulácie. A na nevraživosť, klebety, fámy, zlú povesť, zlomyseľné klamstvá... Nič príjemného. Ja som začínal najprv ako autor s Petrom Nagyom. Obidvaja sme boli začiatočníci, ja ešte väčší, ako on. Postupne som do toho intuitívne vnášal producentský rozmer, v takom tom mojom vymedzení. Tento rozmer som výraznejšie uplatnil až s Teamom a Haberom. A neskôr s Ledeckým, MC Erikom a Barbarou, s Money Factorom, Ayou, ale napríklad aj s Martou Kubišovou. Pri niektorých som pôsobil aj ako autor, pri iných – Janek, Erik s Barbarou – „len“ ako producent. V roku 1990 som sa stal najprv členom a potom predsedom Výboru SOZA. Menoval ma spolu s inými Agnes (vtedajší minister kultúry Ladislav Snopko – pozn.). V roku 1992 sa SOZA stala samosprávnou inštitúciou nezávislou od ministerstva kultúry. Odvtedy som bol štyrikrát zvolený do Výboru. Vždy v tajných voľbách na valnom zhromaždení. V roku 2001 sme založili s Jánom Kováčikom Forza Music, kde som sa stal menšinovým spoločníkom. V roku 2005 kúpila Forza Music väčšinový balík akcií Opusu.

 To je reťazec udalostí, ktorý sa mi nezdá nelogický, alebo neprirodzený. Otázkou je, či nástup novej udalosti mal negovať, alebo rušiť tú predchádzajúcu. To má Opus prestať reedovať a predávať staré albumy Petra Nagya, pretože jeho spoluautor sa po dvadsiatich rokoch od ich vzniku stal akcionárom?

 Predsedom Výboru SOZA môže byť len autor, tak ako predsedom zväzu včelárov by mal byť včelár... Akonáhle vyjadria členovia SOZA väčšinové stanovisko, že ma nechcú, okamžite odídem. A ako som už povedal, po súčasných udalostiach im chcem dať k tomu čo najskôr príležitosť, nie až na konci funkčného obdobia. To je podľa mňa férové. Ja som už v roku 2000 zvažoval, či pokračovať. Keď mi však vtedy jeden z členov toho druhého názorového prúdu povedal niečo v tom zmysle, že ak budem kandidovať, s hanbou ma vyženú, tak som to „riskol“... V roku 2004 som kandidoval len preto, lebo ma o to požiadal súčasný riaditeľ, ktorý to aj verejne na valnom zhromaždení priznal. Ale ešte predtým som mu povedal, že pôjdem do toho len vtedy, ak bude moja nominácia dostatočne silná. V korešpondenčnom zbieraní návrhov z členskej základne, čo predchádzalo samotnej nominácii, som dostal druhý najvyšší počet hlasov... A valné zhromaždenie to potom potvrdilo. Byť zvolený znamená prijať záväzok.

 A ešte jedna malá poznámka. Všetky popísané udalosti prebiehajú v súkromno-právnom priestore. Ten má svoje pravidlá, všeobecné i interné. A ak sú tieto pravidlá dodržiavané, tak by mal každý rešpektovať hlavnú vymoženosť súkromno-právneho priestoru – jeho slobodu a nezávislosť.

 Vaše rozprávanie je zaujímavé, poďme ale k iným témam. Čo okrem demonahrávok v poslednej dobe počúvate? Prekvapilo vás niečo?

 Mimo zamestnania počúvam najmä vážnu hudbu. A tam ma ako človeka „z druhého brehu“ stále niečo prekvapuje. Naposledy čínsky klavírista Lang Lang, alebo spomienkový DVD komplet dirigenta Carlosa Kleibera. Alebo moji obľúbení huslisti Vengerov, Shaham, Kennedy či Hillary Hahn...

 Čo slovenská scéna? Zaujal vás niektorý z finalistov SuperStar? Čo si o takýchto súťažiach myslíte ako konzument, ako skladateľ, ako producent a ako riaditeľ hudobného vydavateľstva?

 Najtalentovanejší sú Cmorík, Schindlerová a Predná, repertoárovo to zatiaľ najlepšie zvláda Predná. O Cmoríkovom albume kolujú rozporuplné informácie - ukážky, ktoré som počul v rozhlase, sa mi páčili. A vraj je dobrý Tomeček, no viem o tom veľmi málo, jeho album nepoznám. SuperStar je pekelná mašinéria, ktorá priniesla všetkým zúčastneným veľký krátkodobý prospech, teraz sa už však otáča proti tým, ktorí ešte zostávajú v hre - proti interpretom.

 Čo tým máte na mysli?

 Tá mašinéria vytvorila v interpretoch pocit výnimočnosti. Nereálny. Zároveň vytvorila na strane publika obrovské očakávania. Takisto nereálne. A dnes, keď treba tie očakávania naplniť, sú Fuller, Freemantle Media, STV mimo hry. Hlavná ťarcha je na pleciach tých začiatočníkov. Ja to nekritizujem, takto boli postavené pravidlá hry, všetci vedeli, do čoho idú. Len vysvetľujem, prečo si myslím, že dnes sa tá mašinéria otáča skôr proti nim.

 Chystáte sa v lete na dovolenku? Oddychujete pri počúvaní hudby, alebo pri počúvaní ticha?

 Občas hudby, ale stále častejšie ticha. Napríklad v lese na bicykli... A dovolenka? Ja som typ horský, moja rodina zas morský... Takže to budeme musieť nejako zladiť, čo je ešte ťažšie, ako zladiť rôzne členské záujmy v SOZA :-)))

 Showbiznis sa vo svete zvykne označovať aj ako zábavný priemysel. Kam sa stihol dopracovať u nás sedemnásť rokov po skončení monopolu jedného rádia, jednej televízie a jedného vydavateľstva? Je to ešte stále viac o zábave, alebo sa Slovensko už začalo približovať aj k druhej časti toho pomenovania?

 Aj na Slovensku je to priemysel, je však primeraný a najmä prispôsobený slovenskému trhu. Ja poznám len hudobnú časť tohto priemyslu, a tá to momentálne veľmi ružové nemá, najmä jej domáca zložka. Absencia hudobných relácií v televíziách – okrem hitparád – a takzvané euroformátovanie hudby v silných súkromných rádiách – testingy, call-outy – neveštia najmä pre nových interpretov nič dobrého. Zahraničná produkcia zas dopláca a bude doplácať na vysoké euroceny, s čím my nič nevieme urobiť, hoci by sme chceli. Digitálny predaj hudby ešte len začína, ten by to mohol celé zrevitalizovať. Takže krátkodobo som skôr skeptik, dlhodobo optimista...

Peter Lehotský

Peter Lehotský

Bloger 
  • Počet článkov:  214
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Komunikačný manažér. Predtým novinár, copywriter, PR expert, election team manager.Človek spojený s rozbehom najlepšieho slovenského hudobného spravodajského portálu Hudba.sk. Na blog.sme.sk prispievam od decembra 2004. Vždy ma rozčúli veta "To sa nebude dať...". Zoznam autorových rubrík:  Listy premiéroviMjúzik!Dozvuky relatívneho šialenstvaKeď dvaja robia to isté...Dobré správyShowBizReceptár (aj) na nedeľuÚletovníkTipy, ktorými môžete potešiťPolitikaSpoločnosťHudba na webeRecenzie a iné "-ie"Pár otázok (Rozhovor s ...)FikciaRecyklátorSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu